Denník N

Moje Československo

V roku 2003 dostal László Szigeti najvyššie české vyznamenanie od českého prezidenta Václava Havla. Foto - TASR
V roku 2003 dostal László Szigeti najvyššie české vyznamenanie od českého prezidenta Václava Havla. Foto – TASR

Moja matka sa narodila v monarchii v roku 1916. Život prežila ako československá občianka, s výnimkou obdobia, keď aj ju a jej deti československá demokracia učinila vojnovými zločincami. Zmierenie je zložitý pojem.

Autor je majiteľ vydavateľstva Kalligram
Text je z knihy Moje Československo vydavateľstva Academia,
s ktorého súhlasom článok uverejňujeme

1.

Moje Československo – tento pracovný názov stojí v pražskom liste, podpísanom Rudolfom Chmelom a Michalom Stehlíkom, ktorý oznamuje, že pre knihu pripravovanú k stému výročiu vzniku republiky žiadajú príspevok od viacerých autorov z oboch brehov Moravy. Som poctený, no zároveň v rozpakoch, lebo list vo mne nevyvolal ani najmenšiu radosť. Práve naopak.

Vyzriem z okna, na Žitnom ostrove zúri babie leto, hľadať teraz v pamäti krásu, prehŕňať sa v minulosti, medzi dejateľmi zašlého štátu by bola čistá hlúposť.

2.

Ako prvého počujem otcovho ducha. Buráca: Maďar Trianon neoslavuje! Z pätnástich miliónov Maďarov sa päť miliónov ocitlo mimo hraníc scvrknutého štátu. Zhabané územia by ešte ušli, ale päť miliónov duší? To je historický škandál! Oslavovať vznik nástupníckeho štátu, hanbi sa, synu!

Prípadne s anglickým humorom, prípadne. Ale na to by som musel byť Angličan. Alebo žirafa, radiátor, ťažká voda. Nežartujem.

Podľa môjho otca založili Československo diablovi advokáti, imperialisti. Ich ruky siahajú všade. Aj toto vymysleli imperialisti, naťahujem sa s ním v sobotu popoludní leta šesťdesiateho ôsmeho, keď si prvý raz v živote prelistoval Playboy. Bratranec, pracovník Dunajplavby, ktorý časopis prepašoval z Rakúska, poznamenal s mačovským sprisahanectvom: Ujo Pišta, dajte pozor, toto je diablova biblia! Neverím, odvetil a oči mu žiarili, diabol nejestvuje.

Taký bol môj otec. Keď chcel, veril v diabla, keď nechcel, neveril. Nevedel, že obyčaj, podľa ktorej chceme minulosť prispôsobovať záujmom prítomnosti, je tragická. Vedel však veľmi presne, že Československo mu nechcelo poskytnúť útulný domov, hoci ten pôvodný mu vzalo.

Neprešiel ani mesiac a vojská Varšavskej zmluvy Československo obsadili. Otec nadával a hanbil sa za to, že s okupačnými sovietskymi tankami prišli aj maďarské.

3.

Je nepopierateľné, že pri pohľade na emancipačné úspechy národného štátu Čechov a Slovákov sa azda aj dá pochopiť vlastnícky pomer uvedený v pracovnom názve. Priestor je náš… Ibaže mne, (česko)slovenskému Maďarovi, z tohto okamžite naskočí konotácia: My vám vládneme! Možno je to absolútna sprostosť, mierna historická neuróza, no ak pocítim k štátu, ku ktorémukoľvek, citovú náklonnosť, stiahnem sa. Zakorení sa vo mne podozrenie. S latentnou eufóriou plynúcou z privlastňovacieho zámena vo výzve si neviem čo počať. Alebo je to len prostá eufónia? To je jedno.

Počas sotva sedemdesiatročnej existencie sa československá fabula zjavovala vo forme nespočetných sujetov. Pod týmto názvom fungovalo viacero mocenských konštrukcií, mimoriadne nenávidených aj mimoriadne prijímaných systémov. Odsúdených na mýtizáciu aj na ututlanie. Vystriedal sa demokratický, diktátorský aj vazalský štát. Aj protektorát.

Pri vymenúvaní týchto štátnych foriem sa privlastňovacie zámeno pozrie do zrkadla, ak sa pozrie, a vidí kolísanie sebaklamu a prežitia, ak vidí. Kamkoľvek sa v skutočnosti pozrie, nachádza nevídanú harmóniu jednotlivca a spoločenstva a zaleje ho žiara spokojnosti, ktorá stúpa aj na nebesia jeho dedinky, mestečka, štátika, a kým dôjde po Pražský hrad, skvie sa už v neopísateľnej nádhere. A raduje sa, koľko mocností prekabátilo tradičné chytráctvo českej hospodskej kultúry pred bitkou na Bielej hore aj po nej.

Eufónia nie je oprávnená už aj preto, lebo tak ako monarchia, ani Česi a Slováci neboli schopní zrúcať bludisko tradičných blokád a múrov stojace medzi mocou väčšiny a menšinových národností, ktoré sa dostali pod ich nadvládu. Československé národnoštátne odhodlanie len prepísalo pomery síl multietnického priestoru zdedené z monarchie a dovolilo, aby ho démon nacionalizmu popri popíjaní piva a slivovice zvádzal na uzákonenú asimiláciu, etnické prenasledovanie, vraždy, deportácie, napokon na hromadenie majetku.

Ak niekto, potom toto privlastňovacie zámeno by mohlo skutočne vedieť, že fundament toho tradičného chytráctva netkvie vo vlastenectve, láske k národu a podobných vyšších princípoch, ale v kultúrne kódovanom egoizme. Z neho vychádza. Ak by privlastňovacie zámeno bolo ochotné čítať Švejka aj z tohto uhla, zistilo by, že hoci krutosťou, závisťou či akoukoľvek povahovou drobnosťou – zakaždým vyhrá egoizmus. U Švejka spočíva praktické riešenie ľudskej existencie v uplatňovaní sebectva. A nemenej aj teoretické. A ak na niečo riešenie nemá, radostne čaká, kým rozhodne náhoda.

Drahý môj Petr Pithart! Presviedča ma, že česká kaviareň a česká hospoda sa dnes už líšia len v pomenovaní, no v podstate nie. Že Hašek a Kafka už pijú a vtipkujú za jedným stolom. A má pravdu! Bez ich symbiózy by už dnes privlastňovacie zámeno ani nespoznalo samo seba!

Hovorí zo mňa, ak zo mňa, hra zo slovami, nie zovšeobecňovanie. To chce klid. A ešte aj to, že pod rúškom československého konceptu nasledovali Česi a Slováci krok za krokom fatamorgánu homogénneho národného štátu. Moje Československo by teda malo byť o povahe racionalizovaného nacionalistického spôsobu uvažovania, v ktorom je chytráctvo podmienkou nad všetky podmienky.

Ak teda chcem pokračovať, musím zmeniť poetiku.

Malý štátny znak Československej republiky z roku 1920 (vľavo). Od roku 1960 mal lev nad hlavou hviezdu a na hrudi Kriváň s vatrou (uprostred). V roku 1990 sa znak zmenil poslednýkrát a svoje symboly získali aj obe republiky (vpravo).

4.

Môj otec, ročník 1908, odvracal psychotraumatické príznaky osobnej a hlboko devastačnej zmeny svojho statusu urputným popieraním. Stať sa z menšiny väčšinou je emancipačný zážitok, stať sa z väčšiny menšinou je zážitok degradujúci. Degradácia nie je beznádejná vec, ujma s ňou spojená aktivizuje bdelosť pamäti. A neustála bdelosť pamäti si žiada strategické hry, kompromisy, rezignácie, ktoré nahlodávajú integritu osobného ja.

Otec – a jeho rodičia a príbuzenstvo v nemenšej miere – pokladali štát za zlátaninu, za bluf, existenciu československého národa za lož. A aj to tak bolo, dejiny im dali za pravdu. Vyslovenie pravdy však neprinášalo pomoc pri liečení rán spôsobených zmenou statusu. Osud menšiny ho ako neuróza sprevádzal až do smrti. Nie od neho, ale od matky, dvadsať rokov po jeho smrti, v lete roku 1992 som sa dozvedel, akú spravodlivosť čakali od histórie.

5.

Ešte než v júli 1992 Václav Havel odstúpil z prezidentského postu, sedemdesiatšesťročná matka si ma zavolala k sebe. Pršalo, no slnko svietilo. Spýtala sa, či so zaniknutím Československa Česi vrátia späť Maďarsku aj dnes prevažne Maďarmi obývané územia, o ktoré oni, Česi, v Trianone Maďarsko olúpili. Václavovi Havlovi, Petrovi Pithartovi a ostatným, pre ňu neznámym českým priateľom som musel odovzdať odkaz, že ak sú skutočne eticky zmýšľajúci demokrati a nielen zástancovia jednostrannej historickej spravodlivosti, tak nemôžu konať inak.

Zdesenie nie je ten správny výraz na to, čo som vtedy cítil. „Vynechala si Slovákov,” odvetil som s predstieraným pokojom.

„To nie je pravda,“ namietla absolútne pokojná a pripomenula, že etnicky najobjektívnejšiu štátnu hranicu určilo viedenské rozhodnutie z roku 1938 medzi fašistickým Slovenskom a nacistickým spojeneckým Maďarskom. „Tá hranica zrkadlila skutočnú pravdu,“ povedala rozvážne. Podľa nej výmenou za Maďarmi obývané územia Horthy pustil dolu vodou ideu Veľkého Uhorska, lebo nielen on, Jozef Tiso, ale aj všetci Slováci si boli načistom, že dohodu o slovensko-maďarskej hranici robí spravodlivou vymedzenie tých najrealistickejších etnických hraničných línií. „Bol to veľký pokrok,“ zdôraznila, „že namiesto státisícov museli už na oboch stranách žiť osud menšiny len desaťtisíce.“

V tomto trpko pulzujúcom, nepravdepodobnom rozhovore som sa pokúsil načrtnúť, čím všetkým minulé storočie znemožnilo naplnenie jej očakávania, no vyzerala neoblomná.

„Len im povedz,“ opakovala a pri opakovaní sa zakaždým naklonila dopredu, aby sa mi ostrejšie pozrela do očí, keď vyslovovala ich mená, „Havlovi, Pithartovi a ostatným svojim českým priateľom“. Nebolo to zábavné. Už dlho som žil v presvedčení, že je už za tým, že čas zahojil jej rany. Lenže mal som vedieť, že tento zlom sa dá vyliečiť iba príchodom nových generácií a že kolektívna pamäť aj v nových generáciách zmierenie sťažuje.

6.

V posledných desaťročiach sa vo mne zafixovalo, že po tom, čo sa jej rodné mestečko, Dunajská Streda v roku 1938 ocitlo znova v Maďarsku a obrovská podozrievavosť voči navrátilcom z masarykovskej demokracie pred ňou odhalila chorobne intolerantný charakter horthyovského režimu, ktorý následne Szálasiho nacizmuz strhol do šialenstva sebadeštrukcie – definitívne sa zriekla Maďarska. „Maďari z Maďarska sú neskutočne nadutí,“ hovorievala s rovnakým dištancom, aký som od nej zdedil aj ja sám.

Od nej som sa naučil tolerancii, vedomému úmyslu prijímať cudzích, druhých, medzi nimi Čechov, Slovákov, Židov, Rómov. A teraz predsa otvorila skrinku. Nie skrinku sebadeštrukcie, veď nevyslovila jedinú sebaľútostivú vetu, ale skrinku triviálnej povinnosti. Prehovoril z nej zaťatý úmysel odovzdávania vnútorného, rodinného poznania, priam mechanicky, akoby chcela dať najavo, že to je len reakcia vyvolaná dôslednou oddanosťou, ktorú by som však mal brať vážne.

7.

Ešte pršalo, no slnko už nesvietilo. A znova zopakovala: „Len im povedz, čo je ich povinnosť.“ Akoby vôbec nechcela vziať na vedomie, že od roku 1918 sa česko-slovenské pomery radikálne zmenili, že emancipačné úsilie Slovákov ich doviedlo k štátnej suverenite, ktorá nevidí dôvod na to, aby Maďarsku vracala územia obývané Maďarmi. „Od nich to ani nečakám,“ odpovedala stručne.

Matka sa narodila v monarchii v roku 1916. Život prežila ako československá občianka, s výnimkou obdobia, keď aj ju a jej deti československá demokracia učinila vojnovými zločincami, a teda bezdomovcami, nemajetnými, bedármi. Porodila deväť detí. Zmierenie je zložitý pojem. Je to smer uvažovania a starostlivosti, ktorý sa usiluje o zvažovanie a prijímanie iných názorov kultúrou sebadisciplíny a zdržanlivosti. Moja matka po celý život vnímala pochopenie ako domácu úlohu, na staré kolená však predsa dobačovala, neuróza vyvrela na povrch. A pritom celý jej život bol o tom, že v našom priestore zvanom stredná Európa je podstatou duchovnej práce svojho hľadanie miesta.

„Na dôveru treba dvoch,“ vysvetľovala. „Havel sa najprv ospravedlnil Nemcom za vyhnanie, potom utekal do Izraela, aby sa ospravedlnil za všetko, čo Česi a Slováci vykonali Židom.“

Potom dlho mlčala. Aj ja. Už som sa zberal na odchod, keď z nej priam vytrysklo: „Dala som československej armáde šesť maďarských mužov, všetci ste si odbavili povinnú vojenskú službu. Už pomaly sto rokov im slúžime, a predsa sa Maďarom doteraz nikto nikdy neospravedlnil, a ani sa neospravedlní! Ich naša duša nezaujíma!“ Vyčítala mi aj to, že keď v roku 1990 rečnil Havel v Komárne, stál som pri ňom na pódiu. „Prečo slúžiš Havlovi? Táto demokracia bude zasa len ich demokraciou. A načo slúžiš Slovákom, z ktorých aj tí najdivokejší pokladajú za veľké gesto už to, že nás nechajú rozprávať sa medzi sebou po maďarsky?“

Toto som už niesol ťažko a po tridsiatich rokoch som jej odsekol rovnakou vetou, akou som ju napadol v šesťdesiatych rokoch po jednej svojej pubertálnej etnickej potupe: „Načo si ma porodila, keď si vedela, že ma budú nenávidieť? Mala si si ma dať vziať! Alebo si ma nemala vychovať ako Maďara!“ Zosypala sa. Odvrátila tvár, akoby mi naznačovala, že mi už nemá viac čo povedať. Hneď som pochopil, že vyťahovať toto obvinenie aj s dospelou hlavou bola hlúposť.

Zahanbený som v letnom lejaku utekal domov k synom, osemročnému Gergelyovi a desaťročnému Bálintovi, ktorí mi ako dospelí budú môcť hocikedy vyčítať to isté, čím som ja teraz ublížil matke.

Keď som prišiel domov, zaznačil som si tento rozhovor a uzavrel som ho poznámkou: „Matka má pravdu v tom, že tento štát sa nikdy ani nepokúšal vyjsť v ústrety maďarskému povedomiu. Ani masarykovské, ani boľševické, ani havlovské Československo neponúklo svojim autochtónnym menšinám politický, hospodársky a spoločenský program zmieru. A benešovské Československo, účtujúce s fašizmom, so silnou komunistickou podporou, vložilo do svojho zakladajúceho »demokratického« programu základný postoj českého a slovenského obyvateľstva: byť etnicky čisté a vyhnať všetko cudzie.“

9.

V prvej republike Česi, určujúci československý koncept, z nespočetných skutočných aj neskutočných dôvodov nemohli pre maďarskú a nemeckú národnosť vytvoriť relevantné politické, hospodárske ani spoločenské podmienky potrebné na zmier. A moji rodičia by vtedy ani neboli prijali, lebo si želali skutočný domov, chápajúci a povznášajúci ich identitu.

Odsunutí sudetskí Nemci už žili v Nemecku, keď v boľševickej diktatúre väčšina Maďarov, ktorí zostali, splynula s režimom. Otec v sebaobrane vstúpil do komunistickej strany. Myslel si, že mu idea internacionalizmu poskytne ochranu pred slovenským boľševickým nacionalizmom. Neposkytla.

Väčšinový zorný uhol zrejme ukazuje čosi iné, v spätnom pohľade sa pokúša mechanizmy sebapotvrdzovania a pravdu skutočnosti uhniesť na spravodlivosť. Čoby som nechápal. Tento určujúci stredoeurópsky národný postoj zaväzuje k tomu, aby sme uznali, že v našom súčasnom viacnárodnostnom právnom štáte je vnímanie väčšinovo-menšinového pomeru síl, ktorý tu zostal z monarchie, neudržateľné – hoci by sa dnes mohlo zdať, že základná výbava obyvateľstva strednej Európy, strach z cudzieho, sa nedá zmeniť. Nikto nemôže vedieť, kedy a z akého dôvodu sa zmení, ak sa vôbec zmení, a práve to prepožičiava tejto záhade tragické zafarbenie.

10.

Chcel by som byť dobromyseľný. Tí, čo rozdelili monarchiu, ukuli kapitál dôvery potrebný na medzinárodné uznanie Československa z dvoch predpokladov.

Na jednej strane z prosperity českých korunných zemí Rakúskeho cisárstva a severných území Uhorského kráľovstva, ktoré obývali prevažne Slováci. Veľmi to však nevyšlo. V Spoločnosti národov od dvadsiatych rokov viackrát zaznelo, že po ekonomickej stránke schudobneli víťazi i porazení, oslabila sa ich mena, obchodné trasy i colný systém. V medzinárodnej inštitúcii so sídlom v Ženeve, ktorá mala na starosti aj kontrolu plnenia zmluvy zo Saint-Germain, sa neustále hovorilo o tom, že kreovanie národnostných zákonov zaostáva za zmluvnými ustanoveniami, prijaté zákony sú bezzubé a ich uplatňovanie rafinované. Často bola na pretrase aj otázka, že hranice medzipriestoru mnohým malým a väčším štátom nevyhovujú.

Na druhej strane z môjho uhla pohľadu takisto dobromyseľného – predpokladu, že československý koncept je adekvátny základ na fungovanie demokratického národného štátu, ktorý sa dokáže spoločensky modernizovať, tiež zišlo. Jedno z mnohonárodnostných území monarchie nahradil štát československého národa, ktorý historicky nikdy neexistoval. Vznikla republika, ktorú rovnako ako mnohonárodnostnú monarchiu sužoval multietnický charakter. Nedokázala sa inšpirovať realitami svojej viacjazyčnosti. Nedominovala v nej vôľa vytvoriť spoločné pravidlá preferujúce súdržnosť občanov, patriotizmus pre všetkých. Namiesto modelov rovnoprávnosti sa presadilo ústavné sebaurčenie vytvorené na úkor spoločenskej vôle autochtónnych Nemcov a Maďarov, ktorí sa ocitli v menšinovom postavení.

Jej vzťah bol nadradený aj k menej početným menšinám, hoci v ich prípade nebola citeľná antipatia voči bývalým mocnárom. Demokratická republika hlásala princíp rovnosti všetkých štátnych občanov, no zachovanie starých triednych štruktúr a nadradenosť a podradenosť etník viedli k tomu, že tento princíp sa nestal dominantným prvkom budovania štátu. Treba však spomenúť aj jej cnosť, lebo napriek významnej redukcii nemeckých a maďarských majetkov, rozdielom v mocenskej pozícii etník a vnútorným a vonkajším revizionizmom sa československá spoločnosť nestala spoločnosťou nenávisti. Československo čerpalo svoju mravnú silu zo svojej suverenity a z idey demokratickej republiky.

11.

Nacionalizmus a etnické averzie výrazne ovplyvnili politický a spoločenský život vo všetkých nástupníckych štátoch. Dokonca aj v národných komunitách fungoval duch súdržnosti len v skupinách, ktoré ochraňovali samé seba, boli uzatvorené a mali paranoidné sklony.

Bolo to typické aj pre Československo. Štát vznikol, nie však spoločnosť. Preambula ústavy – „My, národ československý, chcejúc upevniť dokonalú jednotu národa“ – hovorila o neexistujúcom národe, s istou dávkou dobrej vôle môžeme povedať, že o programovom národe. Pojem československý národ vytvoril z päťdesiatich percent českých a pätnástich percent slovenských obyvateľov krajiny politický národ, no nedostatočne prihliadal na etnickú identitu tretiny obyvateľstva. Týmto odmietol štátotvornú rolu národností, ich kolektívnu identitu vytesnil mimo štátnu suverenitu, na územie nikoho a zároveň voči nim vytvoril supremáciu umelo ustanoveného politického národa. Národnostiam zostala ako nástroj uplatnenia vlastných záujmov len suverenita ľudu, prostredníctvom ktorej sa mohli presadiť v štátnej moci. Prvý odsek prvého paragrafu ústavy to vymedzil takto: „Ľud je jediným zdrojom všetkej štátnej moci v Československej republike.“

12.

Masarykovské Československo nebolo pre svoje etnické zloženie a rozdrobenosť chránené spoločnou tradíciou a spoločnou kultúrou. Spoločný štát nedokázal dozrieť v spoločné vedomie, vedomie jeho štátnych občanov, každé zostalo individuálnym vedomím. Nevznikli spoločné priestory, kde mnohonárodnostná spoločnosť hovorila a konala za seba, kde sa jednotlivci, skupiny a etniká nechceli uplatniť na úkor toho druhého. Tragická absencia priestorov založených na spoločných pravidlách pomohla prežiť duchu vazalských a klientskych vzťahov zachovaných zo stavovskej spoločnosti.

Československá demokracia však v zásade mohla byť ideálnym priestorom na uplatnenie rozdielov, kde nikto podozrievavo neskúma, odkiaľ kto prišiel a kto je kto. Československú demokraciu som aj ja, podobne ako mnohí vo svete, chápal ako demokraciu Čechov. Unikajúc pred slovenskými spoločenskými a politickými silami, ktoré aj dnes bytostne obmedzujú rozvoj menšinových Maďarov, som inak konať ani nemohol. Neraz som sa nádejal, že osvietenejšie české povedomie postaví hrádzu limitujúcim či asimilujúcim snahám slovenskej spoločnosti. Nepostavilo, no predsa. Ideál českej demokracie a vzdelanosti má aj dnes v maďarských dušiach na Slovensku mýtickú silu. Aj v slovenských dušiach, no nie vo všetkých. Dôvod je však iný.

Na prelome 19. a 20. storočia totiž aj hlasisti čerpali z duchovnej sily českého povedomia. Na prahu minulého storočia chceli nasledovať vzor českého politického realizmu, preto ich hnutie polemizovalo s turčianskosvätomartinskou, matičnou národnou autonómiou a jeho konzervatívnou kultúrnou koncepciou a žiadalo mravnú obnovu slovenskej spoločnosti, jej politickú a hospodársku modernizáciu. Ťažko sa rozmotáva genéza československého povedomia, väčšinou sa odvodzuje od Kollárovho romantického eposu Slávy dcera, ktorý je kultúrnohistorickým základným kameňom panslavistického mýtu. Kreovanie československého povedomia môžeme najlepšie sledovať v snahách novočechov a hlasistov. Ó, zlatá Praha! Drahá česká zem! Dlho mi trvalo, kým si uvedomil, že klamem samého seba, lebo česká umelecká a vedecká kognícia nie je totožná s vedomím a snaženiami českej spoločnosti a národnej politiky. Ani jedna stredoeurópska umelecká a vedecká kognícia nie je totožná s nenapraviteľnou patriarchálnou chamtivosťou a nenávisťou tu žijúcich národov. Majú čosi spoločné, ale nie sú totožné.

13.

Masarykovský koncept, prezentovaný ako spoločný, nedokázal počas prvých dvadsiatich rokov existencie Československa vytvoriť bázu, s ktorou by sa štátni občania stotožnili a uchýlili sa k nej v čase krízy. Na jednej strane vďaka tradičnej jednostrannosti konceptu Česi pomerne ľahko prepáčili Slovákom ich neveru v roku 1938. Na druhej strane sa tak stalo pre nevyslovený fakt, že české vedomie si s pojmom Československo nespájalo československý národ, ani slovenský národ, ale predstavu o vlastnom národnom štáte. V poriadku, akceptujem, že Masaryk v ňom, ad absurdum, videl dve vetvy jedného národa, no v Benešovej toxickej vízii bolo len otázkou času, kedy budú Slováci hovoriť po česky. Predstavy, nielen české, boli veľmi zamotané.

Z hľadiska československej tradície bola iná situácia v boľševickom a úplne iná v havlovskom Československu. Obe už mali k dispozícii historicky vytvorenú kohéznu realitu, ktorej spoločná pamäť obsahovala aj skúsenosť z rozchodu, predsa však nebola dostatočne silná na to, aby eliminovala brutálny egoizmus nedeliteľnosti vmiešaný do myšlienky abstraktného zbožňovania národa, ktorý vyplavil november 1989.

14.

Na rozdiel od Slovákov, menej provinčné, o univerzalizmus sa usilujúce české umenie a spoločenské vedy sa neveľmi snažili o dôkladnejšie pochopenie slovenskej otázky. Za veľké gesto sa považovala už povrchná znalosť slovenských ľudových stereotypov, mýtov a typológií modernizujúceho sa národného myslenia. K slovenskému národu pristupovali tak, ako stredoeurópsky väčšinový habitus spravidla pristupuje k etnickým menšinám (Slováci k svojim Maďarom, Rómom, Rusínom, Ukrajincom). Väčšinou používali kultúrne toposy, z ktorých nebolo jasné, že okrem češtiny v krajine existujú aj iné jazyky a kultúry. Väčšinový naratív báda sám seba a svoje miesto vo svete, preto sám seba vníma ako organický, s vlastnými zákonmi a menšinové entity žijúce vedľa neho považuje nanajvýš za doplnok, ak vôbec. Spravidla sa nimi zaoberá len z donútenia. Opačný prípad je veľmi ojedinelý.

V českom naratíve sa reflektovali najmä výčitky svedomia prameniace z osudu sudetských Nemcov, čo je z mravného hľadiska neospravedlniteľný český príbeh. Aj tragický osud Židov. To isté sa vzťahuje aj na Slovákov, hoci tí sa úplne vyhýbajú mentálnej analýze mravnej neospravedlniteľnosti pozbavenia občianskych práv, resp. deportácie a vyhnanie vlastných Maďarov. Politika to zasa, zneužívajúc svoje právne limity, popiera. Je to tak zrejme preto, lebo kým vyhnanie a asimilácia českých Nemcov je ukončený príbeh, príbeh Maďarov na Slovensku taký ešte nie je. Nemám odvahu ani len pomyslieť na to, ako by súčasná česká spoločnosť a český právny štát odrážali akčný rádius nemeckej identity, ktorá dodnes frustruje české vedomie, keby tretina obyvateľstva mala ešte stále nemeckú národnosť.

Stredoeurópsky národný naratív je pre svoju jemnosť a zaujatosť voči sebe samému čiastočne slepý. Ide o stav sebahodnotiaceho idiotizmu, ktorý je zrejmý v mnohom, vrátane mravného relativizmu voči menšinám. Padne mu zaťažko rozoznať, aké gesto, odpoveď či spoločné riešenie by bolo ohľadne nejakého práve aktuálneho problému etické, osobne i spoločensky slušné.

15.

Československú vzájomnosť najsilnejšie reprezentovali film a televízia. Slovenský naratív sprostredkúval a prežíval spolupatričnosť s Čechmi oveľa intenzívnejšie než český. Nebola to však bezpodmienečne úprimná oddanosť, pramenila skôr z pozície slabšieho, akceptujúcejšieho. U Slovákov to pôsobilo takmer ako bytostná otázka, u Čechov zasa ako to, čo je historický dodatok. Ani jedna strana nešla do hĺbky, že čo si chce so sebou počať slovenské vedomie, ktoré nepovažovalo svoje miesto v mocenských štruktúrach československej jednoty za dôstojné. Ak sa o tom predsa len hovorilo, prívrženci československej vzájomnosti, dediči hlasistov hlásiaci sa k európanstvu zväčša pacifikovali dedičov autonómnych snažení, ktorí samých seba vnímali ako záruku národnej myšlienky.

České vedomie pristupovalo k tejto polemike s opatrným dištancom a zdanlivo nemohlo urobiť nič iné, len sa dôsledne prikloniť na stranu prívržencov československej vzájomnosti. A ako kompenzáciu poskytlo voľnú ruku na uplatnenie supremácie nad národnosťami žijúcimi na území Slovenska. To dokazoval aj zmieňovaný prejav Václava Havla v Komárne z júna 1990, ktorý sme pred jeho napísaním predebatovali, keďže sa ním chcel prihovoriť najmä k Maďarom v Česko-Slovensku.

Pôvodný text obsahoval aj možnosť založenia  maďarskej univerzity na Slovensku, tú však na jednohlasnú žiadosť slovenského premiéra Milana Čiča, vševeda slovenskej identity, Milana Kňažka a ostatných politikov, ktorí s ním cestovali helikoptérou z Bratislavy do Komárna, z neho vyškrtol. Ja som letel v druhej helikoptére, obe zosadli na rozostavanej vodnej nádrži v Gabčíkove, tam mi to však ešte nepovedal, až v komárňanskej lodenici, že mu je ľúto, ale že na žiadosť slovenských politikov predsa len možnosť univerzity nespomenie. To, že pokladal za dôležité oznámiť mi svoju porážku pred vystúpením, veľa o Havlovi vypovedá. Na to som ja, ako mi to o pár mesiacov pripomenul, len vzdorovito odvetil: „Ty si prezident.“

Českú kogníciu nikdy intenzívnejšie nezamestnávala československá maďarská entita a habitus. V skutočnosti ani Slovákov, hoci od roku 1989 sú nútení venovať sa jej z dôvodu politickej sily maďarských voličov, keďže v porevolučných rokoch tvorili ešte desať percent obyvateľov, no dnes je ich zastúpenie už len osempercentné. Ani jedno kanonizované dielo slovenskej literatúry, filmového umenia a publicistiky sa nevenuje historickým skúsenostiam Maďarov na Slovensku a odkrývaniu zložitosti ich habitu. Zrodilo sa len neveľa diel územne spätých s maďarským menšinovým svetom, vyniká spomedzi nich zopár próz Ladislava Balleka, aj tie sú však v skutočnosti mravným potvrdením ekonomickej, kultúrnej a jazykovej kolonizácie, ktorá je spojená s územnou expanziou. Ani slovenská televízia, rozhlas a tlač nepovažovali za dôležité do hĺbky mapovať utváranie identity Maďarov v Československu.

16.

Slovenské vedomie bojujúce za širšie sebaurčenie nebolo nespokojné len v masarykovskej demokracii. Oklieštenie svojich národných snažení vyčítalo aj československým ústavám prijatým po druhej svetovej vojne, aj tej „socialistickej” od Antonína Novotného. Jeho očakávania zdanlivo naplnila až federálna komunistická ústava, hoci slovenská ikona boľševického nacionalizmu Gustáv Husák ju neskôr so svojimi súdruhmi dôkladne vyprázdnil.

Keď po zmene režimu v roku 1989 slovenské vedomie dospelo k idei konfederácie, postmoderný český nacionalizmus ho ihneď uvrhol do krízy. Rozhodnutie Václava Klausa a jeho prívržencov bolo nevyslovenou ozvenou toho, že počas existencie Československa bola objektívne pri moci česká supremácia, čo by sa konfederáciou radikálne zmenilo, preto z českého aspektu nemalo ďalšie spolužitie zmysel.

17.

Po rozvode v roku 1992 sa potvrdilo podozrenie prívržencov československej vzájomnosti, že reprezentanti konzervatívnej kultúrnej tradície nemajú realizovateľnú predstavu o modernej slovenskej štátnosti, ktorá je kompatibilná so slovenskou realitou a európskou politickou kultúrou. V roku 1998 sa museli dostať k moci európsky zmýšľajúci prívrženci slovenskej myšlienky, aby spoločne s maďarskou národnostnou politickou reprezentáciou položili základné piliere slovenského politického realizmu.

Neviem, do akej miery je prirodzené, že slovenská kolektívna pamäť spravidla zabúda nielen na toto, ale aj na to, že Maďari zohrali významnú rolu už pri zmene režimu v roku 1989. Bez dôsledne objektívnej pamäte sa však jednotlivci, skupiny a etniká nedokážu presadiť inak než na úkor druhého.

18.

Je otázne, či niekedy existovala krajina, ktorú si na samom začiatku predstavoval Masaryk a ostatní zakladatelia štátu. A ako si ju predstavovali nad rámec toho, že bude československá (česká? – slovenská?) a demokratická. Skutočne mala byť dlhodobo mnohonárodnostná? Nikto nespochybňuje, že československá demokracia v medzivojnovom období spôsobom uplatňovania štátnej moci a prístupom k otázke politickej demokracie dosiahla aj z hľadiska dobového európskeho kontextu vynikajúce výsledky.

Masarykovská demokracia predstavovala celospoločenský systém mocenských inštitúcií a spôsob spoločenského spolunažívania, ktorý dokázal udržať na uzde aj vášne, a neumožnila, aby rozpory medzi spoločenskými vrstvami a národnosťami určovala kultúra nenávisti. Masaryk už na prelome storočí považoval za najdôležitejšie poslanie verejných aktivít humanizáciu a demokratizáciu moci. Teda vládu autonómií, konkrétne rozvoj a uplatnenie mocenskej role jednotlivca, komunít a ľudu. Keď sa však dostal k moci, právo menšinových autonómií uplatnil len oklieštene. Kým voči Čechom a Slovákom sa uplatnila generozita, istá veľkorysosť, hoci Slováci ju považovali za nedostatočnú, voči národnostiam sa už od počiatkov presadzovala istá úzkoprsosť, iliberalizmus. Najmä pri tvorbe zákonov, no nielen tam.

Azda aj preto sa stal konečným víťazom prechodného charakteru československého konceptu nacionalista Eduard Beneš, ktorý spochybňoval slovenskú identitu a všetkými dostupnými prostriedkami sa snažil znížiť politickú, ekonomickú a kultúrnu váhu národností. A jeho dedič, Václav Klaus. Mohol by som sa vyjadriť aj tak, že český egoizmus. Po osemdesiatich piatich rokoch sa stala časť celkom, vznikol už skutočne homogénny český národný štát, ktorý si Beneš na úplnom začiatku predstavoval ako rozľahlejší, no jeho predstavy prekazilo vedomie slovenskej identity, ktoré považoval za zaostalé a tvárne.

Českí realisti politizujúci v monarchii do prvej svetovej vojny ani len nepomysleli, lebo ani nemohli pomyslieť na to, že raz vznikne krajina s názvom Československo. Uvažovali o Česku podobne, ako Slováci v nimi obývaných župách uvažovali o etnickej autonómii. Česká vzdelanosť považovala vo svojom tradičnom obraze sveta za svoj skutočný domov českú, moravskú a sliezsku zem, slovenská zasa slovenské vrchy a doliny. Československý koncept bol z hľadiska získania území nesporne úspešný. Bývalé sudetské územia sú dnes súčasťou českej suverenity a prevažne ešte vždy Maďarmi obývané územia, ktoré sa v maďarčine označujú ako Felvidék, sú zasa súčasťou slovenskej suverenity.

19.

V Československu rušili obraz domova Čechov Nemci a Židia a obraz domova Slovákov zasa Maďari a Židia. Krajina sa síce už rozdelila, no rušia ich dodnes. Týmto dvom vynúteným spoločenstvám, ktoré bez územnej a inej komunitnej autonómie vytvorila mierová zmluva, sa ťažko bojovalo proti českej a slovenskej etnickej expanzii. Československá demokracia popri svojich nesporných zásluhách nedokázala prepísať prax princípu etnickej nedeliteľnosti, ktorú nepísané ústavy stredoeurópskych národov živia dodnes. Dokonca sa tento princíp kmeňového atavizmu ešte posilňuje, keďže sa vždy vymedzujeme voči iným.

Fašizmus ako nadšene prijatá podoba štátu sa vyplavil na povrch práve z temnoty tohto kultúrneho zvyku a aj nacizmus vďačí za svoje osudové víťazstvo kultúre tohto regiónu. Všetky korenia v mentálnom labyrinte nenávisti voči cudzím. Ideu etnickej – kmeňovej nedeliteľnosti nedokázalo eliminovať ani mnohonárodnostné a demokratické Československo a jeho zánikom bola definitívne pochovaná idea etnickej deliteľnosti ako starodávna stredoeurópska utópia.

Z historického hľadiska bol potrebný len veľmi krátky, dá sa povedať prechodný čas, prvý raz dve desaťročia, druhý raz pre falošný internacionalizmus štyri desaťročia boľševickej diktatúry, aby sa ukázala beznádejnosť etnickej deliteľnosti ukrytá v ústavnej koncepcii československého národa.

100 rokov Československa

Teraz najčítanejšie