Denník N

Vážený pán generálny riaditeľ, milý Jaro

Jaroslav Rezník. Foto N – Tomáš Benedikovič
Jaroslav Rezník. Foto N – Tomáš Benedikovič

Doplnené o reakciu Petra Núňeza v pondelok 29. 10. o 11.45: – Niektoré chyby sa už napraviť nedajú. Je však nekonečne veľa takých, ktoré už urobiť nemusíš.

Vážený pán generálny riaditeľ, milý Jaro,

úvodom svojho listu Ťa čo najsrdečnejšie pozdravujem a pri jeho čítaní Ti prajem pevné nervy. Budeš ich potrebovať. Môžeš ho vnímať alebo ako list starého kamaráta, alebo ako list nového zradcu. Vyber si. Ale nepredbiehajme.

Písal sa rok 1985, stretli sme sa v univerzitnej knižnici a tešili sme sa, že máme obľúbených tých istých autorov. Toto uvádzam, aby bolo jasné, akí sme obaja gramotní.

Po večeroch sme sa stretávali mimo akademickej pôdy. Hlavne tam, kde bolo dobré pivo a lacná borovička. Okrem iného blúznenia sme ľutovali, že v šesťdesiatom ôsmom sme boli ešte len predškoláci. Generácii rodičov sme vyčítali opatrníctvo zaváňajúce zbabelosťou. Kolaboráciu s režimom atď. Toto uvádzam, aby bolo jasné, akí sme obaja odjakživa angažovaní.

Nosili sme dlhé vlasy, a nielen preto sme mali opletačky. Na disidentov sme to nedotiahli, ale predsa len – spoločná minulosť zaväzuje. Hlavne toho, kto mal takých skvelých pedagógov ako my. Prešov bol vtedy azylom mnohých nepohodlných.

Kto by bol vtedy povedal, že Ti raz Tvoj literárny rozhľad a politickú angažovanosť pôjdem zazlievať? Naši učitelia a spoloční kamaráti? Určite nie. Ale viem, že mnohí to dodnes považujú za trvalý záväzok.

Bol si to Ty, kto ma pozval do rozhlasu. Nie na besedu. Pracovať. Sú rádiá a je rozhlas, zdôrazňoval si často. Rozumel som tomu. Pamätám sa na tú bázeň, s ktorou som do tej inštitúcie vstupoval. Keby ma niektorý z tých znelých kultivovaných hlasov oslovil, na viac, než na chrapľavé zakrákanie by som sa určite nezmohol.

Odvtedy ubehlo vyše dvadsať rokov a ja som s rozhlasom spolupracovať neprestal. Chystáme s internými spolupracovníkmi rozhlasovú hru, píšem glosy pre Rádio Devín. Sporadicky spolupracujem aj s televíznou časťou Tvojho generálneho direktória. Hlavne preto, lebo je tam s kým spolupracovať.

Redaktorky a redaktori, dramaturgičky a dramaturgovia, zvukoví majstri, kameramani, strihači a strihačky, produkčné a produkční, dámy a páni v archíve, knižnici, garderóbe… Profíci.

Zle mi padlo, keď sa im všelijakí rýchlokvasení podielnici na pene mediálnych úspechov s polčasom rozpadu trvajúcim toľko, čo žmurknutie somára, posmievali a posmievajú. Mimochodom – bol som minulý týždeň na verejnej nahrávke… Nie, nežalovali. Boja sa ťa. To si chcel?

Nechcem prestať pracovať pre rozhlas, spolupracovať s televíziou. Ale nemôžem sa ďalej prizerať tomu, čo sa v nich deje.

Príklady? Michal Dzurjanin, človek s nevystopovateľným charakterom. Mnohé vykonal, hoci nemusel, a nevykonal, hoci mal. Veľakrát sa vyznamenal či už ako člen rozhlasovej rady, alebo na iných chránených pracoviskách. Ako Ti mohlo po všetkom napadnúť, že práve on bude programovým riaditeľom rozhlasu?

Ako si mohol dať prednosť vyblednutej barbine, ako je Petra Stano Maťašovská, pred Oľgou Bakovou?

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Teraz najčítanejšie