Denník N

Dead Can Dance: Keď sa kult mení na nostalgiu

Nový album Dionysus síce pláva v známych vodách, skupine však hrozí náraz na plytčinu.

To, čo na vás hľadí, je maska mexických domorodcov Huichol. Na čele jej svietia kaktusy peyote, známe svojimi halucinogénnymi účinkami. Táto rastlina, ako aj maska samotná, slúžia ako nástroje pre komunikáciu s bohmi. Ide o tradičnú súčasť huicholskej kultúry, ktorá sa však v ére globalizácie nevyhla tlaku komercie. Masky dnes vznikajú z priemyselne vyrábaných farebných korálok a kúpiť si ich môžete za sto dolárov na webe Novica.com. Ten vám garantuje, že výrobky pochádzajú od autorov previazaných s autentickou kultúrou. Či tomu budete veriť, je na vás.

Veľmi podobne je to so skupinou Dead Can Dance, ktorá si tento motív vybrala na obal aktuálneho albumu Dionysus. Už vyše tridsať rokov nás oslovujú svojím špecifickým hudobným prejavom, pri ktorom brázdia naprieč kontinentami a storočiami. Pri takomto prístupe vždy hrozí, že výsledkom môže byť gýčový multi-kulti koktejl, neautentická hra na intelektuálne tajomno či v najhoršom prípade lacné vykrádanie ľudových a dobových tradícií. To, že Lisa GerrardBrendan Perry z Dead Can Dance doteraz neskončili na pranieri popkultúry, svedčí o tom, že sa na tomto tenkom ľade naučili chodiť. A že ich koncept je uveriteľný a príťažlivý. Platí to aj o ich najnovšom počine Dionysus?

Nový album Dead Can Dance – Dionysus. Foto – PIAS Recordings

Nie sme gotici

Nechajme sa najprv ďalej viesť maskami. S jednou máme dočinenia na obale hneď prvej platne Dead Can Dance z roku 1984. Ide tu o vyobrazenie ľudového artefaktu z prostredia Papuy-Novej Guiney a je vyjadrením toho, o čo pri názve skupiny a jej prístupe ide. Tak ako z mŕtveho dreva stromu vzniká živá rituálna maska, je pre skupinu kreatívny proces vo všeobecnosti oživovaním neživého.

Rozprávať toto fanúšikom vydavateľstva 4AD, v ktorého vychytenom košiari v polovici osemdesiatych rokov skupina zaparkovala, by bolo príliš sofistikované. Tí si čiernobielu estetiku, pátos ťahavých vokálov a hudobné prítmie éterického dua proti ich vôli začlenili do vtedy silnej „gotickej“ línie post-punku. Dead Can Dance v tom neboli úplne nevinne, pretože z ich prvých nahrávok skutočne znela rozorvaná basa a nervózne bicie, celkom v duchu kráľov temna Joy Division.

Zaujímavé to začalo byť vtedy, keď

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Hudba

Kultúra

Teraz najčítanejšie