Denník N

Ako sa odpútať od chorej matky?

Britská prozaička Deborah Levy napísala román o dvoch ženách, ktoré síce spájalo príbuzenstvo, ale tento vzťah ich zároveň aj najviac rozdeľoval.

Môžete sa pýtať, o čom tá kniha je. Alebo ju len rýchlo preletieť s cieľom mať to čo najskôr za sebou. Román britskej prozaičky Deborah Levy s názvom Horúce mlieko (vyd. Slovart, 2018) totiž nie je knihou, pri ktorej si oddýchnete. Potrebuje pozorného čitateľa, ktorý rozpozná metafory či skryté významy a obľubuje príbehy, ktoré plynú akoby mimo nás.

Z daždivej Británie do horúceho Španielska

Jeho hlavnou hrdinkou je Sofia Papastergiadisová, ktorá vyštudovala antropológiu, avšak pracuje ako čašníčka v londýnskej kaviarni. Veľmi dobre teda vie, že ak sa mlieko dlho varí, skysne.

V románe však väčšinu času trávi uvažovaním o symboloch, s ktorými sa stretáva. Najčastejšie pri tom sleduje svoju chorú matku, o ktorú sa stará a ktorú radšej oslovuje po mene.

„Môj prieskum trvá asi tak dvadsať rokov z môjho dvadsaťpäťročného života. A možno aj dlhšie. Keď som mala štyri roky, spýtala som sa jej, aké to je, keď človeka bolí hlava. Povedala mi, že je to, akoby jej v hlave niekto trieskal dverami. Naučila som sa tak dobre čítať jej myšlienky, že jej hlava je vlastne mojou hlavou. Je v nej stále veľmi veľa dverí, ktoré trieskajú, a ja som hlavná svedkyňa.“

Pri svojom pozorovaní rozmýšľa, čo spúšťa mamine zvláštne bolesti a trápenia, ktoré paralyzujú jej nohy. Britskí lekári už rezignovali, ale Sofia je vytrvalá, každý deň nachádza novú dávku trpezlivosti.

Nakoniec nájde na internete kliniku v Almerii, kde by jej mame mohli pomôcť. Liečba v horúcom Španielsku je ich poslednou šancou. Založia preto svoj byt a vyberú sa do prístavného mesta obklopeného horami.

Román Horúce mlieko vyšiel vo vydavateľstve Slovart.

Deborah Levy, autorka románu Doplavat domů (vyd. Odeon, 2014), ktorý sa dostal do užšieho výberu prestížnej Man Bookerovej ceny, je majsterka v práci s detailmi. Opisuje ich prenajatý dom na pláži alebo počet škatúľ čajových vrecúšok, ktoré si do Španielska priniesli. Vďaka tomu príbeh naberá na intenzite podobne ako horúci vietor, ktorý Sofii rozfúkava vlasy. Je farebnejší so žltým slnkom, blankytným morom, bielymi oblakmi a čiernou nocou.

Premiešava sa s odkazmi na postavenie žien v spoločnosti, keď Sofia uvažuje, že nechce skončiť na gauči so starým mužom po boku a dieťaťom v lone. Nechce byť len doplnkom toho druhého.

„Dievčatá sa vydávali od štrnástich a manželia mali často nad tridsať. Ženy boli na sex a rodenie a na to, aby priadli, tkali a lamentovali na pohreboch. Práve ženy a dievčatá zabezpečovali smútenie pri strate príbuzných. Mali vyššie posadené hlasy a pôsobilo efektnejšie, keď nariekali a trhali si odevy. Muži stáli obďaleč, zatiaľ čo ženy sa prejavovali za nich. (…) Nechcem byť dievča, ktorého úlohou je bedákať prenikavým hlasom na pohreboch.“

Ako sa ochrániť

Čas strávený v Almerii je na prvý pohľad plný nečinnosti, avšak Sofia tam prechádza premenou. Nastupuje na cestu akejsi záchrany s cieľom zbaviť sa osamelosti a apatie.

„Chcem sa vyslobodiť

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Teraz najčítanejšie