Začiatok kariéry ich prefackal, od hľadania dobrej architektúry ich to neodradilo

Mladí architekti plní entuziazmu sa hneď po škole vrhajú do zahraničnej súťaže. Vo veľkej medzinárodnej konkurencii skončia druhí. Nadšenie z ocenenia ich práce aj zo solídnej finančnej odmeny však nestihne ani poriadne vzbĺknuť. Súťaž sa dostáva do súkolia politických ťahaníc a namiesto dobrého štartu kariéry je tu žaloba a súdny spor, ktorý môže rozbiehajúcich sa architektov zdecimovať. Keď dnes tvorcovia zo štúdia What Architects držia v rukách ocenenie CE.ZA.AR, ide o isté zadosťučinenie. A tiež o ďalšiu kapitolu v ich príbehu, ktorý mohol úvodný náraz nasmerovať inam. Alebo úplne zastaviť.

Prvá lekcia

Hoci to celé začalo už pred šiestimi rokmi, ešte stále nad tým krútia hlavami. Tomáš Krištek a Ondrej Kurek sa spolu s architektom Petrom Moravčíkom a ďalšími prihlásili do súťaže na návrh nového Centra halových športov v Českých Budějoviciach. Nehľadiac na čas, energiu a náklady, venovali príprave projektu takmer pol roka práce. Ich spoločné riešenie sa v zápolení 48 posudzovaných návrhov dostalo do druhého, finálneho kola a tam skončilo na druhej priečke. Okrem dobrého pocitu z umiestnenia to znamenalo odmenu 500-tisíc českých korún.

Vyšlo však najavo, že víťazný projekt bol vedeniu mesta vo veľmi podobnej forme prezentovaný už pred súťažou a toto porušenie anonymity bolo jedným členom poroty napadnuté. Dokázanie tohto zákulisného ťahu by teoreticky mohlo Krišteka, Kureka a kolektív posunúť na prvú priečku. Stalo sa však niečo úplne iné. Prizvaný odborník konštatoval, že všetci (!) účastníci nedodržali stanovený finančný strop, čo napokon viedlo k zrušeniu súťaže. Mesto začalo peniaze z odmien žiadať späť, odmietlo mimosúdne vyrovnanie a podalo na architektov žalobu za nezákonné obohatenie sa.

Pri trojročnom spore, v ktorom súd ignoroval žiadosti o vypočutie aj o predloženie odborných posudkov, mnohé nasvedčovalo tomu, že vyplatené peniaze za „zbabranú“ súťaž bolo potrebné za každú cenu získať späť. Krištek, Kurek a ich kolegovia spor prehrali. Na projekte, do ktorého vstupovali s najčestnejšími úmyslami a investovali množstvo času a peňazí, nakoniec ešte výrazne prerobili.

„Je to ilustrácia toho, ako sa ideály postupne cibria,“ hovorí dnes s dávkou irónie Ondrej Kurek. A uzatvára tak úvodnú epizódu zo života mladých architektov, ktorí plní nadšenia a elánu chceli zlepšovať svet. A politická realita ich vyučila, že to tak vždy nefunguje.

Byt architektov

O tom, že ich prvotná facka neodradila od architektúry a ani od zodpovedného prístupu, svedčí to, že teraz spolu sedíme v ich ateliéri. K stolu si prisadá aj Laura Krišteková-Pastoreková, Tomášova manželka, ktorá pôsobí v oddelení architektúry Historického ústavu Slovenskej akadémie vied. V tomto trojčlennom zložení si odniesli víťazstvo v tohtoročnej architektonickej súťaži CE.ZA.AR za najlepší interiér.

Porota sa nadchla pre ich spôsob rekonštrukcie Prízemného bytu v Bratislave. Namiesto toho, aby do priestoru vstupovali razantným otváraním a búraním – ako je dnes často zvykom –, správali sa k nemu takmer pietne. Nejde síce o žiadnu pamiatku, ale o bytovku, ktorú pred polstoročím postavili železnice pre svojich zamestnancov. Zhodou okolností v danom byte býval architekt Vojtech Fifík, ktorý napríklad navrhol budovu železničnej stanice Bratislava-Nové Mesto. Táto skutočnosť autorov hneď od začiatku bavila, ale nebol to hlavný dôvod na ich ohľaduplný prístup.

„Je škoda, že nemáme silnejšiu kontinuitu a nevieme si vážiť, čo tu urobili architekti pred nami. A často sa obraciame k zahraničným vzorom,“ myslí si Laura. A ďalej vysvetľuje ich pracovný prístup, podľa ktorého na vytvorenie nového dobrého diela nie je nutné potlačiť dielo predchádzajúce. A že je možné ho zmysluplne rozvinúť. V prípade Prízemného bytu išlo o poznanie, že pôvodná dispozícia je vlastne vyhovujúca a vyriešiť treba len lepšie presvetlenie bytu a prepojenie vstupnej haly s kuchyňou. K citlivému prístupu prispelo aj to, že architekti sú zároveň obyvateľmi oceneného bytu a pred jeho rekonštrukciou si ho najprv „zažili“. Takto zistili, že mu takmer nič nechýba.

K ohľaduplnému zaobchádzaniu s originálom prispelo ešte niečo iné.