Denník N

Na tejto ulici som doma: Štefánikova – spisovatelia, poľovníci a vešanie za kožu

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Rušná ulica, ktorá skrýva tiché luxusné záhrady a ktorú vďaka navigáciám objavili turisti ako skratku zo stanice do centra. Prvá zo série reportáží o bratislavských uliciach od spisovateľky Jany Beňovej.

Štefánikova – mestský bulvár, ktorý automobilová doprava zmenila na rušnú a hlučnú viacprúdovku. Napriek tomu sa tu dobre býva a 87-ročná Bratislavčanka a rodená Parížanka Anna Clementisová ju považuje za najkrajšiu ulicu v Bratislave.

Obyvateľom poskytuje skrytý luxus utajený pred okoloidúcimi – záhrady, ktoré sa otvárajú z druhej strany domov, medzi Štefánikovou a ulicou Fraňa Kráľa a na druhej strane smerom k Banskobystrickej. Kto po nej chodí s otvorenými očami, všimne si peknú architektúru typickú pre koniec 19. a začiatok 20. storočia.

Ulica získala svoj šarm a charakter práve v tejto dobe, keď si tu bohatí mešťania začali stavať vily. Jedným z nich bol aj lekárnik Pisztory, ktorý za svojím palácom založil aj bylinkovú záhradu tiahnucu sa až k dnešnému Slavínu.

Stala sa turistickou tepnou – v jednej ruke iPhone, v druhej kufor – návštevníci mesta, ktorí kedysi ostávali bezradne stáť na autobusových nástupištiach, pravdepodobne vďaka moderným technológiám objavili, že z hlavnej stanice sa dá peši, rýchlo a priamočiaro dostať do centra práve po Štefánikovej.

Druhý najčastejší úkaz na ulici – hneď po turistoch – je množstvo výstražných tabúľ Pozor, padá omietka. Že nejde o planý poplach, dokazuje vila s číslom 10, ktorá patrí Poľovníckemu zväzu a jej pekný ružový balkón zakrýva zelený kokón.

Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Štefánikova je živá mestská ulica. Jej obyvatelia a fanúšikovia stále dúfajú, že sa raz zbaví automobilovej dopravy a vráti sa sem električka, ktorá tadiaľto premávala do roku 1979. Trať zrušili pre plánovanú výstavbu (legendárneho) bratislavského metra.

Život na ulici tieto časy možno pripomína v nedeľu alebo počas sviatkov, keď je doprava utlmená, ráno na lávke ponad križovatku Šancová – Štefánikova stretnete rekreačných bežcov a na chodníkoch deti i dospelých na bicykloch, kolobežkách a skejt­bordoch. Ako povedal majiteľ Body Gallery na čísle 14 Braňo Blaščák, ulicu je naozaj vidieť, keď nasneží a je kalamita. „Vtedy je krásna.“

Dnes tu spolunažívajú najrôznejšie prevádzky – je to jediná ulica v meste, kde sú dve kiná. V jednom z nich, najmenšom na Slovensku, sa za socializmu cenzurovali spravodajské filmy. Neďaleko od seba fungujú klinika, ktorá sľubuje trvalo udržateľné zdravie, a Body Gallery, kde vám okrem tetovania a piercingu ponúkajú aj zavesenie na háky.

O projekte Na tejto ulici som doma

Projekt Na tejto ulici som doma prinesie sériu reportáží, z ktorých každá bude venovaná jednej bratislavskej ulici. Autorkou bude spisovateľka Jana Beňová, ktorú inšpiroval rozhovor so šéfredaktorom časopisu Flaneur Fabianom Saulom v Denníku N. Flaneur sa v každom čísle venuje jednej ulici vždy v inom meste na svete. Prináša rôzne pohľady, detaily, mikrokozmos.

Reportáže budú vychádzať mesačne na webe Denníka N, pokiaľ sa podarí vyzbierať dostatočnú podporu, vyjdú aj v podobe tlačeného magazínu.

Od 26. októbra do 9. novembra 2018 budeme zbierať podporu formou crowdfundingu. Podporiť projekt môžete tu.

Naproti nim jazzová kaviareň Bon – Bon s takmer osem metrov vysokým stropom, American Bistro so žiarivo oranžovými koženými boxmi, kde takmer nikdy nikoho okrem personálu nenájdete, palác, ktorý svojou minulosťou mapuje dejiny 20. storočia – počas druhej svetovej vojny v ňom sídlila fašistická nemecká ambasáda, v období socializmu Múzeum Vladimíra Iľjiča Lenina, po Nežnej revolúcii Dom zahraničných Slovákov a medzi rokmi 2005 a 2011 proste chátral. Dnes je v budove, ktorá patrí mestskej časti Staré Mesto, Kino Europe, Divadlo bez domova a svoje miesto tu (po boji, petícii a sťahovaní v rámci piestorov paláca) má knižnica Kalinovcov.

Štefánikova ulica je aj miestom, kde sa mimovoľne skoncentrovala nezávislá a progresívna kultúrna scéna – vo Foajé na čísle 16 má redakciu angažovaný kritický mesačník Kapitál, kanceláriu Fest Anča či Bratislavský knižný festival BRAK, vedľa jazzovej kaviarne Bon – Bon má svoj priestor Stredoeurópske fórum, v kníhkupectve Veda na Štefánikovej 3 je antikvariát Petra Uličného a v dome s číslom 23 býva spisovateľ Michal Hvorecký.

Podľa údajov Poľovníckeho zväzu, ktorý má v súčasnosti vyše 60-tisíc členov, tvoria poľovné revíry vyše deväťdesiat percent z územia celej plochy Slovenska. Bratislava nie je výnimkou. „Ak Okresný úrad nerozhodol inak, tak poľovnými plochami je každý extravilán okrem záhrad, viníc, chmeľníc, ciest, cintorínov, ihrísk, ovocinárskych a lesných škôlok, parkov, letísk, prístavov…,“ hovorí za zväz Katarína Slobodová. Dom poľovníkov sídli na Štefánikovej 10 od roku 1969 a vila je v jeho vlastníctve. Rekonštrukcia budovy začne koncom tohto roku a má trvať 12 mesiacov.Foto N – Tomáš Benedikovič

Foto – Eva Benková

Michal Hvorecký: žije sa tu výborne

Spisovateľ Michal Hvorecký býva s manželkou Radankou a troma deťmi v dome na Štefánikovej 23. „Byt sme kúpili ako ruinu pred štyrmi rokmi a zrekonštruovali ho, zachovali sme pôvodné parkety aj kachle a v zime kúrime drevom.“

Dom bol pôvodne postavený ako palác a mal dve poschodia. Tretie a štvrté pribudlo roku 1937 a dom na terajšiu výšku upravila prístavba ďalších dvoch v roku 2000.

„Na Štefánikovej sa mi veľmi páči. Žije sa tu výborne, ale keby sme byt nemali v osobnom vlastníctve, tak si štvrť nemôžeme dovoliť. Skoro všade, kam sa v meste potrebujem dostať, zájdem peši alebo na bicykli. Keby sme nemali deti, auto by sme vôbec nepotrebovali. Je to pre mňa dôležité. Neviem si predstaviť, že by som trávil denne čas v záp­chach.“

„Veľmi si užívam, že sme v centre,“ vraví jeho manželka a dodáva, že je síce lokálpatriotka z Vrakune, ale vzdialenosť od mesta a cestovanie by ju dnes už od bývania tam odradzovali. Pýtam sa Michala, kde píše. Vraví, že, žiaľ, nemá špeciálny priestor – svoj kút. „To mi chýba, píšem, keď deti spia – už alebo ešte.“

U Hvoreckých. Foto – Eva Benková

R. I. P. priechod pre chodcov

Za jeden z problémov ulice považuje priechod pre chodcov blízko ich vchodu a pri vstupe do Prezidentskej záhrady.

„Na žiadosť obyvateľov ho mierne vynovili, ale vôbec to nestačí. Žiadali sme, aby tam bol aj semafor. Priechod totiž nik nerešpektuje. Šoféri vidia od Hodžovho námestia dlhú rovnú ulicu a majú pocit, že sú na výpadovke z mesta, bežne idú osemdesiatkou.“

Michal vraví, že každý v dome už zažil na priechode

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Na tejto ulici som doma

Teraz najčítanejšie