Vypadnite, utečte, zmiznite odtiaľto!
Aké je to byť tridsať rokov osamelý s úzkosťami, nie prepojený s empatickými čitateľmi príbehov o obetiach vojen a prírodných katastrof.
Čo je esencia fenoménu migrácie? Tento kľúčový pojem prichádzajúceho sveta, ktorý nám už zaklopal na dvere, nie je vysvetliteľný akoukoľvek figúrou v politike. Ani Orbánom či Trumpom. Nie je vysvetliteľný dokonca ani pojmami ako migračný pakt OSN či národný alebo štátny egoizmus.
Prišli poslovia zlých správ
Poľský reportér Artur Domoslawski v knihe Vylúčení (Absynt, 2018), ktorú považujem za mrazivú kroniku Pevnosti Európa (a Spojených štátov, pochopiteľne) tesne pred jej dokončením, pred hermetickým uzavretím brán, uvažuje spoločne so svojím obľúbeným Zygmuntom Baumanom, sociológom a preživším holokaustu.
„Sýteho človeka zo Západu vôbec nezaujíma, prečo migranti migrujú a utečenci utekajú, ani to, prečo sa pokúšajú dostať do európskej či americkej pevnosti. Nejde tu len o peniaze, zvýšené náklady na pomoc alebo o zrieknutie sa malého kúska blahobytu. Migrujúci sú „poslami zlých správ“. Upozorňujú na krehkosť našej civilizácie a dočasnosť pohodlia a bezpečnosti. Pripomínajú nám, že náš život sa môže v momente rozpadnúť v dôsledku pôsobenia síl, ktoré nevieme ovplyvniť: klimatických zmien, vojen, otrasov na globálnych finančných trhoch,“ píše Domoslawski.
Presne tak. Tie najhlbšie emócie, úzkosti a pocity hnevu až nenávisti sú vyvolané faktom, že si odmietame, tvárou v tvár migrantom (osobitne tým v „tlupách“, ako teraz v Hondurase či v roku 2015 na hraniciach v Európe), uznať, že raz sa môžeme ocitnúť v ich koži my sami. A ak nie my, tak naše deti a vnuci. Popierame, že sú poslami zlých správ o nás samých.
Bojíme sa. Čo bojíme, desíme sa toho, čo si nepripúšťame, čo popierame a vytesňujeme z nášho vedomia. Je to možno temná predtucha, že potom raz, v okamihu posledného súdu, ktorý spojí veriacich aj neveriacich, trpko oľutujeme, ako sme sa zachovali voči Vylúčeným. Možno až potom pochopíme, že aj oni sú ľudia. Ale nerobím si ilúzie, mnohí ani potom nepochopia.
Lenže ľuďom by sme nemali pomáhať z kalkulu, že aj nám raz bude „za to“ poskytnutá pomoc. Malo by ísť o samozrejmú vec, nie o odpustky. No aj to prvé, pomoc z vypočítavosti, je lepšie ako cynizmus a bezcitná nečinnosť.
Humanizmus, ktorý sa zasekol
Nerád píšem pointy na úvod, no fatálna voľba, ktorú podstupujeme, dnes a denne, nielen v okamihu posledného súdu, je prostá otázka. Deje sa tak v každom okamihu, keď nás zvádza kmeňová príslušnosť. Uprednostniť „tých svojich“ a vylúčiť z kruhu empatie ako nepriateľov „tých iných“?
V úvode knihy Vylúčení Domoslawski cituje alžírskeho spisovateľa Kamela Daouda: „Západný humanizmus sa zasekol. Ako vnímať „iného“? Je to zviera alebo človek? Rovnakú otázku si kládol Robinson pri Piatkovi. Sme v identickej situácii: ako zadefinovať utečenca? Ak je to zviera, treba ho zatvoriť alebo zabiť. Ak je to človek, treba sa posunúť a uvoľniť mu kúsok miesta.“
A my sme si utečenca zadefinovali presne takto, ako zviera. Nepomkli sme sa a miesto mu ani za živého boha neuvoľníme. Presnejšie, aj so zvieraťom máme súcit, s utečencom už nie. Dehumanizovali sme ho. Podmienkou toho, čo sa dnes deje všade, u nás aj okolo nás, je tento manéver. To treba povedať úplne na rovinu. V zárodku zrádzame pojmy, ktoré by mali byť posvätné. Omieľame, že chránime židovsko-kresťanskú civilizáciu, tú našu, no robíme presný opak. Ten, kto pomôže ľudským bytostiam na našich hraniciach, kto im podá vodu či jedlo, spácha podľa nových noriem trestný čin. Presne taký zákon prijali v Maďarsku.
Veď je to obludné, nie kresťanské!
Nemôžem si v tejto súvislosti nespomenúť na vzácneho človeka, farára reformovanej cirkvi Tibora Vargu, ktorý so svojimi ľuďmi vytrvalo deň čo deň od roku 2015 varil a nosil na severe Srbska pri hranici s Maďarskom, v Subotici a okolí, pre utečencov zo Sýrie, z Afganistanu a iných krajín jedlo. Opäť, aké jednoduché. Tibor, pre mňa obdivuhodná, s bielou bradou bezmála biblická postava napĺňajúca do bodky evanjelium prirodzeným, neokázalým spôsobom, by bol v dnešnom Maďarsku zločinec.
Takže zhrňme si to: podmienkou všetkého, čo sa začína u nás na severe a na západe v nesporne globálne prepojenej téme migrácie diať, je naša zrada seba samých. Iba prekrútenie reality umožnilo tento odporný manéver. Z pomoci blížnemu sa musel stať trestný čin.
Ak teraz namietate, že som naivný, že odmietam vidieť zložitú realitu migrácie, opýtam sa: píše sa niekde v Biblii či v Talmude, že človekom je iba biely kresťan alebo Žid, ergo Európan či Severoameričan? Kde sa to píše?
Človek vylúčený z rodu ľudí
Mimochodom, neodmietam vidieť zložitú realitu migrácie. Naopak, ako málokto o nej svedčím. Tridsať rokov prinášam svedectvá a príbehy z desiatok konfliktných zón, v abecednom poradí od Afganistanu po Ukrajinu. Po zemetrasení sa na mňa vyrútili nenávistní Haiťania, vo vojne Kosovčania, na pakistansko-afganskej hranici Taliban, v Pásme Gazy Palestínčania. Nejde však o mňa, ale o nich. To oni, Vylúčení, sú dôležití, nie ja. Najmä im ide o krk.
A najbolestivejšie poznanie bolo pre mňa to, ako poľahky sa z obetí stanú páchatelia. My, reportéri, máme sklon si idealizovať svet do dvoch oddelených kategórií, na dobrých a zlých. Nie. Aj utečenec, aj človek vyhnaný z domova, ktorému vyvraždili rodinu, môže byť krutý, zlý, bezcitný a pomstychtivý. Ani to však neznamená, že si nezaslúži empatiu a pomoc. Ani taký človek nesmie byť vylúčený z rodu ľudí.
To ja som hosť. Ja som prišiel do ich krajiny s fotoaparátom a zápisníkom, so spiatočnou letenkou a privilégiom vrátiť sa na blahobytné Slovensko – oni tú možnosť nemali. S podobne založenými priateľmi som v roku 1999 založil organizáciu Človek v ohrození, vydal som dve knihy, Kosovo a Na juh od raja. Dnes mám výrazne viac nezodpovedných otázok ako v decembri 1989, keď som prvý raz videl masové hroby – na námestí počas revolúcie v rumunskom Temešvári.
Kľúčová civilizačná téma migrácie je ako skalpel, ktorý reže do hĺbky a do živého. Ešte raz, z pomoci blížnemu sa stal trestný čin. Masívny obrat Západu, ktorého sme svedkami od roku 2015, keď sa pri talianskej Lampeduse utopili prvé stovky nešťastníkov a keď cez Balkán tiahli najmä sýrske karavány, nie je možný bez toho, aby sme tých ľudí (ako celok) dehumanizovali, vyčlenili z nášho okruhu empatie. A tam, vonku, za plotom, nech trebárs aj skapú. V júli 2015 som o tom, že migrácia je väčšia výzva ako grécka finančná kríza (kto už si dnes na ňu spomenie, však?), písal vo svojom prvom texte pre Denník N.
Krv a pôda. A svedomie?
Židov odrezal od tela slovenského národa Tiso, zbaviť sa ich bolo pre neho kresťanské. Dnes sme svedkami podobných zástupných argumentov, výhovoriek. V širokom spektre od Sulíka cez Harabina po Kotlebu.
Dojemná zhoda na odmietaní Globálneho paktu OSN o migrácii, ktorý sa má schváliť v decembri v Marakéši, má viaceré motívy a vysvetlenia. Či už tézu, že migráciu netreba manažovať, ale sa jej brániť (SaS), alebo presvedčenie, že tí hnusní ľudia zoberú to, čo patrí našim úbohým ženám a deťom v ich ťažkej situácii (Boris Kollár) až po to Hitlerom a inými overený princíp „krvi a pôdy“. Toto je naša zem, naša krv. A napokon, my, maličká krajinka medzi Tatrami a Dunajom, sme predsa nijaké kolónie v Afrike nemali, nijakú vojnu v Kosove, v Iraku ani v Sýrii sme nerozpútali. Či? Nuž, nemali, ako to však súvisí s tým, že utrpenie ľudí kdekoľvek na zemeguli by sa nás malo týkať?
Spoľahlivým a smutným indikátorom všeobecného odporu alebo aspoň zbabelosti zastať sa toho, s čím zatiaľ ako jediný prichádza minister Miroslav Lajčák – migračného paktu –, nie je nadbiehanie voličovi, čo by bol ešte ten relatívne lepší prípad. Je ním hlboké a čoraz horšie utajované presvedčenie, že všeobecné ľudské práva sú prežitok a „neomarxisticko – progresivistická“ príťaž, že ľudské bytosti treba deliť na vyššie, hodné empatie a súcitu, a tie nižšie, nehodné ničoho.
My sme ešte ani nenechali zaznieť racionálne argumenty, prečo je migračný pakt OSN potrebný (stručne: je to globálna téma, z ktorej neunikneme) a už ho potápame recyklovanými a ľahko vyvrátiteľnými argumentmi o tom, že opäť nám tu niekto ide niečo nanútiť. No nejde. Migračný pakt je deklarácia spoločnej vôle riešiť jednu z najváženejších tém sveta. Je to začiatok, bez ktorého všetko, čo bude nasledovať, bude iba chaotickejšie, sebeckejšie a teda horšie.
A pritom, obavám spoluobčanov z neznámych cudzincov rozumiem. Potrebe aj tvrdo vyžadovať naše pravidlá a zákony takisto, podobne ako nevyhnutnosti rozlišovať medzi ekonomickými migrantmi a utečencami. Je mi jasné, že Európska únia musí účinne vracať neúspešných žiadateľov o azyl. No je mi ľúto, kolektívne sebectvo až nenávisť voči Vylúčeným pochopiť nemôžem.
Ďalej ustúpiť nemienim a ani nedokážem. Je to pomyselná plošina nad priepasťou, posledný bod, za ktorým prestávam byť ľudskou bytosťou.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
