Kto si pustil agenta Tótha do kožucha?

Ak si myslíme, že náš najväčší problém sú konšpiračné médiá, fake news či figúrky ako manekýn z Maroka, tak by sme si mohli najprv pozametať pred vlastným prahom a zistiť, ako opomenutie určitých zásad môže priniesť načisto nedôveryhodný obsah do „normálnych“ médií. Nejeden čitateľ, čo by do konšpiračného média nestrčil nos ani náhodou, totiž určitým mediálnym značkám bezvýhradne verí a je veľmi nežiaduce vodiť ho za nos.

História „bežca“ Petra Tótha je známa. Behal hádam skôr, ako to bolo „in“. Ako hviezda protimečiarovského zápasu je najneskôr od roku 2002 živou pripomienkou, že keď niekto spácha niečo krivé, je nenáležité pripomínať jeho staré zásluhy, lebo tie neznamenajú, že nová krivota je rovnejšia, len snahu ospravedlňovať a zmierňovať.

Najneskôr dnes vie každý, že Peter Tóth nepatrí do spoločnosti slušných ľudí, ktorí publikovaním sledujú iné ako svoje vlastné ciele. Peter Tóth však z nejakého dôvodu dostal novú šancu, aby bolo počuť jeho hlas. Možno ani dnes nevie ešte každý, že knihy Petra Tótha do slušného vydavateľstva nepatria rovnako, ako nepatrí časopis Zem a vek do slušnej trafiky, lebo na rozdiel od okolostojacich tabakových výrobkov chýba na ňom upozornenie o škodlivosti.

Peter Tóth nebol odkázaný len na svoj web, ale ako hocijaký normálny autor vydával svoje knihy vo vydavateľstve Dixit, krstil ich, ako zvyknú rôzni slušní ľudia, a zároveň nenápadne miešal svoju polievočku, takže sa uňho stretli exprezident Kováč, ktorý na Tótha nemohol nemať neskreslený pohľad, s Kaliňákom, ktorý využil príležitosť a kauzu Cervanová prirovnal k Hedvige Malinovej. Tóthovi sa priam geniálne darilo variť tento galimatiáš z ingrediencií posekaných nadrobno na vysokých obrátkach, takže mal napokon malé Vianoce z verejného sporu o Cervanovú, kde stáli proti sebe ľudia z „normálnych“ médií a hádali sa o „posledných bodkách za kauzou“ jedna báseň. Aj sudca Kliment je iste spokojný, veď vieme, čo má socha spravodlivosti na očiach.

Na Tóthovom blogu nájdeme aj novšie manipulácie – s rovnakými obsahmi ako v niektorých štandardných médiách. Napríklad kauzu Čistý deň.

Médií, ktoré sa nemusia hanbiť za to, ako písali o kauze Čistý deň, nie je veľa. Podaktorí boli presvedčení, že od prvého momentu publikovania sú tri-štyri základné fakty jasné a treba sa zamerať na to, ako vyzerá vyšetrovanie zo strany štátnych orgánov. Iní mali potrebu kauzu spochybňovať a predstierať objektivitu komentármi typu „nevieme, ako to bolo, a je možné, že sa tam nedialo nič zlé“ aj spochybňovaním vierohodnosti obetí, a to v momente, keď to bola prakticky jediná vylúčená možnosť.

O kauze Cervanová si môže myslieť každý, čo len chce, málokto sa vyberie študovať spis (a keby aj, kto si uvedomí, že spis nevidí in natura, ale mohlo sa s ním diať čokoľvek nekalé vrátane dorábania dôkazov?). No myslieť si o tejto kauze čokoľvek na základe informácií od Petra Tótha je príznakom mdlého rozumu. To je nielen nedôveryhodný zdroj, to je zdroj, pri ktorom existuje skúsenosť, že nečestne hrá svoje hry a sleduje svoje ciele.

Aj o kauze Čistý deň si môže myslieť každý, čo len chce, no ak maximálne úsilie mieni vyvinúť len v smere „verím – neverím“, je vecou základnej slušnosti nechať si svoju nevieru pre seba, pretože jej zverejňovanie ubližuje obetiam, ako aj spravodlivosti.

Komu sa hodilo spochybňovať Čistý deň, ktorého aktéri mali fantasticky silnú ochranu z najvyšších miest – a tento fakt patrí medzi tie, ktoré boli zjavné od začiatku?

Napríklad Petrovi Tóthovi, ktorý sa tomu usilovne venoval až do chvíle, ktorá je pre naše narábanie s informáciami príznačná.

V akom momente väčšina ľudí začala chápať kauzu Čistý deň a prestala ju relativizovať? Nebol to moment zverejnenia bazálnych faktov, ale moment publikovania fotografie, kde vidno posedenie Kočnera, Tótha a zakladateľky Čistého dňa Tománkovej. Fotografiu urobil brat poslanca Sme rodina Petra Pčolinského – náhodou si cvakol poradu uvedenej trojice tesne predtým, ako Tománková zvolila novú komunikačnú stratégiu a dala Borisovi Kollárovi ultimátum. Urobil ju rovnakou náhodou, ako teraz publikovanú fotografiu Kočnera urobil Žitný.

Keď vďaka vlastným rozumovým lapsusom prestaneme veľmi dôkladne rozlišovať, od koho berieme aké informácie, bude na boj proti fake news definitívne neskoro.