Tomáš Drucker: Strana, ktorá ma nominovala, chcela iné, ako som chcel ja

Autor je bývalým ministrom zdravotníctva a vnútra za Smer

Článok Tomáša Druckera je súčasťou pripravovanej knihy rozhovorov
Tomáša Gálisa s Grigorijom Mesežnikovom 2018: Rok protestov

V nedeľu 25. februára ma po návrate z návštevy Kuby, na ktorej som bol aj s Robertom Kaliňákom a Petrom Kažimírom, predseda vlády Robert Fico poprosil, že by chcel počas týždňa urobiť tlačovú besedu o výsledkoch liečby diabetickej nohy liekom, ktorý sme rok predtým doviezli v rámci deblokácie z Kuby na Slovensko.

Predbežne sme sa dohodli, že by sa mala uskutočniť v stredu na Kramároch. V utorok bolo plánované výjazdové zasadnutie vlády v Hnúšti.

Pondelok 26. februára – vražda

V pondelok ráno mi pred odchodom do Hnúšte napísal riaditeľ komunikačného odboru Tomáš Kuča správu: „Fuha, tak toto je silne kafe“ a priložil link na článok Denníka N o zavraždení reportéra Jána Kuciaka a jeho partnerky.

Vraždu mladých ľudí som považoval za niečo zbytočne smutné. No predstava, že by niekto naplánoval vraždu novinára v súvislosti s jeho prácou, sa mi vôbec nezdala byť reálna.

Počas cesty do Hnúšte som dostal správu, že premiér s ministrom vnútra sa nezúčastnia na výjazdovom rokovaní vlády, pretože idú do Bratislavy na mimoriadny brífing k vražde a rokovanie povedie Peter Pellegrini.

Po príchode do Hnúšte sme s kolegami o situácii diskutovali a ešte stále prevládal názor, že išlo o náhodnú vraždu. Až postupne, s tým, ako som získaval informácie z médií, si človek začal uvedomovať to nebezpečenstvo predstavy, že by niekto naplánoval a zavraždil novinára, a k tomu aj jeho blízku osobu pre jeho prácu.

Keď sa objavila informácia o možnom čase úmrtia, uvedomil som si, že som práve vtedy po skončení rokovaní sedel s kolegami v hoteli na Kube. Bol tam aj minister vnútra Robert Kaliňák. Bol to v podstate normálny spoločenský večer a ja som počas neho netušil, že práve niekoho zavraždili.

Prvé protesty

V nasledujúcich dňoch sa spustil silný odpor médií proti vražde. Považoval som to za dobré znamenie boja za slobodu a boja proti strachu. Pripojila sa opozícia, ktorá túto tému politicky využívala. Mám obavu, že by to robila asi každá opozícia. Začali sa protesty ľudí.

Najskôr pokojným pochodom za Jána Kuciaka a Martinu Kušnírovú, na ktorom sa zúčastnil aj prezident Andrej Kiska. Vtedy som mal prvýkrát pocit, že využil túto situáciu politicky negatívne. Jeho účasť bola pre mňa v poriadku, ale potrebovali sme upokojovať a veriť, že Slovensko je dobrá krajina a za chyby sú zodpovední jednotlivci, nie Slovensko.

Ďalšie protesty vytvárali očakávania, čo sa vlastne stane. Uvedomoval som si veľkosť a rozsah emócie, ľudia nechceli diskutovať, chceli sa prejaviť, pýtalo sa to von. Nemáme až tak veľa skúseností s takýmito rozsiahlymi demonštráciami.

Ako minister a člen vlády som považoval za dôležité udržať fungovanie krajiny. Nie kvôli svojej funkcii. Bol som pripravený odísť kedykoľvek, čo som aj neskôr urobil za iných okolností. Nechcel som však byť za pekného pre médiá len preto, že teraz odídem, lebo sa to očakávalo.

Boli to aj týždne jarných prázdnin a týždeň po oznámení vraždy som išiel aj ja s deťmi a manželkou na prázdniny.

Prejavili sa aj dlhodobé slabšie väzby v koalícii. Lucia Žitňanská spolu s niektorými kolegami z Mosta-Híd sa výrazne vyhranili voči Robertovi Kaliňákovi a ďalšiemu zotrvaniu v koalícii.

Marek Maďarič, ktorý odstúpil z funkcie ešte 28. februára, už dlhšie otvorene kritizoval pochybenia v strane.

Párkrát sme si v tom čase s kolegami volali, asi najviac som komunikoval s Petrom Pellegrinim. Vtedy urobili spoločné vyhlásenie podpredsedovia strany. Peter chcel bojovať a udržať súdržnosť.

Odstupujú Robert Fico a Robert Kaliňák

Po jarných prázdninách mi v pondelok 12. marca počas pondelňajšej porady prišla správa, že Robert Kaliňák odstúpil. Prekvapilo ma to. Nečakal som, že odstúpi, ale považoval som to za signál. V tom čase už protesty žiadali odstúpenie prezidenta Policajného zboru Tibora Gašpara a objavovali sa na nich aj požiadavky na odstúpenie premiéra Roberta Fica.

V stredu večer 14. marca mi zavolal premiér Fico a povedal mi, že podáva demisiu a navrhujú Petra Pellegriniho za nového predsedu vlády s tým, že na pozícii ministra zdravotníctva sa nič nemení.

Vo štvrtok prijal prezident Andrej Kiska premiéra s jeho rezignáciou, čím padla celá vláda. Prezident poveril Petra Pellegriniho zostavením novej.

Úloha Andreja Kisku – odmietnutie prvej podoby novej vlády

Nasledujúce dni však asi neprebiehali podľa predstáv koalície. Prezident využíval svoje práva v rozsahu ústavy a oznámil niekoľko personálnych požiadaviek podmieňujúcich vymenovanie novej vlády. Kým došlo k oficiálnej nominácii, prebehlo niekoľko rozhovorov aj medzi Petrom Pellegrinim a prezidentom.

Koncom týždňa a v priebehu víkendu bola debata najmä o novom ministrovi vnútra. Som presvedčený, že záujem na mojom mene zo strany vedenia Smeru okrem Petra Pellegriniho nebol. Dôvodom, prečo nie ja, bolo aj moje pôsobenie v rezorte zdravotníctva. Nemal som pocit, že na tom treba niečo meniť.

Okrem toho si myslím, že som bol vnímaný ako osoba s neurčitou subordináciou a samostatnosťou. Napriek tomu, že sme v zásade mali normálnu spoluprácu na zdravotníctve, kde ani nebolo veľa dôvodov, aby vznikalo veľa trecích plôch. V rámci kompromisov medzi rôznymi možnosťami som zmienil aj meno Jozef Ráž. Možno práve preto, že Jozefa vnímal Robert Kaliňák ako človeka, ktorého historicky asi pozná dlhšie, vrátane jeho otca, bol aj pre neho prijateľnejší.

Peter Pellegrini najprv pripravil podpisy 83 poslancov, ktorí podporovali vznik novej vlády, aj s návrhmi členov vlády, a v pondelok 19. marca poobede bol oficiálne predniesť návrh prezidentovi Andrejovi Kiskovi.

Mali sme predbežnú informáciu, že prezident bude s návrhom zloženia novej vlády vrátane nového ministra vnútra súhlasiť. Nakoniec však odmietol a v utorok tento návrh vlády odmietol aj oficiálne. Výhrady mal voči nomináciám na ministra vnútra, ministra práce, sociálnych vecí a rodiny a aj voči nominácii Richarda Rašiho.

19. marec – ministrom vnútra mám byť ja

Už v pondelok 19. marca prichádzalo veľa signálov, aby som prípadnú nomináciu na ministra vnútra vzal. Vtedy som sa ešte plne venoval problému ARO v Národnom onkologickom ústave. V utorok pred obedom ma požiadali o účasť na stretnutí vedenia Smeru. Téma pre mňa bola jasná a napriek mojim námietkam som po diskusii s Petrom Pellegrinim a vedením Smeru túto nomináciu rezolútne neodmietol. Dôvodom bol najmä argument, s ktorým mi ju ponúkli – že je to posledná možnosť na vznik vlády vedenej Petrom Pellegrinim.

Neodmietal som pre nedostatok odvahy alebo strach z náročnosti a citlivosti rezortu. Napokon, hoci iným spôsobom, bol aj rezort zdravotníctva v roku 2016 vnímaný rovnako „toxicky“ a veľa ľudí oň záujem neprejavovalo.

Odmietal som pre konflikt s najvyšším vedením strany, ktorá ma nominovala. Ten konflikt bol neodvrátiteľný a bolo iba otázkou krátkeho času, kedy nastane. Išlo v zásade o to, že som nemal vlastný silový mandát na silové riešenie vedenia tohto ministerstva. O smerovaní a fungovaní ministerstva pritom boli v Smere konkrétne a pomerne jasné predstavy, a tie boli iné ako moje.

Zmena môjho pôsobenia bola spojená aj s podmienkou, že ministerstvo zdravotníctva preberú dvaja možní nominanti. Jozef Ráž alebo Andrea Kalavská, ktorú som si vybral za štátnu tajomníčku. Smer s tým nemal žiadny problém. Nesúhlas s Jozefom Rážom však vyjadril prezident Andrej Kiska. Keď mu oznámili moju nomináciu a nomináciu ministerky zdravotníctva, prezident ustúpil od odmietania nominácií Jána Richtera a Richarda Rašiho.

Dal som si však podmienku, že pán prezident mi nebude nateraz verejne dávať žiadne časové ultimátum na odvolanie prezidenta Policajného zboru Tibora Gašpara. V opačnom prípade neprijmem návrh na moje vymenovanie.

21. marec – stretnutie u prezidenta Kisku

V stredu 21. marca som sa najprv o 12.00 stretol na Úrade vlády s vtedajším ešte podpredsedom vlády a budúcim premiérom Petrom Pellegrinim, ktorý však zásadne nesúhlasil, aby som si takúto podmienku u prezidenta dával. Obával sa, že by som znemožnil vznik novej vlády. Následne som mal o 14.00 oficiálne stretnutie u prezidenta, ktorý si postupne pozýval všetkých nových ministrov na konzultácie ešte pred ich vymenovaním.

Počas približne 30 minút sme otvorene hovorili o jeho a mojom pohľade, čo treba a ako treba urobiť. Tlmočil som prezidentovi, že som pripravený riešiť situáciu konzekventne aj dôrazne, ale požiadal som ho, aby mi verejne prejavil dôveru bez akejkoľvek výzvy na odvolanie prezidenta Policajného zboru s tým, že ak nedokážem riešiť uvedenú situáciu, odstúpim.

Zároveň som mu tlmočil, že ide pre mňa o kľúčovú otázku slobodného konania a musím byť schopný rozhodovať sa sám. Ak by na tomto nebola dohoda, neprijmem návrh a na vymenovaní sa nezúčastním. Po zhruba polhodine sme sa dohodli na tomto postupe a na druhý deň som prišiel na vymenovanie.

Aj po dohode s kanceláriou prezidenta som ihneď prostredníctvom Tomáša Kuču oslovil zástupcov iniciatívy Za slušné Slovensko s ponukou stretnutia. Chcel som, aby aj oni mali možnosť osobne ma poznať a veriť práci štátu. Bol som presvedčený, že dôveru si musím zaslúžiť činmi. Tomáš mi dal vedieť, že súhlasia, ale že sa stretneme až po Veľkej noci (Veľkonočný pondelok bol 2. apríla). Okrem toho nateraz aj odvolali ďalšie protestné zhromaždenia.

22. marec – ministrom vnútra

Vo štvrtok som si počas vymenovania uvedomil, že presne na deň pred dvoma rokmi som takto večer stál na menovaní za ministra zdravotníctva. Teraz však s oveľa väčšími očakávaniami verejnosti a médií. Vo mne však nebol rešpekt zmiešaný s odhodlaním tak ako pred dvoma rokmi. Prevládal asi smútok.

Od Roberta Kaliňáka som formálne prevzal ministerstvo vnútra, predstavil mi aj vedenie ministerstva.

Za kľúčové som považoval upokojenie situácie v spoločnosti a prípravu novej legislatívy na výber, voľbu a odvolanie prezidenta Policajného zboru. Systémovo som však vnímal rezort a jeho výzvy komplexnejšie. Išlo najmä o fungovanie verejnej správy. Teda nielen štátnej správy, ale aj VÚC, miest a obcí. Druhá téma, ktorú som dlhodobo aj na ministerstve zdravotníctva považoval za spoločensky kľúčovú, bola slabá vízia pre lepšiu budúcnosť rómskej populácie. Žiaľ, ani jednu z tém som už nezačal systematicky riešiť.

Na ministerstve vnútra

Počas troch týždňov som intenzívne pracoval na legislatíve a robil som si názor na fungovanie ministerstva. Moja prvá porada asi kolegov mierne zaskočila. Neboli vraj na to zvyknutí, ale pre mňa bolo podstatné, aby som osobne poznal kľúčových ľudí, poznal ich prácu a výsledky a oni poznali mňa a moje očakávania. Mal som viacero stretnutí aj s vedením polície (približne so 40 ľuďmi), niekoľkokrát sme diskutovali spolu so šéfom inšpekcie, s generálnym prokurátorom, so zástupcami zamestnancov, s bývalými vyšetrovateľmi, s kolegom ministrom spravodlivosti, ale aj s bývalou ministerkou spravodlivosti, či s kľúčovými poslancami z koalície, s ktorými som potreboval nájsť zhodu na novom zákone.

O niektorých otázkach som diskutoval aj s generálnym prokurátorom Rakúskej republiky, ako aj s Maricou Pirošíkovou, ktorá mala na starosti vzťah s Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý bol dôležitý z pohľadu rizík nedostatočnej nezávislosti inšpekcie.

Pozval som na stretnutie aj zástupcov tretieho sektora Via Iuris, Alianciu Fair Play a Zastavme korupciu, s ktorými som prešiel návrh zákona a prijal som tiež viaceré ich podnety, niektoré sme ponechali na oficiálne medzirezortné pripomienkové konanie.

Každý deň sa ma médiá pýtali, či a kedy odvolám Tibora Gašpara. Viacero ľudí sa ma opýtalo, prečo ho jednoducho neodvolám a mám pokoj. Išiel by som proti sebe. Nemám rád, keď strach určuje postup. Bolo pre mňa dôležité, aby som si urobil vecne odôvodnený pohľad, aby som si vypočul viacero ľudí, analyzoval konania a aby som nebol v tejto otázke predvídateľný. Bez ohľadu na to som s Tiborom Gašparom debatoval o situácii, faktoch, racionalite a emócii, ako aj o možných následkoch rôznych scenárov.

Spočiatku Tibor Gašpar odmietal, že by mohol odísť na vlastnú žiadosť, ale povedal mi, že je pripravený odísť bez pocitu krivdy, ak bude odvolaný. Neskôr po našich diskusiách pripustil, že jeho vlastný odchod môže pomôcť upokojiť spoločenské napätie.

Prvé rezignácie

V stredu 28.3. sme sa stretli s Tiborom Gašparom spolu aj s riaditeľom NAKA Petrom Hraškom, aby sme prebrali vzdanie sa funkcie riaditeľa Národnej protikorupčnej jednotky Róberta Krajmera. Bol som informovaný, že takýto odchod možno zvažuje aj riaditeľ Národnej jednotky finančnej polície Bernard Slobodník. Vnímal som to ako nevyhnutný signál.

Medzitým oznámila iniciatíva Za slušné Slovensko opätovné protestné zhromaždenia na týždeň po Veľkej noci a ak malo dôjsť k vzdaniu sa funkcie, žiadal som, aby sa to stalo pred Veľkou nocou, čo sa aj vo štvrtok 29. marca oficiálnym oznámením stalo.

Napätie vo vzťahoch

Počas tohto obdobia som si asi nevytváral lepšie vzťahy v koalícii. Od počiatku som vnímal trochu napätia u predsedu SNS Andreja Danka pri návrhu mojej nominácie za ministra vnútra a Andrey Kalavskej za ministerku zdravotníctva. Mal som pocit, že sa to začalo už pri nominácii Jozefa Ráža, ale tam sa to asi niekomu podarilo blokovať. Hneď po mojom nástupe do funkcie ma požiadal o dovymenovanie 1. viceprezidenta Policajného zboru, čo som odmietol. Povedal som, že ak nemám jasnú predstavu o prezidentovi a personálnom stave vo vedení polície, nemôžem bez tejto znalosti menovať 1. viceprezidenta.

Odstúpenie Jozefa Valockého z postu generálneho riaditeľa Národného onkologického ústavu tiež neprispelo k lepším vzťahom v Smere, hoci táto okolnosť bola už iba dôsledkom napätej situácie v ústave a po mojom odchode zo zdravotníctva sa už iba urýchlila.

Po Veľkej noci

V utorok 3. apríla po Veľkej noci sa podľa pôvodnej dohody Tomáš Kuča spojil so zástupcami iniciatívy Za slušné Slovensko. K stretnutiu však už nedošlo. Iba verejne vyhlásili, že sa so mnou nestretnú, kým neodvolám Tibora Gašpara.

V stredu 4. apríla som sa zúčastnil na výjazdovom zasadnutí vlády v Sabinove, kde som aspoň krátko predstavil prvý ucelený legislatívny návrh zmeny zákona o Policajnom zbore Gáborovi Gálovi (minister spravodlivosti), nakoľko niektoré zmeny sa týkali aj zmeny Trestného poriadku.

Večer som sa stretol s prezidentom Andrejom Kiskom. Diskutovali sme o aktuálnej situácii. Povedal som mu, ako vnímam situáciu a tiež som mu predstavil hrubý legislatívny návrh zákona o Policajnom zbore, ktorý sa týkal zmien výberových konaní vysokých policajných funkcionárov, vrátane policajného prezidenta a riaditeľa inšpekčnej služby.

Povedal som mu, že po diskusiách predpokladám odstúpenie Tibora Gašpara. V opačnom prípade ponúknem svoju rezignáciu. V zásade som toto povedal viacerým kľúčovým ľuďom vrátane predsedu vlády Petra Pellegriniho, ktorý mi opakovane oznámil, že ak by malo dôjsť k mojej demisii, podá rezignáciu aj on. O konkrétnom postupe a vzdaní sa funkcie Tibora Gašpara som s ním diskutoval viackrát a on v nasledujúcich dňoch rovnako opakovane prehodnocoval, či je takýto záver vhodný.

Tibor Gašpar

Na základe veľmi hrubého zhodnotenia práce a činnosti Policajného zboru som bol presvedčený, že odvolanie Tibora Gašpara by nebolo čisto otázkou spravodlivosti a bolo by dôsledkom strachu. Hoci bol kritizovaný, nenašiel som objektívne dôkazy o jeho priamej zodpovednosti a nechcel som konať iba s cieľom zapáčiť sa. Na druhej strane som bol presvedčený, že taká silná polarizácia spoločnosti na jeho odporcov a zástancov si vyžaduje reakciu. Ľudskú, vyspelú, postavenú na vlastnom zhodnotení situácie. Vlastnou rezignáciou mal možnosť zmierniť spoločenskú polarizáciu. Myslím, že to chápal a v debatách so mnou bol pripravený to urobiť.

Nakoniec sme sa spolu v trojici aj s predsedom vlády dohodli na postupe, že sa 11. alebo 12. apríla vzdá funkcie policajného prezidenta. Vzhľadom na to, že išlo o kľúčovú otázku požiadaviek protestujúcej verejnosti, ktorá bola aj jedným z dôvodov pádu predchádzajúcej vlády, som považoval za dôležité informovať o tom aj predsedu Smeru Roberta Fica. Preto som ho požiadal o stretnutie ešte 9. apríla tak, aby sme sa mohli stretnúť pred prípadnou rezignáciou Tibora Gašpara.

Prichádza Igor Matovič

Nasledujúce dni sa však niesli v znamení každodenných tlačoviek Igora Matoviča, ktoré som spočiatku vnímal ako snahu o zníženie mojej dôveryhodnosti. Nebolo mi príjemné, keď som musel reagovať na vymyslené konštrukcie. Opieral ich o viaceré fakty, ktoré však jednotlivo alebo v súvislostiach boli vymyslené alebo obsahovo nepravdivé.

Popri tom som každý deň dostával rôzne informácie a zmluvy o nákupoch pozemkov Igora Matoviča jeho manželky, ale tento typ politiky „okydávania“ by som nerobil. Ľudia potrebujú vidieť normálnosť, nie iba poburovať škandálmi za každú cenu, nech sú aj vymyslené.

Zápasil som s otázkou, či a ako reagovať na tieto jeho mediálne výstupy, aby som na jednej strane rázne odmietol pre mňa absurdné konštrukcie a na druhej strane nevytváral pre tohto politika zbytočný mediálny priestor.

Urobil som tak v utorok 10. apríla s tým, že som považoval moje vysvetlenie za dostatočné. Potvrdením mi bolo, že viacerí novinári reagovali až laxne, že ide o typického Igora Matoviča. No ukázalo sa, že v niektorých ľuďoch zanechal otázku a mňa sa mu v ich očiach podarilo spochybniť.

Som však rád, že sa to stalo. Mohlo to prísť aj neskôr, možno v budúcnosti.

V každom prípade mi trochu skomplikoval môj scenár možného odchodu, pretože takto to mohlo vyzerať, že odchádzam kvôli nemu. Možno práve preto, že som sa netajil mojím scenárom „buď sa mi to podarí, alebo pôjdem preč“, prišiel scenár Igora Matoviča – vytvoriť na mňa tlak.

Priateľský telefonát

Všeobecne nemám rád, keď na mňa niekto tlačí. Trochu mi to pripomenula možno náhoda, keď mi v tom čase zatelefonoval jeden politik. Chcel ma azda povzbudiť, nech si nič nerobím z týchto „rečí“, ale že možno je to dobré, aby som si aj teraz uvedomil, aké je dôležité mať vo vedení polície normálnych ľudí, ktorí nepodliehajú náladám a spoločenským emóciám.

Trochu mi nepriamo vyčítal, že keby bolo po mojom a Tibor Gašpar by nebol vo funkcii, možno by tam bol niekto, kto by dnes reagoval pod tlakom a už by ma možno populisticky chceli vyšetrovať, aj keď na to nie je dôvod.

Neviem, ako to bolo myslené, možno len ako povzbudenie, ale vo mne to vyvolalo pocit izolácie.

Stanovil som termín

Keď som počas brífingu s novinármi v utorok 10. apríla dostal otázku, kedy už oznámim svoje rozhodnutie, vedel som, že akékoľvek ďalšie časové odkladanie by bolo priveľa a chcel som aj pre seba definovať termín. Preto som termín môjho rozhodnutia oznámil na koniec týždňa. Vedel som, že inak sa neposunieme.

Stále platila dohoda s Petrom Pellegrinim a Tiborom Gašparom, že Tibor Gašpar podá demisiu do konca týždňa. Vo štvrtok 12. apríla som sa predpoludním zúčastnil na porade generálneho prokurátora s krajskými prokurátormi, na ktorej sa zúčastnil aj policajný prezident. Diskutovali sme o viacerých problematických témach, najmä v oblasti materiálno-technického vybavenia pre vyšetrovateľov, ale aj o analýze dôvodov úteku Róberta Okoličányho, ktorému súd právoplatne potvrdil výnimočný trest odňatia slobody na doživotie.

Okolo obeda som sa stretol s premiérom Petrom Pellegrinim a ten ma požiadal, či by sme predsa len nepočkali na spoločné stretnutie s Robertom Ficom, ktorý mi aj volal a požiadal ma o stretnutie v pondelok 16. apríla, hoci všetci vedeli, že som už termín rozhodnutia určil.

Súhlasil som, no nič to nemenilo na mojom rozhodnutí, že koncom týždňa mám dať vyjadrenie. Tibor Gašpar mi oznámil, že najneskôr v piatok plánuje urobiť tlačový brífing, na ktorom sa očakávalo, že ponúkne svoju funkciu.

Môj čas vypršal

Poobede ma hospitalizovali v nemocnici na Kramároch v súvislosti s dlhoročným chronickým problémom krčnej platničky, kde som zostal až do nedele. Keďže sa dovtedy nič neudialo, cez víkend som sa definitívne rozhodol. Čas pre mňa vypršal.

V nedeľu 15. apríla ráno som sa stretol v centrále Smeru s Robertom Ficom aj Robertom Kaliňákom. Peter Pellegrini neprišiel. Prekvapilo ma to a trochu to narušilo vyváženosť diskusie. Moje rozhodnutie odísť som tlmočil Robertovi Ficovi, ktorý ma požiadal, aby som nepodával demisiu, ale aby som ju iba ponúkol pre prípad, že zmena zákona o Policajnom zbore v parlamente neprejde. To som považoval za zbytočné. Debata o prípadnom vzdaní sa funkcie Tibora Gašpara už nebola témou, považoval som to vzhľadom na dovtedajší vývoj za zbytočné.

Hneď po stretnutí mi písal Peter Pellegrini, ako som dopadol. Informoval som ho, že o 14.00 urobím plánovaný brífing, kde oznámim moje rozhodnutie neodvolať Tibora Gašpara, uvediem dôvody a tiež zhodnotím, že jediným možným riešením je prejav osobnej zodpovednosti Tibora Gašpara alebo môj. Nesúhlasil s tým, aby som ponúkol moju rezignáciu.

Po telefonáte uznal moju argumentáciu a zopakoval mi, že ak by som mal odísť ja, podá demisiu aj on. Nemyslím si však, že to bolo potrebné, chcel mi dať asi pocit istoty, že stojí za mnou.

Od Roberta Fica som odchádzal s tým, že skúsim hľadať riešenie, ako zjemniť „rezignáciu“ na ponuku rezignácie, hoci jeho predstava bola, že ponúknem rezignáciu v novembri. Keď som však stál zoči-voči novinárom, nedokázal som povedať iné, ako som cítil. Zjemnil som to snáď iba v dôvetku, že tak urobím v nasledujúcich dňoch.

Z brífingu neboli nadšení ani Peter Pellegrini, ani Robert Fico. Ten sa asi vo mne sklamal. Cítil som, že sa Peter Pellegrini hnevá, že som to tak povedal. No večer ma už v pokoji požiadal, že si všetko premyslel a teraz je potrebné, aby sme udalosti čo najviac urýchlili. Spýtal sa, či môžem podať oficiálnu rezignáciu prezidentovi hneď ráno alebo doobeda na druhý deň. Súhlasil som.

V utorok 16. apríla ráno zvolal Tibor Gašpar na 10.00 brífing, na ktorom oznámil, že nevidí dôvod na svoju rezignáciu, a o 11.00 som spolu s Petrom Pellegrinim odovzdal do rúk prezidenta moju demisiu a on dočasne poveril vedením rezortu Petra Pellegriniho. Oficiálne som ešte odovzdal rezort zastupujúcemu ministrovi vnútra Petrovi Pellegrinimu a ten v poobedňajších hodinách spolu s policajným prezidentom Tiborom Gašparom oznámili, že Tibor Gašpar sa svojej funkcie vzdáva k 31. máju.

Málokto je ochotný vzdať sa moci

Na mnohé úvahy o tom, či a čo bolo dohodnuté, mám jedinú odpoveď otázkou. Nebolo snáď pre mňa jednoduchšie zostať vplyvným mužom v štáte, požívať výhody a moc, ako odísť a byť svedkom toho, ako všetko, čo so mnou súviselo, má byť eliminované?

Nerezignoval som na pravdu, rezignoval som na funkciu. Podal som demisiu, pretože som na jednej strane vedel, že nemôžem uskutočňovať politiku a kroky, ktorým verím, že sú správne, a kompromisy, ktoré by som musel robiť, by neurobili spokojnými ani mojich kolegov v strane, ktorá ma nominovala, ani mňa a ani by som nebol schopný splniť to, čo som sľúbil – upokojenie spoločnosti a zvyšovanie dôvery. Veril som, že takýto krok je v tejto situácii správny. Že je potrebné preukázať normálnosť a že spoločnosti takýto precedens prospeje. Zažil som mnoho presvedčivých výrokov o slobode a pokore, ale v skutočnosti je málokto ochotný vzdať sa moci.