Denník N

Hasič: Bál som sa, či zvládnem vyťahovať mŕtve telá z áut. Pochybnosti rýchlo pominuli

Adrián Mifkovič. Foto N - Tomáš Benedikovič
Adrián Mifkovič. Foto N – Tomáš Benedikovič

Adrián Mifkovič (44) je zástupca veliteľa útvaru pre operatívu Hasičského a záchranného útvaru v Bratislave. Je vyškolený hasič záchranár špecialista, riadi hasičské zásahy, môže vykonávať štátny požiarny dozor a šoférovať všetky služobné vozidlá a plavidlá. Vyštudoval Technickú univerzitu vo Zvolene v odbore hasičské a záchranárske služby a predtým bakalára z urgentnej zdravotnej starostlivosti na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre.

Prečo ste sa stali hasičom?

Vždy ma bavila práca, ktorá nie je stereotypná, a mám rád veci, ktoré nie sú jednotvárne, vyvíjajú sa a dajú sa riešiť operatívne. Začínal som na bratislavskej záchranke v roku 1996 a v roku 2004 som prešiel k hasičom na funkciu hasič záchranár – špecialista, kde som bol zaradený na hasičskú sanitku.

Na starosti máte všetkých hasičov, ktorí v Bratislave jazdia do terénu. Chodíte tam stále aj vy?

V rôznych pozíciách som sa, samozrejme, zúčastňoval na zásahoch a v súčasnosti vykonávam na zásahoch pozíciu riadiaceho alebo veliaceho dôstojníka. Samozrejme, môžem aj fyzicky vykonávať hasebné práce, ale vo svojej funkcii som potrebnejší skôr na veliacej a riadiacej pozícii na mieste zásahu.

Akú ste mali špecializáciu, keď ste ešte neboli vedúci pracovník?

Zastával som funkciu hasič záchranár – špecialista. Takže okrem základných hasičských činností som vykonával špeciálnu činnosť v ambulancii zboru. Laicky záchranár v hasičskej sanitke.

Za svoju službu ste dostali aj medailu.

Áno, medailu tretieho stupňa za službu v Hasičskom a záchrannom zbore ministerstva vnútra. Bolo to za likvidáciu požiaru autobusu na R1 pri Tekovských Nemcoch. Vo svojom voľne som spozoroval dymenie autobusu, ktorý sa vracal z lyžiarskeho výcviku a bol plný detí zo základnej školy. Keď zastavil, bol som tesne za ním, zastavil som aj ja. Použil som svoj ručný práškový hasiaci prístroj a spolu s vodičom a pedagógmi sme evakuovali deti a dostali sme ich na čerpaciu stanicu, kde boli v bezpečí a čakali na náhradný autobus.

Máte v hlave aj iný prípad, na ktorý nikdy nezabudnete?

Pamätám si všetky, akoby sa odohrali včera. Stačí, že idem cez ulicu alebo som v okolí stavby, na ktorej sme zasahovali. Najsilnejšia bola dopravná nehoda 30. decembra 2005 na diaľnici, keď sa v snehovej fujavici zrazilo 72 áut. Také počasie sa v Bratislave a okolí vyskytne málokedy – z ničoho nič prišla snehová búrka. Taký počet havarovaných vozidiel a v takom priestore pri naozaj extrémnych poveternostných podmienkach nám dal celkom zabrať.

Nehoda z roku 2005. Foto – archív A. M.

Boli aj mŕtvi?

V jednom aute boli štyri osoby usmrtené v dôsledku dopravnej nehody a jedna osoba v ďalšom havarovanom vozidle, zhodou okolností v prevozovej sanitke.

Dá sa zvyknúť na to, že z áut vyťahujete mŕtvych ľudí?

Na začiatku kariéry som sa sám seba pýtal, či také niečo zvládnem. Keď však prídete na miesto udalosti, vidíte ľudí, ktorí sa na vás spoliehajú, a po našom príchode sa im uľaví. Pochybnosti o tom, či to zvládnete alebo nie, rýchlo pominú, keďže je to na vás a nikto iný už nepríde. Veľmi rýchlo si uvedomíte, že ste profesionál, a vtedy sa musíte spoľahnúť na to, čo viete a na čo ste boli školený a intenzívne cvičený. Záchranár musí potlačiť určité prirodzené emócie a riešiť veci s chladnou hlavou.

Dá sa to vytesniť?

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Kúpte si knihu o Matejovi Tóthovi Odchýlka

Do obchodu

Rozhovory

Teraz najčítanejšie