Má 89 a práve vydala debutovú knihu. Užívam si to, tvrdí mama Jara Filipa
Obvykle sa hovorí o deťoch slávnych rodičov, ale existujú aj rodičia slávnych detí, ktorí sa sami niečomu venujú. EMÍLIA FILIPOVÁ má trinásť vnúčat, dvanásť pravnúčat a celý život píše básne, teraz prvýkrát vyšli v knihe s názvom Prelet nad životom.
Na krste v Bratislave to vyzeralo, akoby išlo o knihu niekoho veľmi známeho. Veľa novinárov, televízne kamery, krstný otec Milan Lasica, v prvom rade Richard Müller. Neboli ste z toho trochu vystrašená?
Ani nie. Pýtali sa ma: Chcete ešte? Áno, nech sa páči, pýtajte sa. Ku koncu už som bola unavená, ale užila som si to.
Keď nevieš ako začať, začni od začiatku, píšete v jednej básni. Kedy ste vlastne začali písať?
Prvé básne, ak sa to dá nazvať básne, to boli ešte detské veršíky. Mala som taký zošit, mramorovaný, čierno-biely. Stratil sa, ale ešte stále si ho viem predstaviť. Tam som si písala, keď som mala dvanásť rokov, veci ako More, more, kde sa ženieš zbesilo? / ktovie koľko sĺz a bolesti si už natropilo? (smiech). Neviem, kde som vzala slovo „natropilo“, ale vždy som veľmi rada čítala. Stále som bola zahrabaná v knihách. Mojou najväčšou túžbou však nebola literatúra, najviac zo všetkého som túžila jazdiť na koni. Vysadnúť na bieleho koňa a vyjsť si nad vinice. Otec bol roľník, v Hontianskych Moravciach sme mali sedem hektárov, kravičku, prasiatko, kačice. Bol veselej povahy a rád sa rozprával s ľuďmi, nemrzel ho ani vstup do družstva. Tešil sa, že sa nemusí starať. Najviac básní som napísala, keď sme s mužom a deťmi žili v Rajci. Chodila som do Žiliny na ZUČ-ku, záujmovú umeleckú činnosť. Tam ma nabudili, lebo sa im páčili moje básne. A čím viac sa im páčili, tým viacej som písala. Začala som chodiť na súťaže. Inak, aj Jarko chodil na recitačné preteky, ale vždy s nejakou humoristickou prózou, potom tam rozosmieval celú porotu. Na jeden úryvok si ešte pamätám, volalo sa to Okuliare starej matere.
Chodili ste aj na celoslovenské literárne súťaže?
Na tie až v roku 2013. Ešte aj toho roku mám päť účastí. So synom Ľubom sme chodievali na každé vyhodnotenie. Teraz bol v nemocnici. Veľmi sa túžil dostať čím prv, ale vydržal do hlavnej vizity a nakoniec ho pán primár normálne prepustil.
Ako ste sa ako učitelia dostali z Hontianskych Moraviec do Rajca?
Keď mi profesor Strauss z konzervatória v Bratislave navrhol, či Jarka nechceme dať za ladiča klavírov alebo ho preložiť do Žiliny. Jeden deň mu
