Kým Slováci tápu, Česi majú o Československu jasno azda až príliš

Česko venuje svojim vedcom viac podpory, verejného záujmu aj financií, a asi aj preto je neobvyklé, aby na spoločnej akcii českých a slovenských vedcov jednoznačne žiarila slovenská strana. K svetlým výnimkám patrila dvojprednáška pod názvom Československo – náš spoločný domov, ktorú na výročie vzniku spoločného štátu najprv v Prahe a potom v Bratislave predniesli historici Roman Holec zo slovenskej a Jan Němeček z českej akadémie vied.

Němeček je uznávaným odborníkom na dejiny československého štátu a diplomacie a tomu zodpovedala aj jeho prenáška – dosť nudná, ale v štátotvornom duchu, jasné posolstvo a málo pochybností.

Holec bol oveľa zaujímavejší, lepšie prednáša a hlavne namiesto jednoznačných odpovedí pripúšťal pochybnosti a zameral sa na kladenie otázok týkajúcich sa spoločnej minulosti. Vyznelo to možno menej slávnostne, poskytlo to však oveľa realistickejší a plastickejší obraz našich spoločných dejín.

Aj keď to asi nebol zámer, odlišnosť prednášok dobre ukazuje rozdiel medzi prístupom oboch strán k spoločnému štátu a aj k tohtoročným oslavám jeho vzniku. V Česku to znamená všadeprítomné akcie, druhú vojenskú prehliadku v dejinách samostatnej Českej republiky, celodenné vysielanie verejnoprávneho spravodajského kanálu, dlhočizný rad pred obnovenou historickou budovou Národného múzea a more ľudí aj v iných inštitúciách, do ktorých bol na posledný októbrový víkend vstup zadarmo.

Občas to síce pôsobilo až prehnane, niet však pochýb o tom, že si Česi od politikov až po radových občanov výročie vzniku svojho štátu užívajú.

Oslavovalo sa aj na Slovensku, lenže intenzita osláv bola rádovo nižšia a zaujímavo a úprimne vyznievali najmä akcie, ktoré zorganizovala občianska sféra a nie oficiálne miesta. Vládne oslavy boli rovnako ako vystúpenia slovenských vládnych politikov skôr hromadením trápností.

Môžeme síce obdivovať, koľko vencov dokáže za jediný deň na rôznych miestach verejne položiť judrkapitán Andrej Danko. Ťažko však jemu alebo premiérovi Petrovi Pellegrinimu uveríte, že myslia vážne čokoľvek z tej zbierky floskúl, ktoré pri tom odrapkali.

Česi jednoducho považujú Československo za svoj štát, nemajú o ňom pochybnosti a majú z neho úprimnú radosť. Dodnes ho vnímajú najmä ako zväčšené Česko, rozšírenie tradičnej českej štátnosti, naplnenie vlastných historických ambícií a majú ho za niečo jednoznačne pozitívne.

Jasným prínosom bol tento štát aj pre Slovákov, tí sa s ním však stále stotožňujú oveľa menej. Väčšina Slovákov nemá úplne jasno v tom, čo si o ňom má myslieť a nakoľko z neho má mať radosť. Pozitíva a negatíva spoločnej štátnosti sú silno premiešané a vládni populistickí politici sú v tomto barometrom verejných pochybností (ktoré zároveň sami živia).

Aj český prístup však má svoju menej pozitívnu stránku – silne na ňom vidieť pretrvávajúcu idealizáciu spoločného, ale z ich pohľadu v zásade českého štátu. Na všakovakých oslavách a výstavách u susedov poznať, ako sa vyhýbajú otázkam česko-slovenského vzťahu, nehovoriac o ostatných menšinách, a dvom rozpadom tohto štátu.

Nielen preto, lebo sa pri oslavách nepatrí spomínať negatíva, ale aj preto, lebo na ne dodnes nemajú odpoveď. Stále vlastne poriadne nechápu a ani sa príliš nechcú zaoberať tým, prečo to napokon nefungovalo a prečo každému tento štát nevyhovoval rovnako, ako vyhovoval im.

Kým majú Slováci sklon prínosy spoločného štátu a udalosti spojené s jeho vznikom podceňovať aj napriek tomu, že za ne nemajú rovnocennú alternatívu, ako vidno na tápaní okolo výročia Martinskej deklarácie, v Česku je to naopak. Na Slovensku sa tápanie z nedostatku sebavedomia a iných možností povyšuje na oficiálnu politiku, v Česku sa z dôvodu nezáujmu pochybnosti a nejasnosti zametajú pod koberec.

Dvojkoľajnosť a rozdiely v oslavách spoločného štátu sú tak vlastne verným obrazom toho, ako tento štát fungoval a ako sa počas jeho existencie Česi a Slováci tak často míňali. Pochopíte z nich nielen to, prečo bol taký významný, ale aj to, prečo nevydržal oveľa dlhšie.