Nepoznané slasti s Erikom Šillem: učitelia Coil, ostré nože a náboženstvo ramen

Hovorí bez bodiek a čiarok a v priamom prenose možno sledovať, ako mu myšlienky hýria v hlave. Pre nové vydanie Nepoznaných slastí je však veľmi koncentrovaný a so zápalom rozpráva o činnostiach, artefaktoch či miestach, ktoré mu napĺňajú život. Nie všetky sú úplne neznáme, ale dôležité je, že ich pre seba objavil on sám a často na vlastný spôsob. Výtvarník Erik Šille a jeho hitparáda vecí, pre ktoré ho baví žiť.

Coil

Hudba je určite dôležitá pre mnoho ľudí. Ale nie každý by vedel povedať jednu kapelu, ktorá je pre neho smerodajná. V mojom prípade je to pomerne jasné. Je to Coil. Formácia, ktorú v roku 1982 založil John Balance z Psychic TV a potom sa k nemu pripojil Peter Christopherson z Throbbing Gristle. Vždy som počúval temnú a melancholickú hudbu, industriál či EBM. Coil sa mi ale najprv nepáčili, boli príliš komplikovaní. Musel som na nich dozrieť.

Prečo sú pre mňa dôležití? Pretože mi oveľa viac než hociktorý z autorov dejín maliarstva dokázali ukázať cestu, ako formovať a komponovať obraz. Keď som nastúpil na VŠVU, veľmi často som ich počúval v ateliéri a mnoho mojich obrazov je nazvaných podľa ich skladieb. A to hlavne z albumu Musick to Play in the Dark. Coil formujú skladby úplne inak ako folkáči či rockeri. Nie je to sloha-refrén-sloha, štruktúra je komplikovanejšia a skôr naratívna. Príbeh je pritom dôležitejší ako nejaké gitarové vyhrávky. Pracujú s tichom, prázdnom a šumom. To zahusťovanie istých momentov a práca s hlukom ma inšpirovali a pretavoval som si ich do vizuálnych predstáv. Bol to pre mňa silný návod, ako sa nebáť farebnosti, krikľavosti, intenzívnych čiar, výstrekov či prehnaných symbolov.

Coil sú pre mňa dodnes nosným pilierom. Keď mám pocit, že sa v ateliéri strácam a chcem sa naladiť do nejakej základnej roviny, stačia mi tri-štyri skladby a hneď som opäť s obrazmi a farbami. A prestávam sa báť. Táto kapela mi otvorila úplne inú predstavu o tvorbe, než keby som sa pozeral na výstavy obrazov moderny a študoval kompozície. Nie, ja som si to vystaval zo zvukov.

Bicyklovanie

Viem, že bicyklovanie tu už od niekoho zaznelo, ale vlastne ma to teší. Ja som mu prepadol pred štyrmi rokmi. Začal som jednak kvôli operovanému kolenu, lekár mi to odporučil ako najlepšiu cestu. A potom mi raz kamarát povedal, že slovenskí muži sa stretávajú na pive, ale väčšinou si z toho na druhý deň nič nepamätajú. A že treba skúsiť niečo iné. Prišlo mi tajomné, že sa o pol siedmej za tmy budeme stretávať pri moste Apollo, aby sme navlečení ako do kondómu preleteli sto kilometrov a o deviatej stihli byť v práci. Stále sa sám seba pýtam, prečo to vlastne robím, príde mi šialené sa ráno do toho súkať, ísť zimou, ktorú neznášam, padať a privádzať si zranenia. Ale aj tak: ak niekto rozmýšľa, že by niečo robil, ale nevie čo, odporúčam mu cestnú cyklistiku.

Nakoniec som si to pretavil na svoj obraz a jazdím väčšinou sám. Za tie sezóny som v okolí Bratislavy najazdil vyše osemtisíc kilometrov. To číslo nie je také dôležité. Podstatné je, že som tu žil štrnásť rokov a vlastne som to tu vôbec nepoznal. Teraz mám prejazdené Karpaty, okolie Rakúska a všetky vínne cesty. Počas roka už rozoznávam rôzne obdobia, viem napríklad, kedy poľnohospodári začínajú hnojiť. Mám odsledované aj zvieratá, srny či bažantov. A užívam si samotu. Vydám sa niekam na kopec, zastanem v tichu, zotrvám dvadsať minút a úplne sa resetujem.

Bicyklovanie ma naučilo aj vytrvalosti. Keď na plavárni alebo v posilke nevládzem, ukončím to a idem domov. Na bajku však môžem byť 70 kilometrov ďaleko a musím to došliapať späť, často v boji s vetrom. To prináša aj situácie, že v daždi opravujete defekt niekde v lese, ste vo Viedni a netušíte, ktorou ulicou ísť ďalej. Učí ma to prekračovať moju komfortnú zónu. Ak do toho lesa nepôjdem, lebo rozmýšľam, že sa mi tam niečo stane, tak nemám žiadne zážitky. Cyklistika mi ukázala, že choď na tých stotridsať kilometrov a uvidíš, čo s tým narobíš. Bicykel je pre mňa viac než dopravný prostriedok. Vytváram si vlastné, nové ciele. V maľbe sa to takto nedá. Nemôžem si povedať, že namaľujem päť obrazov týždenne. Stihnúť by sa to možno dalo, ale ako by vyzerali?

Hmyz

Fascinuje ma hmyz. Nie som entomológ, nezaujímajú ma až tak jednotlivé čeľade, no tento záujem mám od detstva a kedysi som uvažoval, že by som to študoval. Zbieram hmyz, vždy som ho zbieral a už na základnej škole som si robil albumy. Neskôr, keď som už bol pankáč a hrali sme v skúšobni, som si zbierky zaobstarával tak, že