Denník N

Keď mi mama zničila kreditku, zdalo sa mi, že nemám prečo žiť, hovorí žena závislá od nakupovania

Ilustračné foto - Flickr.com/Vratislav Darmek
Ilustračné foto – Flickr.com/Vratislav Darmek

Dnes má Žaneta dlh 42 218 eur, býva u rodičov, lebo byt, ktorý zdedila po babke, už dávnejšie predala a utŕženú sumu minula na nákupy a na dve exekúcie.

„V rodine mi odjakživa hovorili Imelda, podľa Imeldy Marcosovej,“ rozpráva 39-ročná Žaneta o pôvode svojej prezývky, ktorá odkazuje na manželku niekdajšieho filipínskeho diktátora, známu výstredným zhromažďovaním topánok, kabeliek a kožuchov.

Žaneta tiež zhromažďovala. Kabelky mala nastrkané už aj v zásuvkách kuchynskej linky, lebo inde na ne nemala miesto. Keby ste v časoch jej najsilnejšieho nákupného ošiaľu otvorili kufor jej auta, našli by ste ho do prasknutia napakovaný nikdy neotvorenými zásielkami z e-shopov. V tých časoch mávala každý deň bežne tri, štyri oznámenia o uložení balíka na pošte alebo esemesku od kuriéra.

Dnes má Žaneta dlh 42 218 eur, býva u rodičov, lebo byt, ktorý zdedila po babke, už dávnejšie predala a utŕženú sumu minula na nákupy a dve exekúcie. Žaneta nechce povedať, koľko za byt dostala, ale išlo o priestranný štvorizbový tehlový byt s veľkou terasou v samom centre krajského mesta.

U rodičov má tvrdý režim, čo bola podmienka toho, aby ju prijali k sebe. Nemá žiadnu platobnú kartu, žiadnu hotovosť, rodičia majú pod kontrolou splácanie jej dlhov, nastavenie trvalých príkazov, prístup k internetbankingu. Jej priateľky a známe vedia, že jej nemôžu nič požičať.

„Otec ma vozí do práce, z práce a potom k psychologičke. Občas mi dá päť eur na nejakú kávu, obedy mi strhávajú v práci z platu, alebo si pripravím niečo sama. Oblečenie, doplnky, kozmetiku si nemusím kupovať, zostalo mi plno vecí, čo sa už nedali vrátiť,“ opisuje Žaneta svoj život bez peňazí.

Láska k zľavám a ku kupónom

Žanetina závislosť od nakupovania sa začala postupne. Najprv bola len mladá žena, čo sa rada pekne oblieka. „Móda ma bavila od strednej školy, aj u nás doma sa vždy dbalo na to, aby sme boli pekne oblečené. Boli sme taká partia dievčat a snívali sme o značkových veciach, ja som napríklad celé leto predávala zmrzlinu na kúpalisku, aby som si mohla kúpiť značkové džínsy. Moji spolužiaci na vysokej po večeroch doučovali a šetrili si na letenky, aby mohli cestovať, ja na kabelky a topánky. Všetko som musela mať značkové,“ hovorí.

Po čase ju

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Teraz najčítanejšie