Denník N

Osamelosť tých najosamelejších

Keď spisovateľ píše o tom, ako číta iných spisovateľov, môže z toho vzniknúť čokoľvek. Aj zášť. Winfried Georg Sebald však vo svojej knihe Byt ve venkovském domě predvádza celkom iné umenie – hlboká esej sa tu snúbi s čítavými a príťažlivými príbehmi spisovateľov žijúcich v hlbokej a plodnej osamelosti.

Winfried Georg Sebald právom patrí medzi najväčších európskych spisovateľov dvadsiateho storočia. Dokazuje to, napríklad, slovenské vydanie jeho poviedkového súboru Vysťahovalci (BRaK 2017), ale aj systematické vydávanie jeho diela českým vydavateľstvom Paseka (Austerlitz, Saturnovy prstence, Pocity. Závratě).

Sebald sa narodil v Nemecku počas druhej svetovej vojny (1944), no už na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov odišiel do Veľkej Británie, kde vystriedal viacero vysokoškolských pozícií. Do rodnej krajiny sa vracal len veľmi nerád. Intenzívne vnímal povojnové pokusy Nemecka vysporiadať sa so svojou vinou z druhej svetovej vojny, no nedokázal si nevšímať istú dávku falošnosti, ktorá toto zabúdanie sprevádzala. Pamäť a jej návratnosť, jej nezmazateľnosť a záhadná medzigeneračná dedičnosť je napokon častým motívom jeho literárnych diel.

Ako číta Sebald?

Vydavateľstvo Paseka prinieslo na začiatku tohtoročnej jesene ďalší poklad z neveľkého, no výnimočného diela Winfrieda Georga Sebalda. V tradične dobrom preklade Radovana Charváta vyšla jeho zbierka osobných literárnych esejí s názvom Byt ve venkovském domě. Ide o súbor šiestich textov, v ktorých sa Sebald venuje rôznym autorom od 18. až po 20. storočie. Stretávajú sa tu nemecký spisovateľ a kňaz Johann Peter Hebel (1760 – 1826), francúzsky filozof Jean-Jacques Rousseau (1712 – 1778), básnici Eduard Mörike (1804 – 1875) a Gott­fried Keller (1829 – 1890), švajčiarsky prozaik Robert Walser (1878 – 1956) a nemecký maliar Jan Peter Tripp (1945).

Čo týchto šiestich mužov spája? A prečo si Sebald vybral práve ich? „Tahle neměnná záliba v Hebelovi, Kellerovi a Walserovi mě přivedla na myšlenku vzkázat jim, dokud ještě není pozdě: Bylo mi ctí.“

Winfried Georg Sebald však k spomínaným autorom nepristupuje len „so cťou“, ale aj so snahou pochopiť a prežiť ich neraz ťažké osudy. Nie sú to teda len prosté záznamy prečítaného – keď Rousseau uteká pred tieňmi svojho stihomamu a Mörike aj po desiatkach rokov bojuje so svojou prvou nešťastnou láskou, Sebald si ich tiché utrpenie aplikuje na vlastnú kožu. Ukazuje nám tak jednu veľmi intenzívnu možnosť, ako čítať. Sebaldove čítanie je hlbokým prežívaním.

Aj takto možno pristupovať ku knihám a k čítaniu, pretože v každej jednej knihe je ukrytých nekonečno ďalších kníh – záleží na tom, kto ju práve drží v rukách.

Liek proti spisovateľskej neresti

Sebaldove texty nie sú žiadne rýchle a povrchné recenzie. Sú to hlboké a sústredené eseje o autoroch a ich dielach, s ktorými očividne strávil dostatok osamelého času. A napriek istej vážnosti textov tu nechýba ani inteligentný humor, hoci často trpký a tragický.

Pred sebou máme zdanlivo nesúrodú skupinku autorov žijúcich a píšucich v rozličných epochách, krajinách i spoločenských situáciách. Čo ich spája?

„Oblouk se nyní klene přes dvě stě let a lze z něj vyčíst, že na oné zvláštní poruše chování, která musí každý pocit proměnit v litery a s udivující přesností se míjí se životem, se za tu dlouhou dobu nic nezměnilo. Při mých úvahách mě ze všeho nejvíc překvapilo, jakou úděsnou vytrvalostí byli zmínění autoři obdařeni. Zdá se, že proti pisatelské neřesti není léku, jí postižení v práci pokračují, i když je už dávno přešla veškerá radost…“ Aj z týchto Sebaldových slov možno vycítiť značnú dávku milosrdného humoru, no nevytráca sa z nich ani úcta, ktorú sa „svojim“ autorom rozhodol preukázať vo svojej knihe.

Sú to spoločné dialógy, polemiky, zámlky, sú to samostatné texty, ktoré sa v najnepredvídateľnejších okamihoch pretínajú, sú to Sebaldove pozorovania toho, čo sa dá z textov kníh vydestilovať a vytušiť o samotných autoroch. Stačí pozorne čítať. Pretože čítať sa nemusí len očami.

Príbehy obyčajného šialenstva

Aká spoločnosť sa teda stretla pod strechou Bytu ve venkovském domě?

Harmonizátor Johann Peter Hebel, ktorý veril, že po každej pohrome príde pekný deň, sa musí konfrontovať s blížiacim sa tieňom vojny. Do jeho kalendárov, ktoré boli nasiaknuté pozitívnym pohľadom na svet a prírodu, sa tak vkrádajú temné tóny: „V jiném textu, rovněž nezahrnutém do kalendáře, ukazuje šílenost vedení války na tom, co všechno je třeba pro postavení jedné lodi, většinou odsouzené v námořní bitvě k brzkému potopení. (…) Autoru kalendáře, kteřý je uvyklý dobrému hospodáření, vstávají při pohledu na takové plýtvání vlasy na hlavě.“

Jean-Jacques Rousseau uteká pred ohováraním a stihomamom na maličký ostrov Svätého Petra ležiaci v Bielskom jazere. Ostrov si delí na kvadráty a skúma ho pomocou lupy, „botanizuje“ a zakladá si herbár. Ťažko znáša najmä útoky „kolegu“ Voltaira: „Stěží přetrvává něco tak dlouho jako zášť, s níž o sobě navzájem za zády hovoří literáti,“ komentuje Sebald.

Krehký a hypochondrický Eduard Mörike sa celé roky trápi svojou mladíckou opatrnosťou, keď odmietol nasledovať volanie lásky. To, čo sa nik­dy neuskutočnilo, ho najviac súži i v pokročilom veku, keď bojuje aj so svojou pozíciou spisovateľa – umára ho, no napriek tomu nedokáže pustiť pero z rúk.

Nedostatok lásky je príčinou trápenia aj v živote a tvorbe Gottfrieda Kellera a vlastne väčšiny autorov, ktorých Sebald zahrnul do svojej knižky. Pýta sa, čo je potrebné na to, aby sa z človeka stal autor, ktorého dielo prežije aj storočia: „Bezpochyby vzácná řemeslná zručnost, umožňující provádět nepatrné adjustace a korektury; kromě toho podle mě velmi dlouhá paměť a možná jistý nedostatek štěstí v lásce, jaký byl zdá se přiřknut osudem právě těm, kteří nám po sobě zanechali pár nejkrásnějších řádek, jako právě Mörike, Schubert, ale i Stifter, Keller či Walser.“

Najosamelejší z osamelých

Švajčiarsky spisovateľ Robert Walser je známy aj u nás – predovšetkým vďaka výbornému prekladu novely Prechádzka, pod ktorým je podpísaný Michal Hvorecký.

Winfried Georg Sebald si kladie vedľa seba sedem Walserových fotografických portrétov z rôznych časových období, a píše, že to, čo v tej chvíli vidí pred sebou, je tichá katastrofa jedného ľudského života. Martin Walser o ňom tvrdí, že je zo všetkých osamelých spisovateľov ten najosamelejší, a Sebald dodáva: „Stopy, které za sebou Robert Walser na své cestě životem zanechal, byly tak nezřetelné, že nescházelo mnoho a zavál je čas.“

Z textu o Robertovi Walserovi nazvanom Le promeneur solitaire (Osamelý chodec) je však zrejmé, že pre Winfrieda Georga Sebalda znamenal veľmi veľa. Sprevádzal ho pri všetkých jeho cestách, pri sťahovaní, pri odchode z rodnej krajiny, bol s ním v čase mladosti i v neskoršom zrelom veku. A práve takýmto i ďalšími podobnými vyznaniami na margo „svojich“ autorov sa do textu vplieta aj autoportrét W. G. Sebalda, ktorý väčšinu svojho života tiež prežil na ostrove (nebol to však maličký Ostrov svätého Petra ako v prípade Rousseaua, ale Veľká Británia).

Bez väčšieho kontaktu s rodným Nemeckom sa tu ponáral do hlbín pamäti, snažil sa pochopiť, čo znamenajú isté „náhody“ v našich životoch (napríklad fyzická podobnosť Walsera a jeho dedka, či ich smrť v priebehu jedného roka, pričom dedko navyše zomrel v deň Walserových posledných narodenín), viedol dlhé a neľahké rozhovory s nežijúcimi spisovateľmi, intenzívne vnímal prírodu i prostredie okolo seba, až kým jedného dňa v roku 2001 celkom nečakane neodišiel za volantom svojho auta na druhý svet.

K šestici svojských a osobných portrétov podivínov a majstrov sveta literatúry či výtvarného umenia tak treba pripočítať ešte siedmy, pretože Sebald sa nebránil prepožičať týmto príbehom tvar svojho vlastného života.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Kultúra

Teraz najčítanejšie