Politiku zmení nová deliaca čiara. Pellegrini, Sulík aj Kiska sa musia rozhodnúť

Autor je poslancom Európskeho parlamentu

Okrem toho, že sme na poslednej štrasburskej plenárke Európskeho parlamentu schválili veľmi praktickú smernicu obmedzujúcu používanie plastov, odohralo sa aj niekoľko ideových sporov. Sporov, ktoré nesvedčia iba o tom, že sa blížia voľby, ale hlavne sú jasným znakom, že sa už oveľa zreteľnejšie formuje nové ideové, alebo ak chcete, ideologické delenie na európskej politickej mape. Delenie, ktoré je a čoraz viac bude výzvou pre všetky tradičné politické prúdy; a bude výzvou, ktorá ich bude deliť.

Syed Kamall, britský šéf konzervatívnej frakcie v Európskom parlamente (sem patria britskí konzervatívci, Kaczyńského strana, česká ODS a spomedzi ďalších radikálnych konzervatívcov sa k nej zaradili aj naši poslanci Braňo Škripek a Richard Sulík…) vyrukoval na obranu pravice s ostrým argumentom: „Ak hovoríte o pravicovom extrémizme, musíme pripomenúť, že nacisti boli národní socialisti, je to ľavicová ideológia.“

Takýto výrok, samozrejme, vyvolal vlnu odporu a hnevu. A to nielen pre jeho vecnú aj teoretickú nepravdivosť, ale hlavne ukázal začínajúce nové štiepenie. Na pravicu konzervatívne nacionalistickú a konzervatívne demokratickú.

Bolo to pekne vidieť na vlažnej reakcii predsedu parlamentu Antónia Tajaniho na jednej strane, ktorý pochádza z Berlusconiho Forza Italia, a na striktnej kritike tohto výroku Elmarom Brokom na druhej strane, ktorý je starým harcovníkom nemeckej CDU s otvorene proeurópskym programom. Konzervatívne národná pravica jednoducho už vopred nechce byť nijako spájaná s fašizmom, lebo cíti, že sa pohybuje na jeho okraji, a tak by rada túto ideológiu pripísala ľavici.

A áno, aj na ľavici vidím úplne plasticky, ako sa zvýrazňuje delenie na ľavicu národno-protekcionistickú, tú, ktorá je presvedčená, že ochrana pracujúcich je možná a účinná len na národnej úrovni a že globalizácia je len nástrojom imperializmu, pričom Európska únia je podľa nej neoliberálny projekt, a na ľavicu európsko-demokratickú, s programom sociálnej a solidárnej Európy odolávajúcej nástrahám národného egoizmu, rasizmu a rôznym formám protofašistických vízií. (Na rozhraní týchto dvoch možností sa pohybuje priam ako povrazolezec šéf britských labouristov Jeremy Corbyn – a som presvedčený, že ho britskí proeurópski voliči veľmi rýchlo postavia pred dilemu definitívneho rozhodnutia, kam chce vlastne patriť!)

No a presne podľa tejto čiary obnoveného nacionalizmu, geopolitiky a netolerancie verzus otvorenosti, európskosti a solidarity sa budú štiepiť aj liberáli, ako nám to pekne ukazuje príklad tých nemeckých. (A som zvedavý, kam zakorčuľujú tí slovenskí pod vedením Sulíka).

Netvrdím, že táto deliaca čiara prekoná storočím zafixované delenie na pravicu a ľavicu. Ale nepochybne spôsobí posuny na oboch stranách, a to také, ktoré budú mať tektonické dôsledky.

Na oboch stranách sa vyhrotia vnútorné spory o orientáciu: a tých napravo aj naľavo, ktorí podporujú európsky projekt, otvorenosť, progresívny globalizmus, liberalizáciu svetového obchodu, globálne riešenie klimatických zmien či znečisťovania atď., priam nevyhnutne prinúti k úzkej spolupráci, novým koalíciám a programovým zmenám. Takým, aby boli schopní čeliť novo sa vzmáhajúcemu nacionalizmu, vojnovej geopolitike, obmedzenému poňatiu suverenity, víziám etnickej čistoty a náboženskému radikalizmu a fanatizmu.

Aj v Európskom parlamente sme si pripomenuli 100. výročie vzniku Československa. Slova sa tiež ujal už spomenutý predseda Tajani. A s úplnou vážnosťou tvrdil, že vznik Československa je výsledkom a produktom kresťanskej tradície. Že ma to pobúrilo, nemusím ani zdôrazňovať: československý štát bol produktom antimonarchizmu a republikanizmu; opustením historického práva a osvojením si idey národného sebaurčenia; a štátu, ktorý sa vznáša v rovnakej vzdialenosti od každej cirkvi, alebo ak chcete, sekulárneho štátu, štátu náboženskej slobody.

To iste starý monarchista Tajani (za mladi bol vášnivým obhajcom obnovenia talianskeho kráľovstva) nevníma, ale reálnym nebezpečenstvom je nepochopenie, že Únia je dedičom slobody. Tej tradície, ktorá zabezpečuje slobodu každej viery a svetonázoru, občianske a ľudské práva aj ústavnú reguláciu štátnej moci. Tieto hodnoty nie sú priamym dedičstvom kresťanstva. Vznikli v zápase práve s cirkevnou mocou a proti nej. To, že za ne bojovali aj kresťania (zväčša proti vlastným cirkevným autoritám), je nepochybné.

Je čas, aby sme si aj na Slovensku uvedomili túto deliacu čiaru. Medzi progresivistami a spiatočníkmi či tými, pre ktorých je základnou hodnotou sloboda, a tými, pre ktorých je viera či svetonázor nad slobodou.

Je celkom zrejmé, že touto deliacou čiarou nie je boj proti korupcii, ktorý sa pomyselne tiahne na línii opozícia – koalícia. Celá ponovembrová história nás učí, že tento boj sa tiahne naprieč všetkými stranami.

Iste, boj proti korupcii sa musí stať jedným z nosných pilierov progresivistov, ale jedným, ktorý nezakrýva ostatné! Juraj Draxler tu v Enku upozornil na deliacu čiaru v rovine jednotlivých politík medzi schopnosťou tvoriť efektívne programy a diletantizmom. Áno, aj tento protiklad tu je a slovenskí občania ho vnímajú veľmi málo. Lenže kľúčovým je onen ideový spor medzi pokrokovým a spiatočníckym. Už nie je vyhrotený len Kotlebovým fašizmom, Ficovým „zablúdením“  do konzervatívnej rétoriky, nárastom katolíckeho fundamentalizmu, a to naprieč stranami aj v občianskej spoločnosti, ale dnes už aj Dankovým obdivom k Orbánovmu „führerstvu“ či Sulíkovým preberaním ideológie britských nacionalistov…

Aj premiér Pellegrini si ako podpredseda Smeru musí uvedomiť túto výzvu a spolu s tými, ktorí ho podporujú, sa definitívne rozhodnúť, na ktorú stranu chcú patriť. Aj „Kiskov projekt“, ak má mať zmysel, musí presne vedieť, kde v tomto zápase stojí a akú rolu v ňom chce hrať.

Uvedomenie si tejto novej deliacej čiary by malo nanovo rozdeliť nielen politické spektrum, ale aj premýšľanie ľudí. Aj tých, ktorí formujú verejnú mienku. Bude to zápas najbližšieho desaťročia.