Košickí Slováci volili radšej Maďarov

Autor je historik, Centrum spoločenských a psychologických vied SAV

V domácej i zahraničnej historiografii neustále prebieha diskusia o tom, či bol československý štát úspešným projektom alebo umelým výtvorom, ktorý zlyhal. Väčšina autorov uznáva, že so štátnou ideológiou čechoslovakizmu a československým štátom ako takým sa nestotožňovala nielen väčšina príslušníkov menšinových komunít, ale ani značná časť štátotvorného obyvateľstva – Slovákov, čo napokon prispelo k zániku republiky v roku 1939.

Sto rokov po rozpade Uhorska však treba túto tézu rozšíriť i o poznatok, že ani slovenská národná idea nebola akceptovaná medzi všetkými slovenskojazyčnými obyvateľmi, naopak, mnohí sa stotožňovali s ideou uhorského politického národa, v rámci ktorého mali tvoriť jedno z nedominantných etnických spoločenstiev (uhorskí Nemci, Slováci/Slojvaci, Rusíni, Rumuni atď.). Slovenskí historici túto skutočnosť, prirodzene, marginalizovali.

Slovenskí protagonisti prouhorskej koncepcie František Jehlička alebo Viktor Dvorčák sú v slovenskej historickej kultúre dostatočne známi ako „odstrašujúce“ príklady národného renegátstva, ale problém slovenskej kultúrnej pamäti tkvie v tom, že nereflektuje skutočnosť, že tu nešlo iba o pár jednotlivcov a zďaleka nie o marginálny identitárny zjav, pretože sa ním vyznačovali celé vidiecke i mestské spoločenstvá predovšetkým na juhu a východe Slovenska.

To bol i jeden z hlavných dôvodov, prečo Masaryk a Beneš v každom prípade odmietali dať obyvateľom Slovenska možnosť vyjadriť sa v referende, do akého štátneho útvaru si priali patriť. Argument o násilnom zmaďarizovaní značnej časti slovenskej populácie, ktorá nie je schopná rozhodnúť o svojej budúcnosti, bol v danom momente legitímny, ale o to väčšie prekvapenie čakalo československých štátnych predstaviteľov po každých demokratických voľbách, keď zisťovali, že mnohí Slováci volili voči republike opozičné promaďarské politické strany.

Uhorská Florencia

To bol i prípad druhého najväčšieho mesta Slovenska Košíc, ktorého obyvatelia vstupovali do novovytvoreného štátu so značnou nevôľou. Slobodné kráľovské mesto Košice zastávalo v histórii a kultúre uhorského, respektíve maďarského národného spoločenstva prominentné miesto pamäti s lichotivým označením „uhorská Florencia“, ktorú mal podľa štátnej propagandy navštíviť každý vlastenec. Kurucká tradícia Košíc ako hlavného strediska protihabsburských stavovských povstaní a dôsledne pestovaný kult národného hrdinu Františka II. Rákociho, ktorého ostatky nechala uhorská vláda v roku 1906 uložiť do krypty košického Dómu, natrvalo umiestnili Košice na mentálnu mapu obyvateľov kráľovstva, ktorí sa identifikovali s uhorskou štátnou ideou.

Napriek tomu, že pred rokom 1880 žila v Košiciach podľa štatistiky väčšina obyvateľov so slovenským materinským jazykom, nevznikol tu ani jeden spolok alebo krúžok, v ktorom by sa prechovávala slovenská kultúra tak, ako sa to dialo v iných východoslovenských vzdelanostných centrách (Prešov, Kežmarok, Levoča), nehovoriac o stredozápadoslovenských mestách. Navyše sa tam nenarodil a dlhodobo ani nepôsobil žiaden slovenský národný buditeľ.

Keďže sa slovenská kultúra v meste nepestovala ani pred nástupom maďarizácie, tamojší slovenskojazyční obyvatelia sa nemali ako identifikovať so slovenskými národnými atribútmi a národným projektom ako takým, preto ho po vzniku Československa odmietli ako cudziu štátnu ideológiu.

Slovenskí historici s obľubou poukazovali na to, že 30. októbra 1918 sa na zhromaždení slovenskej inteligencie v Martine zúčastnili i dvaja obyvatelia z Košíc, ale ak si preštudujete ich životopis, tak zistíte, že sa jednak nenarodili v Košiciach, ale na stredozápadnom Slovensku, a že sa tam zdržiavali iba krátkodobo práve v tomto prelomovom období.

Skutočnosť je taká, že úrady pred prvou svetovou vojnou evidovali ešte aj v Budapešti viac národne uvedomelých Slovákov než v Košiciach a v celej Abovsko-turnianskej župe. Nemaďarskí obyvatelia Košíc prijali v tomto období koncept uhorského politického národa i s jeho vedľajšími prejavmi v podobe pomaďarčenia v takom rozsahu, že i Anton Granatier, československý štátny úradník, ktorý po druhej svetovej vojne organizoval reslovakizáciu Košíc, sa v roku 1947 vyjadril, že „Košice boli pred tridsiatimi rokmi navonok rozhodne také maďarské ako Budapešť.“

Maďarskosť Košíc považovali miestne elity za takú samozrejmú, že oznam o vytýčení demarkačnej línie z 3. de­cembra 1918, ktorý nepočítal s Košicami na maďarskom území, prišiel ako šok. Zakladatelia Československa museli počítať s tým, že budú musieť na dôležité miestne posty dosadiť „spoľahlivých“ ľudí zo stredozápadného Slovenska alebo českých krajín, pretože v meste nežil nijaký košický Slovák, ktorý by bol do rozhodujúcich štátnych funkcií súci. Ostatne, všetci traja prvorepublikoví košickí starostovia pochádzali z Oravy.

Archívne dokumenty svedčia o tom, že prevažná väčšina košických Slovákov pripojenie Košíc k Československu odmietala. Úrady v septembri 1919 reportovali napríklad o tom, že „zdejší Slováci jsou Maďary již natolik rozeštváni, že již i oni kladou latentní odpor proti úřadům a vládním nařízením. Téměř všichni Slováci zapisují své děti do maďarských škol“.

Protičeský sentiment sa u nich prejavoval spievaním maďarskej hymny a ďalších horthyovských vojnových piesní na verejnosti, a to dokonca i tými Slovákmi, ktorí po maďarsky ani nehovorili. Niektorí miestni Slováci sa sťažovali na aroganciu českých úradníkov a vojakov, ktorí k nim mali pristupovať so superiórnym dešpektom. Napätie medzi starousadenými Slovákmi a novoprichádzajúcimi Čechmi sa uvoľnilo až v roku 1922, keď úradníci poznamenali, že „pomer Slovákov k Čechom sa zlepšil, ale bude treba hodne systematickej práce, aby sa on v skutočnosti napravil“.

Košice sa bránili

Odmietavý postoj k Československu asi najvýstižnejšie ilustrujú výsledky demokratických volieb, ktoré pre republiku zakaždým dopadli v Košiciach nepriaznivo. Totiž ešte aj v posledných voľbách do mestského zastupiteľstva v roku 1937 získala najviac mandátov opozičná Zjednotená maďarská strana, čo by nebolo možné bez podpory starousadených košických Slovákov. Iba pripomeniem, že v Košiciach štatisticky už od roku 1921 mali Slováci tvoriť 60-percentnú väčšinu.

Štátni úradníci v tom mali jasno: „V Košiciach prežívame taký stav, že ľudia hovoria doma päť minút slovensky a päť minút maďarsky. Keď sa ich opýtate, čo sú, odpovedia, že, samozrejme, Slováci. Ale kostol, šport, obchod, styky a spoločenský život v nich udržujú ďalej zvyk maďarčenia.“ Na zmenu mentality a aktiváciu tej „správnej“ identity by aktéri československého nacionalizmu potrebovali oveľa dlhší čas, než ktorý ponúklo krátke dvadsaťročné trvanie prvej republiky.

Prečo pre československú štátnu moc nepriaznivé volebné výsledky podkopávali jej legitimitu na etnicky heterogénnom území, respektíve v meste, ktorého štátotvorný imidž sa snažila produkovať? Boli to maďarské vlády, ktoré v medzivojnovom období so zadosťučinením prijímali správy z pražského vyslanectva a bratislavského konzulátu o tom, ako v Bratislave, Košiciach či Užhorode – v mestách, kde československé štatistiky vykazovali v relatívnych číslach trvalý pokles obyvateľov s prihlásenou maďarskou národnosťou – sa „vydarili“ parlamentné voľby, pretože v nich vyhrávali opozičné strany.

Maďarské politické a intelektuálne elity považovali týchto voličov automaticky za Maďarov a iných inojazyčných jedincov, ktorí si priali návrat do materského štátu. Politické afiliácie košického starousadeného obyvateľstva tak maďarskej politickej reprezentácii poslúžili na komárňanských a belvedérskych rokovaniach v roku 1938 ako jeden z argumentov pre územnú revíziu Trianonu, ktorá v konečnom dôsledku zahŕňala i Košice s okolím.