Denník N

Historik Rychlík: Slovensko mohlo v Uhorsku získať autonómiu, ale hranica by nešla po Dunaji a po Ipli

Foto N – Gabriel Kuchta
Foto N – Gabriel Kuchta

Český historik Jan Rychlík vo svojej novej knihe píše, že vznik Československa nemožno posudzovať izolovane od vzniku iných štátnych útvarov na území zaniknutého Rakúsko-Uhorska. Tvrdí, že možnosť kompromisu medzi jednotlivými národmi bola len ilúziou, ale dodáva, že myšlienky na samostatnosť začali prevládať až v záverečných rokoch prvej svetovej vojny.

O Československu ste už dávnejšie napísali dve objemné publikácie a prednedávnom vám vyšla aj kniha o Podkarpatskej Rusi. Teraz vyšla kniha s názvom 1918: Rozpad Rakousko-Uherska a vznik Československa. Prečo ešte jedna kniha o vzniku ČSR? Tie udalosti ešte neboli opísané?

Viete, ja som nechcel napísať ďalšiu knihu k storočnici Československa, ale niečo iné. Chcel som napísať o rozpade Rakúsko-Uhorska z rakúsko-uhorského pohľadu. To, že je tam aj vznik Československa, je najmä marketingový ťah, pretože vydavateľstvo sa spolieha na to, že pod týmto názvom sa to bude lepšie predávať. Teda nie je to len o vzniku ČSR, ale v knihe som chcel ukázať najmä konflikty a protirečenia monarchie a nemožnosť ich riešenia.

Čo to znamená?

Keď mám kurz pre študentov o 19. storočí, hovorím, že to nie je o tom, že by Rakúsko-Uhorsko nechcelo riešiť svoje národnostné rozpory, ako sa to často uvádza, problém je v tom, že tieto rozpory boli neriešiteľné. Vyhovieť jedným sa dalo len na úkor niekoho ďalšieho a konečný výsledok bol, že nespokojní boli všetci. My Česi a Slováci máme svoj československocentristický pohľad, ktorý hovorí, že sme sa odtrhli. Lenže keď sa na to pozriete pozornejšie, Rakúsko-Uhorsko tu už 28. októbra vlastne nebolo. Veď rakúski Nemci odišli ako prví už 23. októbra. Rovnako sa odtrhli aj Maďari. Išlo o komplexný proces. Pôvodný štát sa rozpadol, pretože tu už nebol nikto, kto by mal o jeho udržanie záujem. Samozrejme, okrem cisára, panovníckeho domu, vysokého duchovenstva a generality.

To, že sa to nedalo udržať, znie až fatalisticky. Skutočne nebola šanca to zachrániť, napríklad tak, že by sa monarchia federalizovala?

Samozrejme, dá sa všetko, otázka je, za akú cenu. Nie tak dávno tu mal niekto nápad na stavbu vysokorýchlostnej železnice Praha – Plzeň – Mníchov. To by, samozrejme, šlo, ale vyžadovalo by si to stavbu 40-kilometrového tunela. Podobne aj v roku 1918 bola otázka, aké náklady by si to vyžiadalo. Keď to poslednému cisárovi Karolovi už vo švajčiarskom exile vyčítali, povedal, že po takej strašnej vojne nemohol vyvolať ešte aj občiansku vojnu, ktorá by si vyžiadala ďalšie milióny mŕtvych. Keď videl, že sa 400 rokov trvajúca monarchia nedá zachrániť, muselo to byť pre neho ľudsky veľmi ťažké, ale postavil sa k tomu čelom, zmieril sa s tým a vydal rozkaz armáde, aby nezasahovala.

A nevojenské riešenie?

Čo sa týka federalizácie, museli by sme si vyjasniť, čo sa má vlastne federalizovať. Každý tým myslel niečo iné. Česi tým napríklad mysleli premenu dualizmu na trializmus, teda že by Čechy získali také isté postavenie ako Uhorsko. Ale potom by si iní kládli otázku, prečo len Česi. Ak by sa mala monarchia federalizovať, museli by sa najprv vytvoriť národné celky. To by však znamenalo prekreslenie hraníc historických celkov. Lenže to bolo nemysliteľné, pretože by s tým žiadny z tých národov, ktoré mali tradíciu vlastnej štátnosti, ako Česi, Maďari, Poliaci či Chorváti, nesúhlasil. Navyše, ako sa ukázalo v 90. rokoch 20. storočia, všetky federácie založené na národnostnom základe sú nestabilné a časom sa tak či tak rozpadajú. V Európe vznikli dva typy národov: tie, ktoré vlastný štát mali, a tie, ktoré ho nemali a museli sa uspokojiť s nejakou formou štátnosti v rámci federácie. Lenže naša západná civilizácia bola v posledných dvoch, troch storočiach usporiadaná takým spôsobom, že uvažujeme v kategóriách jeden národ – jeden štát. Národom, ktoré vlastný štát nemajú, sú skôr či neskôr limity federácie pritesné a tieto federácie sa nakoniec rozpadnú. To je príklad ZSSR, Juhoslávie i Československa. Samozrejme, že pred sto rokmi to nikto nevedel, lenže podľa všetkého by to dopadlo podobne.

Hovoríte, že už nebol nikto, kto by mal záujem o udržanie monarchie. Prečo?

Rakúsko-Uhorsko ako dynastický štát už nemalo žiadnu ideu okrem osoby cisára. My sa na to pozeráme optikou dobrého vojaka Švejka, ale cisár František Jozef mal všade obrovskú autoritu. No počas vojny táto autorita z pochopiteľných dôvodov prudko spadla, ako v knihe Habsburgovci a Slovensko ukázal aj Roman Holec. Do prvej svetovej vojny hral František Jozef podobnú úlohu ako Josip Broz Tito v Juhoslávii. Kým bol Tito pri moci, dokázal národnostné rozpory vyrovnávať svojou autoritou. No charizmatickú osobnosť nemožno nahradiť mechanicky. Cisár Karol, ktorý Františka Jozefa nahradil v roku 1916, mal veľa dobrých vlastností, ale nemal takú charizmu. Navyše bola vojna a monarchia už stratila dôvod existencie.

Spomínali ste, ako na seba narážali záujmy jednotlivých národov. To bol prípad Čechov a Nemcov alebo Slovákov a Maďarov. Kde inde sa to ešte dialo?

Tých sporov bolo veľmi veľa. Pozrime sa napríklad do Haliče, kde bol silný poľsko-ukrajinský konflikt. Poliaci sa nikdy nevzdali myšlienky na obnovu samostatného poľského štátu a ani to neskrývali. A samozrejme, Poliaci uvažovali o hraniciach z roku 1772, teda pred prvým delením Poľska. Uvedomovali si, že vrátiť sa do pôvodného stavu úplne nebude možné, ale Halič tam mala patriť určite. Lenže to sa nepáčilo

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Československo

História

Slovensko, Svet, Veda

Teraz najčítanejšie