Denník N

Basketbalista Radoslav Rančík: Doma som bol za parchanta. Ľudia ma nepochopili

Foto N – Tomáš Benedikovič

Radoslav Rančík patrí medzi najlepších basketbalistov slovenskej histórie, pred pár týždňami ukončil kariéru. Hovorí, že slovenskí hráči by sa nad sebou mali zamyslieť. Veľa z nich podľa neho má talent, no chýba im pracovná morálka.

Ešte predtým, ako som zapol diktafón, ste povedali, že vám ľudia hovoria, aby ste spísali svoj príbeh do knihy. O čom by bola?

O sne malého chlapca. Dodnes si pamätám, ako som sa zobudil u starých rodičov v Prešove na to, že hrá Michael Jordan v americkom Dream teame. Vedel som, že toto je niečo, čo by som chcel robiť aj ja. Mohol som mať osem rokov, už som hral basketbal. Celý svoj život som podriadil tomu, aby som sa dostal tam, kam som sa dostal.

Čo to znamená? Keď prišiel problém, tak ste nepoľavili, lebo ste mali ten jeden cieľ?

Problém príde vždy, či v pracovnom, alebo osobnom živote. Otázka je, ako rýchlo sa dokážete postaviť. Život je krásny, ale sú v ňom pasáže, keď je pes. Ale nie je to často. To sú práve tie ťažké momenty. Drvivú väčšinu času je to super.

Aký je život po ukončení aktívnej kariéry?

Fantastický. Usmievam sa, každé ráno sa zobúdzam s tým, že mám pred sebou nádherný deň, či prší, alebo fúka. Šestnásť rokov profesionálneho športu a neustáleho cestovania akurát stačilo. Rozhodnutie nepadalo ľahko. S manželkou sme dopodrobna prebrali, ako by vyzerali obe možnosti – či skončím, alebo budem pokračovať. Keby to bolo na mne, pokračoval by som, ťažko sa odchádza od niečoho, čo človek miluje a je to aj jeho živobytie. Rozhodnutie sa nezrodilo ľahko, ale nakoniec to dopadlo tak, ako malo. Od mája nehrám basketbal, ale užívam si to. Celé leto som s kamošmi chodil na golf, boli sme s partiou na dovolenke v Turecku, v Rakúsku, čo sú veci, ktoré som nikdy neabsolvoval, pretože som mal nekompromisnú letnú prípravu.

Športovcom sa často stáva, že po ukončení kariéry príde neistota a nevedia, čo so zvyškom svojho života.

Sám som prekvapený, že to u mňa tak nie je. Chalani, ktorí skončili s basketbalom a neboli finančne zabezpečení, tápali. Zatiaľ to v sebe nemám. Rozbehol som si projektík, oslovil ma Ticketportal, začali sme točiť basketbalové zákulisie, bude to na YouTube, sám som si to vymyslel. Je to pre mňa zábavka, je mi to blízke, pretože mám vyštudovanú televíznu žurnalistiku a kamier som sa nikdy nebál.

Mal som konkrétne pracovné ponuky, ktoré som ešte neprijal, a črtajú sa ďalšie veci. Som príliš ukecaný a otvorený človek, aby som sa bál, že sa niekde nedokážem umiestniť. Nebojím sa žiadnej výzvy – žurnalistika, biznis či politika. Čo neviem, to sa naučím, čo viem, využijem.

Radoslav Rančík

Narodil sa 6. októbra 1979 v Košiciach, ešte ako dieťa sa s rodičmi a so starším bratom Martinom (tiež basketbalovou hviezdou) presťahovali do Bratislavy. Od tretieho ročníka strednej školy študoval v USA, kde strávil sedem rokov. Nepresadil sa do NBA a po návrate do Európy hral v Chorvátsku, vo Francúzsku, v Turecku, Česku, na Ukrajine a kariéru zakončil v drese Interu Bratislava. Je osemnásobným Basketbalistom roka na Slovensku.

Často hovoríte, že máte vysoké sebavedomie a aj z predošlého výroku to vyplýva. Má naň vplyv to, že ste v puberte odišli do USA?

Asi to musíte mať aj v sebe, nie som introvert, kečku mám veľkú. Vysvetlím to cez basketbal. Keď viem, že mám natrénované, a prídem na ihrisko, nemám dôvod strachovať sa, že by som niečo nevedel. Veľmi veľa robí vizualizácia. Pokiaľ na niečom veľa pracujete a viete, čo chcete dosiahnuť, vizualizujete, rozmýšľate, čo sa môže stať, a potom to už len treba urobiť naživo.

Rozprávate pomerne nahlas, nie ste hanblivý. Nehovoria vám ľudia, že ste namyslený?

Ľudia si mýlia sebavedomie s aroganciou, no ja nie som arogantný. Slovenský divák ma celkom nepochopil. Na ihrisku som robil všetko na sto percent, aj keď to niekedy vyzeralo, že hrám špinavo. Je to o tom, že som sa vždy snažil dať tristo percent a nikdy som nezačal potýčku. Ak hral protihráč čisto, hral som aj ja. Ale akonáhle išiel po mne, musel očakávať, že mu to vrátim. Taká je povaha šelmy.

Vedel som, že mám natrénované a situácie tisíckrát vyriešené, na ihrisku som bol sebavedomý, prečo by som nemal byť? Keď sa lámal chlieb zápasu, chcel som loptu, lebo som vedel, že situáciu dokážem vyriešiť. Moju nekompromisnú hru si mýlili s tým, že som zlý alebo arogantný človek. K fanúšikom, ktorí sa mi prihovorili po zápase, som bol ústretový a porozprávali sme sa. Nie každý to ale dokáže prijať.

Mohli vám fanúšikovia nadávať len pre to, že ste slávny? Stalo sa to napríklad Michalovi Handzušovi v Nitre.

Je to možné. Keď som hral za český Nymburk, prišli sme do Levíc, kde som nikdy nehral. Nastúpil som na palubovku a už som počul od fanúšikov: ‚Rančík, ty hajzel!‘ Preboha, prečo ma tak neznášajú? Veď som prvýkrát hral na Slovensku. Za reprezentáciu som odviedol dobré výkony. Pokračovalo to celý zápas. Keď som ale teraz bol na zápase Prievidza – Levice, bol som pri levickej striedačke a asi 150 ľudí mi zrazu začalo tlieskať. Asi mi chceli poďakovať, to bolo veľmi príjemné. Ale inak som bol všade najväčší parchant, kdekoľvek som prišiel. Patrí to k tomu, dnes sa nad tým pousmejem, asi to tak malo byť.

Sám o sebe však tvrdíte, že na ihrisku ste boli ku*va.

Priznám si to, nebol som

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Kúpte si knihu o Matejovi Tóthovi Odchýlka

Do obchodu

Rozhovory

Teraz najčítanejšie