Ako si na Československo spomínajú Štrasser, Žbirka, Müller, Fialová, Vec či politici a biznismeni

Ján Štrasser,
spisovateľ

V Československu som sa narodil a aj vďaka českej kultúre, najmä českým a do češtiny preloženým knihám, som sa literárne vyvinul a skultivoval. No dnes mám pri sledovaní českých médií pocit, že v Česku sa oslavuje sté výročie vzniku Českej republiky. Je mi to ľúto.

 

Miroslav Žbirka,
hudobník

Dalo by sa hovoriť o mnohých veciach, ale v rámci kultúry to znamenalo veľké prepojenie. Ako prvá mi napadla možnosť pre slovenských interpretov objaviť sa v Čechách a na Morave a spievať v rodnom jazyku. Keď sme ešte ako skupina Modus prerazili, vždy sme mali pocit, že takým finále je, keď sme dorazili do pražskej Lucerny a bolo vypredané. To bola najvyššia ambícia vtedajších muzikantov. Z povahy mojej práce vyplýva, že som stále v Čechách, na Morave aj na Slovensku. Ja de facto nejakú veľkú zmenu nevidím. My muzikanti sme stále na cestách, málokedy sme dlho doma.

Pre nás Slovákov je Česká republika jedinou krajinou, kde môžeme prísť a nezmeníme nič. Nemusíme prejsť do angličtiny. Ľudia nám rozumejú a počúvajú nás. Dôležité je, aby v kultúre česko-slovenské kontakty zostali.

 

Richard Müller,
hudobník

Československo pre mňa znamenalo krajinu, v ktorej som sa narodil. Myslím si, že rozdelenie bolo dobrým krokom. Pretože konečne je čistý stôl. Nikto nemôže povedať, že ide o pragocentrizmus alebo o bratislavocentrizmus. Každý sme na svojom piesočku a máme sa radi.

 

Zuzana Fialová,
herečka

Narodila som sa v Československu, ale nemám na to veľmi výrazné spomienky, až po rozpade, keď sme sa s kolegami z českej kultúry snažili udržať čo najlepšie vzťahy. Tá snaha pre mňa veľa znamenala.

 

Ivan Kamenec,
historik

Narodil som sa v Československu, krátko pred zánikom I. republiky, a prežil som v ňom takmer dve tretiny svojho doterajšieho života. To poznamenalo aj môj, azda sentimentálny, vzťah k tomuto štátu so všetkými jeho prednosťami i nedostatkami. Ako historik aj ako občan si teda Československo neidealizujem ani nezatracujem, lebo ho považujem, trochu pateticky povedané, za svoju vlasť. Preto som začiatkom deväťdesiatych rokov minulého storočia nebol prívržencom podivného, neústavného delenia Československa na dva samostatné štáty. Tento štátoprávny akt na slovenskej strane totiž najhlasnejšie požadovali tie politické sily, ktoré sa viac alebo menej otvorene hlásili k vojnovej slovenskej štátnosti a k jej režimu. Našťastie, moje vtedajšie obavy sa nenaplnili a dnešná Slovenská republika má za sebou vcelku úspešný vývoj, ktorého mnohé korene možno hľadať a nachádzať práve v Československu.

 

Jozef Čentéš,
prokurátor

Československo bolo štátom, kde som sa narodil a ktorý od svojho založenia v roku 1918 predstavoval jeden z najdemokratickejších štátov v Európe. Vďaka Československu si slovenský národ uvedomil, kam patrí, a toto obdobie prispelo k jeho napredovaniu. K intelektuálnemu rozvoju Slovenska nesporne pomohol aj príchod českých profesorov a vďaka súčinnosti s nimi vznikli úžasné vzdelávacie inštitúcie, ako je Univerzita Komenského. Obdobie existencie Československa hodnotím pozitívne. Osobne ma tešia veľmi dobré susedské vzťahy dvoch samostatných republík, ktoré v minulosti tvorili spoločný štát.

 

Henrich Krejča,
šéf spravodajstva Markízy

Deň vzniku Československa je pre mňa tou najdôležitejšou udalosťou. Slováci mali prvýkrát vo svojej histórii ustanovený vznik svojho štátu, vtedy ešte dvoch národov. Každý rok slávim 28. október ako základný kameň pre slovenský národ. Tak si tento deň uctím aj v nedeľu. Som zo zmiešanej rodiny, otec bol Čech, mama Slovenka, stále sa cítim narodený v Československu. Ďakujem za to, že som sa v tejto krajine narodil, aj keď si prešla veľmi čiernymi obdobiami vrátane komunizmu, ale do dnešného dňa si ctím, že som bol súčasťou Československa. Rešpektujem však, že teraz máme Slovenskú republiku, a tak sa na to profesionálne aj súkromne pozerám.

 

Braňo Kováč alias Vec,
raper

V Československu som prežil detstvo a detstvo vo mne vyvoláva príjemné spomienky. Aj po rozdelení republiky som chodil koncertovať do Česka, boli obdobia, keď to bolo v pomere 50:50 – teda polovicu koncertov som odohral v Česku. Myslím si, že bolo dobre, že sme sa rozdelili. I keď by som veľmi rád doteraz žil v spoločnom štáte, no časom by naše rozpory aj tak dospeli do bodu, že by sme sa rozdelili. Takto každý z nás získal svoju štartovaciu čiaru. Som presvedčený, že 28. október by mal byť štátnym sviatkom, lebo Československo predstavuje veľkú ryhu v našich dejinách, prinieslo nám veľa dobrých vecí a spoločných úspechov.

 

Ľubomír Šebo,
plukovník, bývalý veliteľ 5. pluku špeciálneho určenia

Pochádzam z Ilavy a uniformu nosím od 14 rokov. Od 18 som študoval v moravskom Vyškove. Do 27 rokov som teda vnímal jediný štát, federáciu Slovenska a Česka. Všetci sme boli bratia – nemyslím to hovorové či pejoratívne „bratia“. Armáda bola a je osobitný živý organizmus a so spolubojovníkmi sme sa vnímali ako ozajstní bratia bez ohľadu na „Čech – Slovák – Moravák“. Profesionálnu kariéru som začal teda na území dnešnej Českej republiky a pri delení som sa rozhodol pre službu na Slovensku. Pre formovanie profesijného životného diela, ktorého som spoluautorom, teda 5. pluku špeciálneho určenia, som využil všetky naučené, osvedčené prvky vtedajšieho spravodajstva a taktiky. Som hrdý Slovák, no k Československej republike sa hlásim s rešpektom i nostalgiou. Považujem ju za moju životnú alma mater a skvelý odrazový mostík pre novokonštituované špeciálne sily novovzniknutej krajiny – Slovenskej republiky.

 

Marián Gešper,
predseda Matice slovenskej

Prvá Československá republika bola prelomom v slovenských dejinách a slovenský národ jednoznačne zachránila pred maďarizáciou. Som hrdý na to, že pri vzniku tohto nového štátu po prvej svetovej vojne stáli aj matičiari. Patril k nim napríklad Matúš Dula, predseda Slovenskej národnej rady a spolupredseda Matice slovenskej, ktorý ešte ako mladý študent bol pri založení Matice slovenskej v roku 1863 a neskôr aj pri jej oživotvorení v roku 1919. Dula inicioval a podpísal Deklaráciu slovenského národa. Jeho podiel na zakladaní prvej ČSR si pripomenieme 30. októbra odhalením Dulovej busty pred budovou MS v Martine.

 

Jaroslav Rezník,
riaditeľ RTVS

Česko-Slovensko bolo 26 rokov mojou vlasťou a spomínam si na ňu so všetkými pozitívami aj negatívami, ktoré mi tých 26 rokov prinieslo. A rovnako, ako som mal vtedy veľa priateľov v spoločnej republike, tak mám v súčasnosti veľa priateľov v Českej republike a mimoriadne ma teší, že aj po rozdelení na dva samostatné štáty mám mimoriadne živý kontakt s českou kultúrou, či už knižnou, filmovou, rozhlasovou alebo televíznou. O vzájomnom obohacovaní sa svedčí aj množstvo koprodukčných projektov medzi Českou televíziou, Českým rozhlasom a RTVS a napríklad aj spoločné víkendové česko-slovenské rozhlasové vysielanie a slávnostný koncert z pražského Rudolfina.

 

Daniel Kollár,
generálny riaditeľ ČSOB

Posledné „československé roky“ boli pre mňa ešte študentskými časmi a na tie sa, samozrejme, spomína vždy dobre. So spolužiakmi sme o téme rozdelenia viedli dlhé debaty. Rovnako ako vtedy, aj teraz s odstupom času to považujem za správne rozhodnutie. Je však škoda, že z pohľadu verejnosti je tento krok ešte aj dnes často vnímaný ako výlučne politické rozhodnutie. Ak by sme vtedy viac poznali nálady a pýtali sa na názor obyvateľstva, možno by nám to ako krajine pomohlo v budovaní národnej identity. Už pár rokov po rozdelení sme ako veľmi mladá krajina museli vynakladať veľa energie na to, aby sme sa zbavili nálepky čiernej diery Európy, ktorú sme si za éry mečiarizmu vyslúžili. To sme ešte v čase rozdelenia netušili, no som rád, že sa nám to úspešne podarilo.

 

Peter Gažík,
generálny riaditeľ O2 Slovakia 

Keďže som sa narodil na Myjave, teda na česko-slovenskom „pomedzí“, cítil som sa vždy Slovákom aj Čechoslovákom zároveň. V čase vzniku bolo Československo jediným riešením pre záujmy Čechov a Slovákov, pričom dlho patrilo k jedným z najúspešnejších štátov. Spomínam si, ako som fandil Lendlovi v tenise, československému tímu v hokeji na MS v roku 1985, ako aj vo futbale na MS v roku 1990. Samostatné Slovensko existuje vďaka Československu a som rád, že oba štáty sú dnes spoločne súčasťou Európskej únie.

 

Eugen Korda,
novinár

Čo pre mňa znamenalo Československo? Mladosť, komunizmus, otca vo väzení, odporné prvomájové sprievody, poloprázdne obchody, špinavé záchody, udavačov, život bez pasu a nemožnosť cestovať čo i len do Maďarska, Nežnú revolúciu a nakoniec celkom zbytočný a nezmyselný rozpad štátu, ktorý som mal napriek všetkému rád. Oslavovať nebudem nijako – budem parafrázovať Majora Terazkyho z knihy Černí baroni: „Čo bolo, bolo, terazky som Slovákom, ktorého duša stále sídli na Hradčanoch.“

 

Pavol Šajgalík,
predseda Slovenskej akadémie vied

V Československu som sa narodil, bola to moja krajina celých 38 rokov. Vždy som mal rád českú kultúru, film, divadlo, spomeniem legendárneho Cimrmana, Wericha, Ostře sledované vlaky. Vždy som si s pôžitkom vychutnával fakt blízkosti jazykov, dodnes nikdy neviem, či som text čítal v češtine alebo v slovenčine. Pri spomienke na tohoročné výročie sa ma nezmocňuje sentiment, naopak, očami racionálneho vedca i človeka, ktorý sa úprimne zaujíma o históriu, vidím, že projekt Československo bol excelentným historickým príkladom.

 

Katarína Farkašová,
šéfka Aliancie žien

Narodila som sa do Československa a nikdy sa mi nezdalo divné, že sme dva národy, že hovoríme dvoma jazykmi, že som si ani neuvedomovala, v ktorej reči čítam knihu. Vo večerných správach Televízne noviny sa striedali Čech a Slovenka (alebo Češka a Slovák), každý vo svojom jazyku. Bola som hrdá na to, že Praha bola nielen české mesto, ale aj naše, slovenské. Česká kultúra sa nám Slovenkám a Slovákom zdala úžasná a im zase tá naša. V celku z toho v našich vzťahoch ostalo dosť veľa. Cítila som sa oklamaná, keď sme sa rozdelili len preto, že si to želali dvaja kohúti na smetisku, Klaus a Mečiar. Nás ľudí sa nikto nepýtal. S našimi českými priateľmi sa cítime ako Rómeo a Júlia, ktorých nasilu rozdeľovali. Preto ma vždy rozveselí, keď nás niekto chváli, ako pekne mierumilovne sme sa rozišli.

„Čo bolo, bolo, terazky…“ sa už nemáme na koho vyhovárať. Nakoniec, vstupom do EÚ sme vlastne zase spolu. Pôvodne som sa ešte chcela ospravedlniť za Babiša, pretože je Slovák, ale takto napísané to vyzerá čudne.

 

Peter Pellegrini,
predseda vlády, Smer

Vznik Československej republiky bol unikátnym projektom, ktorý umožnil Slovákom dozrieť v moderný národ. Na základe tejto skúsenosti dnes môžeme rozvíjať samostatný, moderný a sociálny štát, postavený na demokratických hodnotách, plne akceptovaný v nadnárodných politických, ekonomických a bezpečnostných štruktúrach. Teším sa, že naše vzťahy aj po rozdelení zostávajú priateľské a spoločne dokážeme presadiť veľa projektov prospešných pre ľudí v oboch štátoch.

 

Béla Bugár,
predseda Mosta-Híd

Narodil som sa v Československu. Pre mňa bolo prirodzeným prostredím. Počas dospievania som postupne precital a som rád, že v r. 1989 som mohol byť aktívnym účastníkom zmien v našej krajine. V tejto chvíli je to história, ktorá má pripomínať, že sloboda a práva každého občana vrátane príslušníkov národnostných menšín musia byť inštitucionálne garantované a dodržiavané. Formálne ubezpečovanie nestačí. Skôr či neskôr sa to vypomstí.

 

Richard Sulík,
predseda SaS

Som súčasťou generácie, ktorá prežila presnú polovicu života už v samostatnej Slovenskej republike. A hoci vznik Československej republiky je podľa mňa rozhodujúcim momentom pre slovenský národ, logicky si pamätám až rozpad Československa, Silvester 1992. Bohužiaľ, rozhodli o ňom politici, nie občania, napriek tomu sa ho však podarilo zvládnuť v mieri a nastaviť skvelé vzťahy s bratmi Čechmi.

 

Pavel Macko,
generál, poradca strany Spolu pre obranu a bezpečnosť

Československo bol aj náš štát, ktorý mal vo svete cveng, a zostal nám po ňom nezmazateľný odkaz a dobrý začiatok pre úspešné samostatné Slovensko. Som hrdý Slovák, ale k Československu a Čechom mám vrelý vzťah aj preto, že som sa narodil v Česku slovenským rodičom. Ako vojak obdivujem a udržiavam tradíciu československých légií, ktoré doslova vybojovali náš spoločný štát. Naše národy bojovali bok po boku v troch hlavných historických zápasoch našich moderných dejín, a to v meruôsmych rokoch (1848 – 1949), v československých légiách aj počas druhej svetovej vojny. To by sme nikdy nemali zabudnúť, a preto pôjdem aj k mohyle Štefánika v Ivanke.