Korupcia je veľký, ale nie hlavný problém našej politiky

Autor je bývalý minister školstva

V slovenskej politike sa schyľuje k výraznému zlomu. Doteraz dominantná strana Smer-SD stráca popularitu. Jej prepad sa možno ešte neskončil, môžu sa o to postarať kostlivci v skrini a problémy vo vedení. Smerujeme teraz k lepšiemu spravovaniu krajiny?

Skúsme si položiť tri otázky, sú úplne prirodzené, napriek tomu sa nekladú celkom ľahko.

Tá prvá otázka je najťažšia. Ako je možné, že napriek dlhoročnému boju proti korupcii tá, zdá sa, neustupuje? Opticky je to dokonca naopak. Narástli objemy peňazí, ktoré figurujú v rôznych kauzách.

Minulé leto sa niekto pokúsil ukradnúť veľkú časť zo 600 miliónov eur určených na rozvoj slovenskej vedy. V rovnakom čase vyšlo najavo, že politicky vhodne prepojená advokátska kancelária mala od štátu vyinkasovať sedemdesiat miliónov eur.

Bavíme sa o sumách, v ktorých by sa nehanbili obchodovať ani oligarchovia z oveľa väčšej krajiny ako Slovensko. A toto sú len špičky ľadovca.

Len kvôli kontextu pripomeniem: pred dvanástimi rokmi Robertovi Ficovi pár mesiacov médiá vyčítali, že nevie zdokladovať nákup malého bytu a niekoľko árov vinice. Dnes už by takéto položky v zásade nikoho nezaujímali.

Prílišná fascinácia korupciou

Ako je to možné? Veď len málo krajín v Európe má takú kombináciu transparentnosti (zmluvy so štátom na internete, zoznam beneficientov kontraktov s verejným sektorom), prísnych pravidiel verejného obstarávania či pravidiel proti praniu špinavých peňazí ako my.

Každé z nich malo byť výrazným prielomom v boji s nezodpovedným rozoberaním štátnych financií. Prečo je to nakoniec inak? Pravidlá môžu pomôcť, ale len do určitej miery. Od určitej úrovne slúžia, naopak, na to, aby sa k prostriedkom dostali len tí, ktorí majú dostatočné kapacity, aby sa v zložitom systéme pohybovali. A to pokojne môžu byť práve tí najväčší banditi. Často aj sú.

Navyše, ak dúfame, že problém mrhania prostriedkami vyriešime neustálym sprísňovaním pravidiel čerpania peňazí či obchodovania so štátom, riešime falošnú dilemu. Poviem to na príklade oblasti, v ktorej sa pohybujem. Za ostatných desať rokov sa na Slovensku zo štrukturálnej pomoci EÚ do slovenskej vedy investovalo 800 miliónov eur.

To je obrovská suma. Mohli sme postaviť jedno super centrum a dve-tri menšie zoskupenia budov a laboratórií špičkovej úrovne. My sme ale peniaze rozliali do krajiny v podobe rôzne roztrúsených budov zlej kvality a s vybavením, ktoré sa využíva chabo. Toto by mal byť skutočný škandál. Ale nie je. „Len“ zlý strategický manažment nás nejako nezaujíma.

Ak niekto zúži celý problém len na to, že sa snaží nájsť, či sa na niektorom z projektov nenabalili napríklad stranícky prepojení oligarchovia, tak si zaslúži žiť v chaose, v ktorom sa táto krajina nachádza. Tu ide totiž najmä o to, že vysoké školy nemajú rozvojové plány, štát nemá systém na koordináciu hospodárenia s verejnými budovami, chýba štátna vedná politika.

Takže ani nie je možné, aby sa verejné financie využívali zmysluplne. Ak by sme tú zmysluplnosť na začiatku strategickými zámermi zadefinovali, mohli by sme potom jasne kontrolovať, či investujeme správne a vzhľadom na ciele efektívne.

Uvediem ešte jeden príklad, z inej oblasti. Za vlády Ivety Radičovej sa schválil šialený projekt „zadržiavania vody v krajine“. Na základe návrhov jedného jediného človeka, ktorému sa pre jeho pseudovedecké texty smeje celá odborná komunita, aj časť širšej verejnosti. Rámcovo mala na projekt ísť miliarda eur.

Tridsať miliónov sa dokonca stihlo aj vyčerpať, kým to celé ďalšia vláda nezastavila. Bolo to zmysluplné čerpanie len preto, že sa s projektom nespájalo meno konkrétneho biznismena? A myslí si niekto, že len tak, bez jasných podmienok rozhádzať balíky peňazí na úroveň samospráv by bolo nekorupčné?

Civilizovaná politika znamená plánovanie

Odpoveď na otázku, ktorý zo spomínaných príkladov, vedecké parky alebo zadržiavanie vody v krajine, sa vám dá horší, závisí od toho, s ktorým politickým táborom sa dlhodobo stotožňujete. A to je druhá zásadná otázka.

Ako je možné, že už dlhé roky je politická scéna rozdelená na dva tábory? Jeden, pronárodný, konzervatívny, ktorý okupuje Smer-SD, SNS a kotlebovci. A druhý, to sú tí ostatní. Tieto tábory sú pomerne stabilné, voliči sa zvyknú prelievať najmä v rámci nich, nie medzi.

Rozdelenie pritom nedáva nekonečný zmysel, pretože čoraz viac voličov odchádza medzi nerozhodnutých. Otázka je, či existujú mobilizačné možnosti, ktoré by oslovili nerozhodnutých aj ľudí naprieč tábormi.

Pokiaľ sa toto nevyrieši, v podstate je jasná aj odpoveď na tretiu zásadnú otázku. Zlepšuje sa časom tvorba verejnej politiky? Nepýtam sa na štátnu správu, tá sa stále viac podobá zahraničným modelom, ale na tvorbu veľkých plánov pre jednotlivé rezorty na straníckej úrovni.

Odpoveď je nie. Niektoré strany dokonca ani nevyrábajú klasické programy, práve preto, že to voliča neoslovuje. Iné ich síce produkujú, ale bez ohľadu na realitu. Programy sú z väčšej časti krátkodobý marketingový nástroj, niečo, čo pomôže získať priestor v médiách.

Šampiónom bol Radoslav Procházka, ktorý za svoju krátku kariéru stihol predstaviť celú plejádu údajne prelomových riešení pre štát. Dnes si na ne nikto nespomenie, rovnako ako na jeho stranícky think-tank. Neostali ani zaujímavé dokumenty, ani neformálne siete odborníkov.

V takomto prostredí sa nedá robiť civilizovaná politika. Strany prídu k moci a zistia, že napriek sľubom nevedia, čo presne s infraštruktúrou krajiny či so službami. Tak sa narýchlo, pretože sú tu eurofondy, urobia projekty za stámilióny.

Paralelne s tým sa, nahodilo a náhodne, začnú vynárať návrhy na zmeny zákonov, ktoré sa tvoria podobne zodpovedne ako stomiliónové projekty. Nikomu neprekáža bizarnosť toho, keď aj poslanci vládnych strán prichádzajú s legislatívnymi iniciatívami ako na bežiacom páse. Toto žiadna krajina na západ od nás nerobí.

Slovensko môže byť spravované oveľa lepšie. Tak, aby na konci nejakého volebného obdobia namiesto rozporuplných pocitov prevládal názor, že sa naozaj veľa vecí v materiálnom stave krajiny či službách zlepšilo.

Mimochodom, iste, preto sa bude treba pozrieť aj na minulosť a aktivity kriminálneho alebo polokriminálneho charakteru. Prípadne aj formou vyšetrovacej komisie alebo komisií pre oblasť čerpania eurofondov. Ale netreba si myslieť, že toto vyrieši všetko.

Na to, aby nastal reálny progres, sa treba začať pýtať, ako sa vlastne bez ohľadu na všetok politický hluk reálne hýbeme.

Na to treba reálne rezortné politiky. Politika nie je len šou, je to predovšetkým tvrdá práca. Mala by byť.