Denník N

Krehký domov

28. október 1918 na Václavskom námestí v Prahe. Foto – TASR
28. október 1918 na Václavskom námestí v Prahe. Foto – TASR

Ak pri oslavách niečo chýbalo, bolo to jasnejšie vyjadrené odhodlanie predstaviteľov väčšinového národa prihovoriť sa našim menšinám. 

Oslavy stého výročia založenia ČSR sprevádzalo viacero paradoxov.

Neexistuje jedna kolektívna pamäť

Tým prvým bol spôsob, akým sa tento sviatok oslavoval. Po celý „osmičkový rok“ sa sa v oboch republikách konali stovky podujatí pripomínajúce vznik štátu, ktorý už 25 rokov neexistuje.

Nič také by sa dnes nemohlo odohrať napríklad v niekdajšej Juhoslávii, ktorú tvorili Srbi, Chorváti a Slovinci, Bosniaci a Macedónci, Čiernohorci a Kosovčania. Podobne Estónsko, Lotyšsko či Litva by neoslavovali ani ruské impérium, ani bývalý Sovietsky zväz, kam pod diktátom Petrohradu a Moskvy spolu s Uzbekistanom, Tadžikistanom či Turkmenistanom patrili. Ba ani Švédsko a Nórsko, nástupnícke štáty 90 rokov trvajúcej Švédsko-nórskej únie, ktorá sa napokon v roku 1905 napriek napätiu, mobilizácii armád a hrozbe ozbrojených zrážok rozpadla pokojnou diplomatickou cestou, napriek vzájomným dobrým vzťahom svoje niekdajšie súštátie nezvyknú oslavovať.

U nás si vznik Československa pripomínali nielen politici z oboch následníckych štátov, ale aj ľudia pôsobiaci v kultúre, múzeá a galérie, samosprávy, školy, akademické organizácie, občianske združenia či armádne inštitúcie. Téme sa v nebývalom rozsahu venovali médiá, vyšli početné knihy, rozprúdili sa diskusie.

V oboch republikách sa dostalo zaslúženého uznania legionárom: nový štát nevznikol iba politickým rozhodnutím, bolo treba ho vybojovať. Spomienky i analýzy sa často viazali na základné hodnoty spojené so vznikom spoločného štátu a obdobím prvej republiky: samostatnosť, sloboda, demokracia. Nový režim priniesol dovtedy nepoznané možnosti zapojiť sa do verejného života.

U susedov sa častejšie spomínalo na obnovu českej štátnosti, na obdivuhodné výkony v ekonomike i v ďalších oblastiach. Keďže 28. október je tam štátny sviatok, na Československo sa nezriedka nazerá takpovediac „po česky“: jednotlivé reálie sa viažu na české kontúry, českú históriu, české osobnosti. Napokon, práve tie sú v českej kolektívnej pamäti dlhodobo uchovávané.

Na Slovensku sa zdôrazňovala odluka od Uhorska a celkové povznesenie krajiny a národa: nevídaný pokrok vo vzdelávaní, kultúre, politickom živote, v aktivite občianskej spoločnosti i rozrastajúcej sa slovenskej strednej triedy, v skúsenostiach s demokraciou, so spravovaním štátu. Dorastali generácie, ktoré začali požadovať viac. Zo „Slovenska prebudeného“, konštatoval historik Michal Stehlík, sa v druhej polovici 30. rokov stalo „Slovensko netrpezlivé“.

Do spoločného štátu vstúpili oba národy spoločne, so súhlasom svojich politických reprezentácií i s podporou krajanských komunít v Amerike. Väčšine obyvateľov Slovenska však trvalo dlhší čas, kým sa s novou republikou stotožnili. Išlo nielen o dva národy, ale aj o dva rozdielne celky, na odlišnom stupni hospodárskeho rozvoja, s odlišnou stáročnou históriou, odlišnou konfesionálnou výbavou. O dve spoločenstvá, ktoré sa v čase zrodu štátu s výnimkou svojich zakladateľských elít veľmi málo navzájom poznali.

A samozrejme, odlišne vnímala tok udalostí väčšina tunajších Nemcov a Maďarov, ktorí so vznikom ČSR nesúhlasili. Odrazu sa v novom štáte ocitli v menšine a celkom prirodzene si kládli otázku, čo bude ďalej. Inými slovami, neexistuje jedna jediná spoločná kolektívna pamäť na udalosti spred sto rokov.

Turbulentné začiatky nového štátu

Hoci Česi po začlenení do habsburskej ríše takisto nemali vlastný štát, predsa vďaka úspešnej národnej politickej emancipácii nadobudli možnosť organizovať sa zdola, uplatniť aktivitu slobodných občanov v mestách a obciach. Rástla sila českého meštianstva, budoval sa český priemysel, uskutočňovala sa kapitalistická modernizácia. Oporou českej komunity bola samospráva, kde sa presadzovali stúpenci českého národného hnutia. Postupne sa rozvinula spolková aktivita – ochotnícke spolky, Sokol, hasiči; takmer každé mesto strednej veľkosti malo svoju meštiansku besedu či občiansko-remeselnícku besedu. Česi tiež budovali vlastné školstvo – základné i stredné, ba aj vysoké. A všetok tento pohyb zaznamenávala a komentovala česky písaná tlač: vychádzali desiatky českých novín a časopisov vrátane politických periodík.

Slovensko, či presnejšie Horné Uhorsko takéto podmienky nemalo. Na jeho území sa uplatňovala idea jednotného uhorského národa, čo v praxi znamenalo systematickú maďarizáciu, s ktorou sa vrchnosť netajila. Po vzniku prvej republiky bolo treba prekonať pomery, aké si dnes sotva vieme predstaviť.

„Prijdúc ako minister-splnomocník s dvanástimi poradcami dňa 11. decembra 1918 do Žiliny, našli sme na Slovensku zmätok a anarchiu,“ spomínal v roku 1920 na vtedajšie pomery Vavro Šrobár, minister s plnou mocou pre správu Slovenska. „Ušli župani a stoliční úradníci, notári, žandári, financi, učitelia, sudcovia, lesní úradníci a horári, árendátori. Vojnou demoralizované živly ohrozovali verejný poriadok a bezpečnosť, uťahovali sa do lesov a do hôr a odtiaľ podnikali lúpežné výpady do obcí a majerov. A ku všetkým týmto nerestiam postihla Slovensko ešte vojna s boľševikmi! Maďarské vlády zničili inteligenciu slovenskú. Bolo treba tisíce a tisíce úradníkov, profesorov, zamestnancov, a nebolo ich nikde na Slovensku.“ To dokladalo množstvo štatistík o nizučkom počte študentov stredných škôl, ktorí sa hlásili k Slovákom, o vysokej negramotnosti, o úzkom okruhu ľudí, ktorí mali skúsenosti s fungovaním štátu a boli ochotní prejsť do služby pre novú republiku.

Anály rodiacej sa československej diplomacie zachytávajú rozkolísané pomery vo vtedajšej Európe. Hoci koncom októbra 1919 už malo Československo za sebou prvý rok, náš diplomat vo Viedni informoval ministerstvo zahraničia o názoroch rakúskeho spolkového kancelára Karla Rennera, ktoré to veľmi nebrali do úvahy. Ten Slovensko „pokládá pro nás za naprosto ztracené,“, píše, „nedovede pochopit, jak jsme si mohli tak odpudit Slováky, zejména zatčení Hlinkovo pokládá za velkou chybu“. Renner usudzoval, že na „obzore je nová konstelace, myšlenka katolické střední Evropy,“ ktorá by obsahovala Bavorsko, možno Rakúsko, Uhorsko, v ktorom by Chorváti a Slováci tvorili spolkové štáty, a napokon Poľsko.

V polovici novembra 1919 informuje diplomat z Budapešti o príchode maďarského národného vojska: „Maďarská divize plukovníka barona Lehára vtáhla za velké slávy, za hlaholu všech zvonů a jásotu mnohotisícového davu do Budapešti, vpředu koňmo admirál Horthy.“ Podľa dôstojníka z Horthyho štábu „budeme mít v nejbližší době nejlepší vojsko celé střední Evropy a pak může Dohoda mluviti co chce; my uděláme to, co uznáme za dobré“. Začiatkom januára 1920 sa v diplomatickej správe z Londýna píše o podpore novej „podunajskej federácie“ s kľúčovým postavením „Uhrov“. Propaganda v britskej tlači „vychází z přesvědčení, že rozbití Rakousko-Uherska je chybou. Vůči Maďarsku zaujímá se stanovisko, že jedině oni jsou politicky schopni střední Evropu znovu zbudovat.“ V polovici februára 1920 prichádza zase správa z Varšavy, kde noviny písali o ponuke admirála Horthyho pre Dohodu, ktorý by bol ochotný uskutočniť „v Uhrách všeobecnou mobilizaci za tím účelem, aby armáda maďarská zúčastnila se válečné kampaně proti bolševizmu. Za to žádá Horthy, aby obnoveny byli dřívější hranice maďarského státu.“

Aj pomery v novej republike boli v prvých mesiacoch viac ako rozhárané. Na konci leta 1919, píše Ferdinand Peroutka vo svojom Budování státu, „nabyla celá československá politika horečnatého rázu, jakoby požila pravidelných dávek nějakého jedu. Stranický fanatizmus i pouhá protivná haštěřivost, skutečná touha po novém pořádku i projevy kverulantských povah – toto vše rozněcovalo i rozdělovalo mysli a plodilo hřmotný zmatek. Všechny tvořivé síly národa polevily, ukazovala se ošklivá tvář duchovního chaosu. Kapitál jednoty a idealizmu, získaný převratem, byl takřka spotřebován. Válkou, rozkladem Rakouska a ohlasy ruské revoluce byla negativní nálada vybičována téměř do groteskních forem. Kritizování bylo považováno za národní ctnost.“ Nové slobody neprinášali automaticky aj novú kvalitu: „Národ se s dupotem a zmatkem vřítil na stezku politiky, která mu byla náhle otevřena v plné šíři. Následkem toho upadla politika do rukou nezkušených a diletantských. Společenské vazivo povolilo, pojem kázně ztratil všechnu cenu.“

Nový štát však vydržal, Horthyho predstavy sa nenaplnili, Československo sa dokázalo presadiť. Kanadská historička Margaret Macmillanová vo svojom objemnom diele nazvanom Mírotvorci. Pařížská konference 1919 o tom píše: „Tam, kde se Polákům jaksi dařilo vyvolávat podrážděné povzdechy dokonce i u svých stoupenců, tam se Češi vyhřívali na výsluní všeobecného souhlasu. Češi byli osvěžujícím způsobem západní. Ze všech národů, s nimiž jsme se na své cestě setkali – hlásila jedna americká humanitární mise – nám Češi připadali jako nejschopnější, měli největší dávku zdravého rozumu, nejlepší organizaci a nejlepší vůdce.” Podľa nej „Beneš a Masaryk naprosto spolehlivě spolupracovali, byli rozumní a přesvědčiví, když vyzdvihovali hluboce zakořeněné demokratické tradice Čechů a jejich averzi k militarismu, oligarchii, velkokapitálu. Zatímco si Beneš získal pozornost Francouzů, jeho okouzlující a pohledný kolega, Slovák Milan Štefánik si získal jejich srdce. Udělal na Francouze hluboký dojem, když přijal francouzské občanství a stal se esem francouzských vzdušních sil.“

Krátky čas pre demokraciu

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Teraz najčítanejšie