Denník N

Slávny britský fotograf: Ruiny sú to jediné, čo ostane z impérií

Foto N - Andrej Bán
Foto N – Andrej Bán

Britský fotograf Simon Norfolk vystavuje na Slovensku diela, ktoré prinášajú úplne iný pohľad na vojnu a krajinu. Z chlapca, čo prišiel na svet v Afrike do rodiny britských kolonialistov sa stal fotograf, ktorý robí výnimočné zábery krajiny.

Výstava Chaos a pokoj fotografa Simona Norfolka (55) v Dome umenia je jedným z magnetov Mesiaca fotografie v Bratislave. Zobrazuje, ako potreba viesť vojny formovala náš svet, zároveň ide o renesanciu prístupov krajinomaľby z diel starých Majstrov pri dokumentovaní Afganistanu či Iraku po 9. septembri 2011.

V rozhovore sa dočítate:

  • ako dobre sa žilo rodine fotografa v Afrike, kde jeho otec pracoval pre Britské impérium
  • prečo neskôr opustil fotožurnalizmus, ktorý mu začal pripadať ako opakovanie klišé
  • ako ho znechutilo, že z Afganistanu sa stalo „fotosafari“
  • že samotná afganská krajina je úžasné umelecké dielo
  • prečo považuje brexit za pomalú samovraždu

Narodili ste sa v nigérijskom Lagose. Ako sa tam vaša rodina ocitla?

Moji rodičia pochádzajú z robotníckeho prostredia v Manchestri, slávny bol u nás najmä textilný priemysel. Ten však skolaboval. Počas vojny boli mestá severného Anglicka ťažko poškodené, môj otec dostal prácu v Afrike ako kolonista Britského impéria. Pracoval pre obchodnú spoločnosť. Dovoz traktorov, export orieškov. Dnes to znie neuveriteľne, ale žili sme úžasný život – v porovnaní s depresívnym Manchestrom. Mali sme loď aj vodiča auta.

Miestni tak úžasne zrejme nežili…

Isteže nie, ja som sa však ako dieťa pohyboval v úplne „bielom“ prostredí. Z tých čias mám od mamy množstvo fotografií, veľa času sme trávili v Country clube. Dobre oblečení belosi sedia okolo stola, jedia bambusové výhonky, pijú koktaily. Krásni ľudia. Naši priatelia boli Holanďania, Američania. Keď som mal tri roky, Afriku sme opustili.

Osobitne si spomínam na našu zdravotnú sestričku Améliu. Mal som vtedy pol roka. Tá fotka je výpovedná, vidno na nej iba mňa a ruky černošskej ženy, ako ma drží – zvyšok jej tela na snímke chýba. Otec to tak nafotil.

Vaša práca sa veľmi týka Britského impéria. Čo pre vás znamenalo?

Zmiešané pocity. Ako rodina sme si žili veľmi dobre. Na druhej strane, návrat do Anglicka, domov, to bol šok. Nezamestnanosť, bieda. Rok 1968. Zažil som teda krach impéria. Pýtal som sa vtedy: dočerta, načo Británia vyhadzuje miliardy libier za jadrové zbrane?

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Slon za Zemplíne, kniha od Andreja Bána v našom obchode

zobraziť

Teraz najčítanejšie