Denník N

Milota Havránková formovala mladých fotografov a ani socializmus jej nezabránil experimentovať

Milota Havránková. Foto - TASR
Milota Havránková. Foto – TASR

Uznávaná slovenská fotografka za bývalého režimu vyučovala mladých adeptov výtvarnej fotografie, ktorí neskôr vstúpili do povedomia ako Slovenská nová vlna.

Milota Havránková sa narodila 7. augusta 1945 v Košiciach. Otec bol pôvodom z Česka a matka z Horehronia. Československí manželia po skončení vojny a narodení dcéry dúfali v príchod nových zmien.

„Mala som rodičov, ktorí boli slobodní duchom, neuveriteľne bezprostrední a otvorení. Vyšli z veľmi jednoduchých pomerov. Verili, že sa v povojnovom smerovaní ich život zmení k lepšiemu.“

Radikálne sklamanie prišlo po februári 1948. Milotini rodičia boli zaskočení. Do komunistickej strany nikdy nevstúpili. Povahou aj presvedčením odolávali revolučnému zápalu straníckych agitátorov. Záľubu a zmysel nachádzali predovšetkým v súkromnom živote.

„Obidvaja boli prirodzene tvoriví. Často v domácom prostredí insitne maľovali. Mama chodila do maliarskeho krúžku, maľovala bujné krajinky, zaujímavo vyšívala a s nevšednou noblesou nás dokázala obliekať. A môj otec, ktorý vnímal realitu po svojom, jej do všetkého zasahoval. Keď maľovala, vždy tam primaľoval niečo absurdné, prípadne zmenil ročné obdobie podľa toho, v akom sme sa momentálne nachádzali.“

Takto opisuje Milota Havránková experimentovanie svojho otca. Na rané detstvo si spomína najmä v súvislosti so všadeprítomnou výmenou názorov. Nešlo pritom vždy len o maľovanie, objektom otcovej kreácie bola aj samotná domácnosť.

„Bolo to nespočetné množstvo absurdných nápadov, na ktoré by nestačila ani hrubá kniha. Na záchode napríklad vymontoval žiarovky a fosforeskujúcimi farbami tam namaľoval čosi neskutočné, až desivé. Tým nám už ako deťom otváral akýsi iný pohľad na realitu, ale to sa dalo pochopiť, až keď som sama začala tvoriť.“

Post Bellum SK je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia.

11. novembra 2018 organizujeme verejnú zbierku ku Dňu vojnových veteránov, keď si pripomíname ukončenie bojov prvej svetovej vojny.

Odvtedy je symbolom veteránov vlčí mak. Červené kvety pokrývali hroby padlých vojakov na západnom fronte. Pripnutím symbolického kvetu si ľudia pripomínajú hrdinstvo vojakov a vzdávajú im úctu.

Výťažok zo zbierky bude použitý nielen na zdokumentovanie ďalších príbehov vojnových veteránov, povstalcov a odbojárov, ale aj na zrealizovanie zážitkových workshopov pre deti, aby sa o príbehoch dozvedeli.

Vďaka našim hlavným partnerom – Nadácii Orange, Fondu na podporu umeniaFondu na podporu kultúry národnostných menšín – budeme mať k 9. 11. zrealizovaných od januára už 70 workshopov pre základné a stredné školy, a teda naplnené počty z projektov.

Už teraz však máme do konca roka naplánovaných ďalších 25 workshopov. Nové termíny stále pribúdajú. Aj preto realizujeme verejnú zbierku Deň vojnových veteránov.

Prispejte a pripnite si spolu spolu s nami 11. 11. na Deň vojnových veteránov vlčí mak. Dobrovoľníkov s kasičkami nájdete priamo v uliciach týchto slovenských miest: Bratislava, Košice, Trnava, Banská Bystrica, Žilina, Prešov, Nitra, Trenčín, Banská Štiavnica, Humenné, Zvolen, Poprad, Rimavská Sobota a Liptovský Mikuláš.

Prispieť však môžete aj online.

Štúdium fotografie

V roku 1959 Milotu zapísali na Strednú školu umeleckého priemyslu v Bratislave, kde rodina žila po presťahovaní z Košíc. Hneď na začiatku štúdia ju zaradili na oddelenie fotografie, lebo ostatné odbory boli obsadené. Prvý fotoaparát značky Flexaret zdedila od otca, neskôr dostala od rodičov východonemecký Praktisix.

„Na škole som nebola veľmi šikovná, bola som skôr nemožná, nepraktická. Všetko som kazila. Pamätám si, že sme stále vážili nejaké chemikálie alebo sme niečo dokumentovali. Nechápala som zmysel dokumentovania, chcela som niečo pretvárať, možno voľne maľovať, to mi išlo veľmi dobre,“ hovorí.

„Po skončení štúdia som získala prácu fotoreportérky vo filmových ateliéroch na Kolibe, kde ma očarilo prostredie kulís a množstvo zaujímavých ľudí, ktorí vytvárali inú realitu. Objavila som, že cez fotografiu a film môžem robiť čosi, čo by ma mohlo napĺňať. Prihlásila som sa na FAMU na odbor kamery, lebo fotografia sa v tom čase nedala nikde študovať na vysokej škole. Prijali ma na prvýkrát, čo bol pre mňa zázrak, ktorý ma neuveriteľne nakopol.“

„Pražské kultúrne prostredie a tvorivý kvas českého filmu bol v tom čase na  svetovej úrovni, a to vďaka silným osobnostiam, ktoré zároveň učili na škole. Vytvárali slobodu v neslobode plnej eufórie. Prelínali sa tu dva prúdy vizuálnej kultúry. Bola to česká nová vlna a surreálny film, ktorý prišiel zo Západu. Vďaka akademickej pôde nám premietali všetky zakázané filmy. Uvoľnené prostredie ma začalo inšpirovať k experimentu inscenovaných prvkov vo fotografii a filme, začala som všetko intenzívne vnímať a nasávať.“

Uvoľnené 60. roky boli priaznivo naklonené rozširovaniu kultúrnych obzorov. Podobne to bolo aj s občianskym aktivizmom, prekvitajúcim práve v univerzitnom prostredí. Milota Havránková sa v tomto čase začala naplno aktivizovať nielen v Prahe, ale aj v Bratislave, kde sa zároveň podieľala na tvorbe študentského časopisu Echo.

„Bol to časopis mladých ambicióznych vysokoškolákov, ktorí sa snažili polemizovať  s politickou situáciou slovom aj obrazom. Ja som im do toho prirodzene zapadla. Moje fotografie zaplavili časopis.“

V polovici 60. rokov bola spoločenská situácia natoľko priaznivá, že Milotina prvá verejná výstava v roku 1965 sa mohla uskutočniť v západonemeckom Tübingene počas medzinárodného sympózia vysokoškolských študentov.

Surreálna doba

Netrvalo to dlho a všetko sa zmenilo. Dňa 21. augusta 1968 po augustovej okupácii vojskami Varšavskej zmluvy Milota Havránková bola v polovici štúdia. Havránkovej snímky z tohto obdobia majú podľa slov autorky silný surreálny náboj. Hovorí, že to nie je ani tak výsledok jej pričinenia, ale že sama doba bola jej presným zrkadlom. Situácia po sovietskej „bratskej pomoci“ sa stala ešte absurdnejšou.

Študentský aktivizmus bol utlmený a pomaly sa pripravovala pôda pre normalizáciu. Všetci Milotini kamaráti, s ktorými si predstavovala spoluprácu, emigrovali do zahraničia. ECHARI v Bratislave mali zakázanú činnosť pod policajným dozorom.

Havránkovej fotografie hýrili silou surreálnej uvoľnenosti, ktorú bezprostredne prežívala. Po invázii a v skorom exile mnohí zvažovali svoje ďalšie smerovanie. Príchod nových vyučujúcich na FAMU čiastočne poznamenal spôsoby a hranice tvorby.

Spočiatku rozmýšľala o prestupe na vysokú výtvarnú školu do Bratislavy. Vedúci katedry Ján Šmok ju však presvedčil, aby vytrvala pri fotografii, ktorá sa v tom čase jeho pričinením stala samostatným odborom a prvou školou na svete, kde sa dal dosiahnuť vysokoškolský titul „umelecký fotograf“.

„Ukončila som úspešne štúdium ako prvá absolventka fotografie. Hoci niektorí pedagógovia, ktorí tam pribudli, ma presviedčali, že svojimi fotografiami iba skresľujem skutočnosť. Vtedy som si celkom jasne uvedomila, že to je práve u mňa naopak, lebo ja som to tak cítila aj videla. Hľadala som tvorivú cestu, ako cez fotografiu hlbšie uvažovať a premýšľať.“

Sloboda v azyle

Milota Havránková doštudovala a v roku 1971 získala titul. Istý čas fungovala v slobodnom povolaní, aj keď v komunistickej neslobode. Práve v tomto období položila základy slovenskej inscenovanej fotografie.

Vzhľadom na prestížnosť svojho pražského vzdelania bola doma na Slovensku žiadanou odborníčkou. Čoskoro po nej siahla stredná škola, kde predtým sama študovala. Na bratislavskej SŠUP-ke začala vyučovať výtvarnú fotografiu. So študentmi sa cítila ako rovesníčka.

„Bola som mladá, plná eufórie,“ spomína na učiteľské začiatky a dodáva, že rolu učiteľky si nevedela dosť dobre predstaviť, lebo skúsenosť, ktorou prešla, bola viacvrstvová a čerpať mohla len zo seba.

Na pedagogickú dráhu nastúpila v roku 1972, v čase, keď bola normalizácia už v plnom prúde. Previerky, nátlak a autocenzúra sa stali súčasťou pracovnej náplne zamestnancov kultúry a školstva.

Milota Havránková však fotografiu chápala ako súčasť sebavyjadrenia každého jednotlivca, ktorý chce o živote zmysluplne rozmýšľať. Metódy, akými viedla svojich študentov, sa vymykali bežným osnovám. Ako pedagogičke jej v prvom rade išlo o to, aby študentov nasmerovala na nachádzanie vlastnej cesty, ktorá nemôže plynúť z nariadení. Uvedomovala si situáciu, v ktorej sa ocitla.

„Ak som chcela so študentmi niečo dosiahnuť, musela som im vytvoriť azyl, kde budú môcť slobodne tvoriť. Začali vznikať hravé nápady v slobodnom duchu a fotografie hovorili samy za seba. Bola som ich obľúbená pedagogička, ale zároveň aj kamarátka. Bolo to aj najsilnejšie obdobie mojich vlastných premien v chápaní zmyslu podstaty a prístupu k tvorbe. Všetko fungovalo vďaka riaditeľovi školy Jozefovi Brimichovi, čo dokázal v čase neslobody udržať neutíchajúcu pozitívnu atmosféru školy, ktorú nejako vedel zaštítiť vlastnou osobnosťou.“

„Škola sa stala kľúčovou aj v mojom tvorivom napredovaní. Fotografiu som začala milovať a práca so študentmi ma neskutočne bavila. Bolo to úžasné, akoby sme tvorili dejiny fotografie za železnou oponou. Otvárala som priestor kreativity, ako som len vládala. Bolo to obdobie, ktoré sa nedá napodobniť. Všetci na to dodnes spomínajú ako na niečo dôležité, inšpiratívne, čo ich nakoplo, dalo priestor na naštartovanie zmeny vnímania tvorby fotografie vo všeobecnosti.“

Experiment a snaha modernizovať

Vlastná tvorba Miloty Havránkovej mala od počiatku blízko k experimentálnemu inscenovanému príbehu. Jej  fotografie vždy úzko súviseli aj súvisia s jej osobným príbehom, ktorý bol vždy plný odvahy a novátorských výziev. Je paradoxné, že natoľko osobitá, nonkonformná a normám sa vzpierajúca autorka sa umelecky profilovala práve v režime netolerujúcom žiadne odchýlky od nanútenej reality.

„V tom čase sa objavovalo veľa balastu, výtvarníci boli prinútení pracovať, ako sa diktovalo, mnohí mali zakázanú činnosť. Mne sa zázrakom podarilo medzi touto situáciou nejako preplávať. Fotografia taká, ako som ju vytvárala, ich nezaujímala. Bola prístupom nová, nerozumeli jej a ja som si ju robila hlavne do šuplíka. Výstavy boli vždy vytrhnutím z procesu mojej tvorby, ktorá bola silne vizuálna, nikto sa nič nepýtal a ľuďom to stačilo.“

„Vyšla som z prostredia Prahy, ale žila som na Slovensku, kde ma skôr vnímali ako fotografku na všetko. Zarábala som si najmä fotením depozitov v galériách, dávala som dokopy ilustrácie knižiek, fotila som sklo a dostala som sa aj k monumentálnej tvorbe do interiéru, čo bolo v tom čase vo fotografii úplné nóvum. Celá moja voľná tvorba bola tak trochu anonymná, aj keď som mala niekoľko výstav, kde boli zakázané moje experimenty vo filme. Pamätám si, ako im strašne prekážali niektoré pohybujúce sa artefakty, ako napríklad päťcípa hviezda z mora,“ spomína.

„Myslím, že sa o mne vedelo. Dostala som nálepku experimentátorky a to ma paradoxne aj chránilo. Moje kľúčové výstavy sa odohrali hlavne v zahraničí, najmä v Poľsku, kde bola uvoľnená atmosféra na rozvoj umenia. Keď urobili nedávno retrospektívnu výstavu mojej tvorby, kde ju ľudia prvýkrát videli v kontexte rokov, boli veľmi prekvapení z toho, čo všetko som vytvorila. Svojím spôsobom som vraj predbehla dobu.“

Ponovembrový vývoj viedol k výmene kádrov aj na učiteľských postoch. Zo škôl odchádzali starší pedagógovia a stranícki činovníci, ktorí uvoľňovali priestor slobodným formám výučby. Milotina osobnosť a odborné skúsenosti však presvedčili, aby pokračovala vo svojom smerovaní ako pedagóg na novovzniknutom odbore výtvarnej fotografie v Bratislave a neskôr aj v Prahe na FAMU.

Za roky pedagogickej práce sa vypracovala na široko rešpektovanú a obľúbenú odborníčku. Dodnes na ňu množstvo študentov nedá dopustiť. Napriek svojmu skeptickému hodnoteniu súčasnej virtuálno-masovej kultúry oceňuje, že umelcom sa sloboda otvorila.

„Je teraz len na nich, ako túto novootvorenú situáciu zvládnu,“ poznamenáva Milota Havránková.

 

Post Bellum SK je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia.

Pomôžte aj vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo pošlite jednorazový dar na účet SK12 0200 0000 0029 3529 9756.

Pridajte sa k nám! Čím viac nás bude, tým väčšie spomienkové dedičstvo zachováme pre naše deti.

Aj s vašou pomocou môžeme kontaktovať pamätníkov!

Príbehy 20. storočia sú projekt neziskovej organizácie Post Bellum SK.

Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa.

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.

Príbehy 20. storočia

Teraz najčítanejšie