Na tejto ulici som doma, na tejto ulici som kráľ

Pod hlavičkou Na tejto ulici som doma, na tejto ulici som kráľ budem prinášať postrehy vždy z jednej bratislavskej ulice. Mojou inšpiráciou bol rozhovor so šéfredaktorom časopisu Flaneur Fabianom Saulom v Denníku N.

Flaneur sa v každom čísle venuje jednej ulici vždy v inom meste na svete. Prináša rôzne pohľady, detaily, mikrokozmos. Pripraviť jedno číslo im niekedy trvá aj rok a vždy začínajú pobytom či pohybom po vybranej ulici.

Inšpirovali sa postavou flaneura. Tak ako sa tuláci pohybujú lesom, flaneur sa potuluje mestom. Nevyberá si, nehľadá to „pekné“, príťažlivé, chodí sem a tam. Pohyb a mesto sú jeho živel, jeho posadnutosť. Flaneur sa neprechádza – flaneur pracuje.

Prečítajte si

Na tejto ulici som doma: Štefánikova – spisovatelia, poľovníci a vešanie za kožu

Presne si spomínam na chvíľu, keď som to zažila prvýkrát na vlastnej koži. Vyšla som podvečer z domu rodičov (nad hlavnou stanicou) čosi kúpiť na Trnavské mýto. Mala som 12 rokov a rozhodla som sa ísť peši.

Prešla som alejou stromov od stanice k Šancovej (vtedy Malinovského) a potom len pokračovala dole popri električkovej trati. To, čo som potrebovala kúpiť, nemali. Potešilo ma to, lebo som bez zbytočnej záťaže mohla kráčať naspäť.

Okúsila som v ten večer, aké príjemné je chodiť mestom, jeho ulicami bez cieľa. A že je to možné – ísť niekde len tak. Bez toho, aby človek čosi vybavoval alebo nakupoval. V tej dobe (1987) a vlastne aj dnes by sa to u nás hanlivo označilo za tuláctvo. Čosi škodlivé pre mládež, pretože bezcieľne potulovanie a prechádzanie ulicami odvádza myseľ od sústredených myšlienok na štúdium, prácu, peniaze, povinnosti, zajtrajšok.

Naopak, občas ju privedie do stavu akéhosi snenia či ostrého sústredenia na čosi, čo v nej už dávno tlelo, ale nenachádzalo priestor. Flaneur je na okraji spoločnosti a ulice, ktorými sa potuluje, sú často svojím spôsobom perifériou mesta. Nie sú to ulice, ktoré si obyvatelia či turisti vyberajú na prechádzky.

Flaneur je na okraji spoločnosti, zato ju pozorne vníma a pozoruje. Je „psom svojej doby“. A ako taký – veľmi dobre pozná jej vône a pachy. Nič neprodukuje. Nič, čo by sa rátalo.

Esej Virginie Woolfovej Duch v uliciach – dobrodružstvo v Londýne opisuje niečo podobné. „Vymyslenú cestu na nákup ceruziek za zimného večera v Londýne, ktorá je zámienkou na skúmanie temnoty, potulovania sa, invencie, zničenia identity, obrovského dobrodružstva, ku ktorému dochádza v mysli, kým telo putuje na všednú vychádzku… Prechádzka nôh môže viesť k potulkám predstavivosti a k pochopeniu, ktoré je samo osebe tvorbou…“

Franz Kafka v jednej zo svojich poviedok hovorí o revolte spojenej s tým, keď človek zrazu v nedeľný podvečer vyhlási pred rodinou, že ide von. (Nehovoriac už o tom, ak sa navyše v rámci potulky zastaví u nejakého priateľa.)

Camus píše, že na zemi, kde už niet púští ani ostrovov, človek hľadá samotu vo veľkých mestách – zaľudnenú samotu. „Ticho je možné už len v mestách plných hluku. Ako z Amsterdamu píše Descartes Balzacovi: ‚Každý deň sa prechádzam veľmi rušným davom, a to s takou slobodou a s pokojom, aké vy, zdá sa, nachádzate vo svojich alejach.‘“

Prvé flaneurske pocity som kedysi opísala vo svojej knihe Plán odprevádzania (Café Hyena) a súvisia s detstvom.

„Na jeseň prišiel čas, keď som prestala chodiť zo školy rovno domov. Niektorí spolužiaci sa zmenili na druhov, spolupútnikov, nomádov. Prepukla kamarátska láska. Napĺňala sa v odprevádzaní. Z neschopnosti prerušiť dôverné rozhovory a rozlúčiť sa sme spolu zdieľali cestu toho druhého. Od domova k domovu. Ako psíky, čo váhajú naprostred ulice medzi dvoma pánmi. (Autá trúbia.) Červená niť kamarátskeho rozhovoru viedla labyrintom nových štvrtí. Mesto sa rozrastalo. Prenikali sme spoločne do nových končín, ulíc, schodísk, brán. S každým novým zblížením labyrint pribúdal. Vyhľadávali sme okľuky.“ Okľuky sú pre flaneurstvo charakteristické – chodenie v záhyboch mesta.

Doteraz si pamätám, ako ma ohúrila intenzita dopravy na Dostojevského rade, dĺžka a nenápadná elegancia Štefánikovej (vtedy Obrancov mieru). Kým pre stred mesta boli charakteristické električky a trolejbusy (jediná autobusová linka bola 104), na Šafárikovom námestí sa začínal svet „veľkých“ kĺbových autobusov.

„Predstavte si, že ste dievčatko, ktorého celé / pestré malé detstvo sa nebadane zmenilo na /obrovskú autobusovú stanicu, plnú tichých / spiacich klimatizovaných oblúd.“ Úryvok z básne Ivana Štrpku A hudba plynie presne vystihuje moje pocity pri prvom stretnutí s autobusovým obratiskom na Šafku. I keď vtedajšie obludy neboli klimatizované.

Bratislavským flaneurom (a teraz mi napadá, že tým pravým slovenským ekvivalentom bude asi – flákač) som už tridsať rokov. Preto jednej bratislavskej ulici nebudem venovať aktuálne viac ako mesiac. Budem pozorovať, čo sa tam odohráva, čo je na ulici zaujímavé, čo ju charakterizuje, odlišuje od iných ulíc, aké prípadné kauzy sú s ňou spojené, čo je najzaujímavejšie v jej minulosti, aká je v noci a čo ju, možno, čaká v budúcnosti. V rámci svojich prechádzok budem hovoriť s ľuďmi, čo tu žijú, pracujú a čo tadiaľto prechádzajú. S ľuďmi z ulice. Niektorí novinári idú na zaujímavé miesta, pobudnú tam týždeň, dva a napíšu reportáž – ja strávim mesiac túlaním sa po jednej z ulíc. Takže čo by sa už od toho dalo očakávať?