Denník N

Ako sa po storočí verejnosť pozerá na prvú ČSR

Foto – TASR
Foto – TASR

Ľudí na Slovensku nechávajú väčšmi ľahostajnými tie historické zlomy, keď sa rozhoduje o osude našej slobody a demokracie. To znižuje schopnosť rozpoznať dnešné a zajtrajšie hrozby.

Po tieto dni uplynie sto rokov odvtedy, ako vznikla na troskách rakúsko-uhorskej monarchie Československá republika. Štát, aký nikdy predtým nikdy neexistoval a o ktorom sa pred vypuknutím prvej svetovej vojny nesnívalo ani jeho zakladateľom, nieto ešte obyčajným obyvateľom žijúcim pod kuratelou cisára Františka Jozefa. Z týchto sto rokov sme prežili s Čechmi spolu takmer dve tretiny a vedľa seba zhruba tretinu. Boli to časy mierové i vojnové, chvíle eufórie, nádejí i zúfalstva, roky zbližovania i odcudzovania, turbulentných zmien i reprodukcie jednotvárnosti v normalizovanej spoločnosti „zastaveného času“.

Hektické dvadsiate storočie nedoprialo obyvateľom prvej republiky päťdesiat rokov nerušeného demokratického vývoja, od ktorých si vizionársky prezident Tomáš Garrigue Masaryk sľuboval upevnenie štátu i jeho demokratickej podoby. Dnes už síce občania oboch samostatných štátov túto magickú hranicu prekročili, ale až po dvoch drastických prerušeniach. Po dvadsiatich rokoch sa Československo pod tlakom Hitlera rozpadlo a zakrátko po jeho obnovení v povojnovom období sa ocitlo v stalinskom „tábore mieru a socializmu“, kde vládla komunistická strana.

Váhanie politikov

Od vzniku ČSR sa datuje obdobie, v ktorom začali Slováci po prvý raz v dejinách nadobúdať skúsenosti zo života v demokratickom politickom systéme. Patrí k ironickým paradoxom samostatnej Slovenskej republiky, ktorá sa v roku 1993 formálne prihlásila k demokratickému odkazu prvej republiky, že politickí predstavitelia nového štátu na čele s Vladimírom Mečiarom urobili z 28. októbra, štátneho sviatku založenia ČSR, iba pamätný deň. Napriek opakovaným pokusom sa tento stav nepodarilo napraviť.

Dnešné kompromisné riešenie, ktorým sa 30. október, keď sa slovenská politická elita pred 100 rokmi v Turčianskom Sv. Martine Deklaráciou slovenského národa prihlásila k spoločnému štátu, stal jednorazovým štátnym sviatkom iba pre rok 2018, sa mnohým nepozdáva. Pre jedných je to priveľa. Niektorí zamestnávatelia ho merajú ušlým ziskom z ďalšieho dňa pracovného pokoja a obávajú sa, že sa z toho môže stať precedens. Iní tvrdia, že prvá republika bola demokratická iba pre Čechov, ďalší síce uznávajú, že je to významný medzník pre Čechov a Slovákov, ale pokladajú za dôležitejšie ponechať „neutrálne“ cirkevné štátne sviatky.

Pre druhých je to zase primálo. Márne dúfali, že na sté výročie sa po opakovaných neúspešných pokusoch konečne podarí osláviť 28. október ako štátny sviatok a symbolicky tým vyjadriť oddanosť ideám, na ktorých založenie ČSR stálo, ako aj vďačnosť tým, ktorí sa o to zaslúžili. Veď, ako to pred časom vyjadril historik Milan Zemko, „vznik Československa 28. októbra 1918 bol pre Slovákov v 20. storočí azda najdôležitejšou udalosťou, od ktorej sa odvíjali naše ďalšie dejiny a vďaka ktorej bolo uplynulé storočie aj slovenským storočím… Bola to medzivojnová ČSR, ktorá vytvorila základný rámec pre zavŕšenie nášho národa do jeho modernej, vyspelej podoby“.

Keď nás zaujíma, ako vníma prvú republiku dnešná slovenská verejnosť, pripomeňme tiež, že historické vedomie Slovákov o nej bolo deformované dvakrát. Podľa Dušana Kováča raz ľudákmi po roku 1939, ktorí si aj uvedomovali, že oni rozbili republiku spoločne s Hitlerom, no potrebovali nejako zdôvodňovať, že ten štát nestál za nič. Vymysleli si teda tézu, že zrod Československa síce možno hodnotiť pozitívne, keďže maďarizácia sa skončila, avšak vznikom spoločného štátu sa v skutočnosti riešila iba česká otázka, nie slovenská. Druhá deformácia bola komunistická: zhadzovala prvú republiku tvrdením, že to bol štát buržoázny.

Ako sa k vzniku prvej ČSR a k pomerom, ktoré v nej vládli, stavia pri jej stom výročí naša verejnosť? Ku ktorej interpretácii sa prikláňa? Má váhanie politikov povýšiť 28. október na štátny sviatok oporu v názoroch väčšiny? V čom sa podobajú a v čom sa odlišujú názory obyvateľov Slovenska a Česka?

Na túto otázku ponúka aspoň čiastočnú odpoveď nedávny reprezentatívny výskum, ktorý uskutočnil Sociologický ústav SAV v spolupráci s Inštitútom pre verejné otázky a s českým Centrom pre výskum verejnej mienky Sociologického ústavu AV ČR, ako aj niektoré staršie výskumy.

Väčšina z nás za Rakúsko-Uhorskom nesmúti

Začnime konštatovaním, že nostalgiu za zánikom Rakúsko-Uhorska pociťuje dnes na Slovensku iba necelá tretina obyvateľov Slovenska. Takmer polovica si naopak myslí, že rozbitie monarchie nebolo chybou. Zvyšná štvrtina zrejme pokladá túto otázku za natoľko pasé, že na ňu nemá názor (tabuľka 1).

Pravda, udalosti sprevádzajúce vznik 1. ČSR vyvolávajú aj po sto rokoch odlišné reakcie medzi ľuďmi slovenskej a maďarskej národnosti. Prevažne nesentimentálne sa na zánik monarchie dívajú najmä občania slovenskej národnosti; nebanujú najmä za Uhorskom z prelomu storočí, keď boli Slováci vystavení národnostnému útlaku a obmedzeniu politických práv.

Naši maďarskí spoluobčania to z pochopiteľných dôvodov vidia inak: takmer polovica z nich zastáva názor, že rozbíjať Rakúsko-Uhorsko nebolo správne. Ich kolektívnu pamäť dodnes jatrí trauma z Trianonskej zmluvy, po ktorej sa niekdajší príslušníci väčšinového národa zrazu ocitli v pozícii etnickej menšiny. K dnešnej frustrácii z minulosti prispieva politika súčasného orbánovského Maďarska, ktorá – ako to nedávno vyjadril maďarský sociálny psychológ György Csepeli –, namiesto úsilia o prekonanie traumy sype do tejto historickej rany ustavične soľ. Podľa výskumu bratislavského Národného osvetového centra z roku 2017 etnickí Maďari na Slovensku dodnes pokladajú Trianonskú zmluvu za

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

100 rokov Československa

Teraz najčítanejšie