Denník N

Fotograf Ian Berry je ako duch – vždy prítomný a nevidený. Keď začali strieľať, jediný zostal stáť

Publicista Juraj Mravec pripravuje knihu rozhovorov so svetovými fotografmi. Jedným z takých je Ian Berry, ktorý sa preslávil, keď ako jediný fotil masaker v juhoafrickom Sharpeville v časoch apartheidu.

Royal Ascot, Veľká Británia 1975. Foto – ©Ian Berry • Magnum

„Stelesňoval pre mňa to, akým by skvelý fotograf mal byť – nenamyslený, nesamoľúby, vždy prítomný, no nevidený, akoby to bol duch, ktorý sa kĺže priestorom a pritom cvaká Leikou“. Na tento citát Philipa Jonesa Griffithsa myslím, keď sa v Londýne blíži moje stretnutie s mužom, o ktorom citát hovorí. Hoci meškám vyše hodiny, Ian Berry ma trpezlivo čaká a usmieva sa.

Gentleman vracajúci sa z dostihov a robotník tlačiaci náklad piva. Dva svety, ktoré oddeľuje priepasť spoločenských tried. Kompozíciu nič neruší, je čistá, jednoduchá a pritom obsahuje všetko: noblesu i drinu, vzájomnú nevšímavosť, bezstarostnosť aj ťažký životný údel, napätie. Ako dlho ste čakali na ten okamih?

Ako na väčšinu dobrých momentov – iba pár sekúnd. Videl som chlapa, ako tlačí debny, a počkal som si na okamih, keď ho bude míňať postava muža v obleku. Kontrast bol zrejmý.

Vyzerá to tak, že ste stáli ukrytý v okne budovy s nasadeným teleobjektívom. Mýlim sa?

Mýlite sa, fotografoval som tú scénu v exteriérovom areáli Ascotu, známom anglickom mieste konských dostihov. Stál som na vyvýšenom mieste, kam zvyknú mať prístup iba fotografi.

Je zrejme výnimočné, ak fotograf zaznamená kontrast, ktorý má okamžite hodnotu symbolu… Vnímate takéto fotopolíčko ako triumf?

Celú tú kompozíciu vnímam skôr iba ako vydarený okamih z pozorovania britského života. Nejde pritom dokonca ani o môj bohvieako známy obrázok. Viete, v tejto krajine je veľmi ťažké fotografovať hornú finančnú triedu, nestretnete ju len tak, dokonca ani na najdrahšej londýnskej ulici v Harrods neuvidíte noblesne oháknutých pracháčov. Práve preto som sa vybral na dostihy, aby som ich objavil. Mal som predtuchu, že tam budú.

Akým spôsobom reagujú Angličania, keď ich fotografujete? Podľa vás je v tomto smere Anglicko vraj najjednoduchšou krajinou na svete. Čo sa ukrýva za tým postrehom? A platí to ešte stále?

Anglicko bývalo jednoduchým miestom na fotografovanie, pretože ľudia boli viac uvoľnení a keď si všimli fotografa, usmiali sa a dali tým najavo, že sú v pohode. Žiaľ, už to neplatí. Angličania, zdá sa, nasledovali príklady z USA a začali si brániť svoje súkromie.

Pochádzate z umeleckej rodiny?

Dedko bol maliarom, to je asi tak všetko. Matka mi zomrela, keď som bol ešte veľmi malý a otec murárčil, staval domy.

Pýtam sa na rodinu v snahe preskúmať motívy, ktoré vás viedli v mladosti siahnuť po fotoaparáte… Bola to zvedavosť, snaha ovládnuť technické možnosti snímania, či vytušený talent pre kompozičné cítenie? Ak áno, to ešte stále nestačí na to, aby fotograf – amatér presiahol úroveň hobby a rozhodol sa pre profesionálnu kariéru. Čo o tom rozhodlo u vás?

Stále som amatér a veru nejestvuje žiaden konkrétny detail, či dramatická príhoda v mojom živote, ktorá by rozhodla, že sa vydám práve cestou fotografa. Pochopte, mal som len osemnásť a v tom veku človek ešte presne nevie, čo chce. Hľadá sa. V tejto životnej etape ma ani tak nelákala novinárčina, iba záujem fotografovať. Malo to aj svoje praktické výhody: zistil som, že pre fotografa môže byť život oveľa jednoduchší než ten, aký mal píšuci redaktor, od ktorého sa očakávalo, že možno raz bude písať knihy… Ja som na také čosi nikdy nemal hlavu. Pre mňa bola ľahšia predstava vziať si fotoaparát a ukázať ľuďom, čo sa deje v ktorejkoľvek časti sveta. Práve tento aspekt považujem za oveľa zaujímavejší: cestovať a spoznávať ľudí, aby som zistil, čo robia so svojím životom. Raz som bol v Kongu s kameramanom s NBC a ocitli sme sa v bojoch v dnešnej provincii Katanga…

…hovoríte o udalostiach z januára 1963, keď konžská armáda s pomocou jednotiek OSN úspešne bojovala o hlavné mesto Élisabethville, kde separatista Moise Tshombe v lete 1960 vyhlásil provinciu Katanga za nezávislý štát?

Áno a keď sme sa vrátili do hotela, akýsi novinár sedel ukrytý pod stolom, bojazlivo vystrčil hlavu a spýtal sa kameramana: Preboha, čo sa to tam vonku deje? Kameraman do neho strčil nohou a vraví: Aby si to vedel, musíš tam ísť ako fotograf.

Mali ste dvadsaťšesť a pracovali ste pre Daily Mail a časopis Drum v horúcom politickom prostredí Juhoafrickej republiky. Na aký podnet ste odleteli do krajiny apartheidu?

Vychádzal som zo skutočnosti, že Briti ako občania Commonwealthu mali lacné možnosti prechodu na územia Austrálie, Nového Zélandu a Kanady, ale Južná Afrika, ako ďalšia z tohto druhu destinácií, bola pre mňa najvzrušujúcejšia.

Takže pragmatické pozadie premiešané s romantikou? V každom prípade bolo skvelé, že ste si mohli sám vybrať cieľovú lokalitu.

Premýšľal som takto: Nový Zéland a Austrália boli ďaleko, Kanada ma nelákala svojou mentálnou blízkosťou k Spojeným štátom americkým, jednoducho, z Južnej Afriky som bol nadšený. V ušiach mi znela mimoriadne exoticky. Lenže spočiatku som si vôbec neuvedomoval závažnosť tamojšej politickej klímy, nerozumel som jej. Až neskôr som precitol a začal vnímať túto krajinu v širších súvislostiach.

Masaker v Sharpeville, Juhoafrická republika, 1960. Foto – ©Ian Berry • Magnum

Zuluovia pri oslave svadby. Juhoafrická republika, 1985. Foto – ©Ian Berry • Magnum

Vraj ste boli jediným fotografom, ktorý 21. marca 1960 dokumentoval masaker v Sharpeville. Odkiaľ ste vedeli, že sa v ten deň chystá protestný pochod černochov k tamojšej policajnej stanici?

Je to pravda: v čase streľby som tam bol jediný prítomný fotograf, iní prišli neskôr. Stalo sa tak vďaka tomu, že editor časopisu Drum vedel o chystanej demonštrácii a počul, že v to ráno bol v Shaperville zastrelený akýsi muž. Preto ma požiadal, aby som tam šiel.

Šesťdesiatdeväť zastrelených černochov belošskou políciou, mŕtve deti, ženy, desiatky ľudí zasiahnutých do chrbta… Príšerná bilancia. Mali ste vôbec čas uvedomovať si, že sa môžete stať ďalšou z obetí?

Išlo o krk, ale aby ste pochopili celý vývoj situácie, musím to trochu rozviesť. V Južnej Afrike existovali dve politické strany: Africký národný kongres a Pan-africký kongres, ktorý v období, o ktorom hovoríme, vyzýval na protestné pochody za práva čiernych. Editor mi vravel o zastrelenom mužovi a ja som sa vybral na miesto činu. Ale pripravených na dokumentovanie udalostí tam bolo už vyše dvadsať fotografov, kameramanov, novinárov zo zahraničia a miestnych. Prišli akési obrnené policajné autá a vyrazili do černošskej štvrte. Naskákali sme do áut aj my, fotografi a novinári a sledovali ich. Lenže už po pár stovkách metrov

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Teraz najčítanejšie