Dejepisár skúma osudy Slovákov v 1. svetovej: Nevieme si predstaviť, čím si prešli, na konci vojny vážili 50 kíl
V Prvej svetovej vojne zahynulo 70-tisíc Slovákov. Prinášame vám článok, ktorá sme vydali pri 100. výročí jej skončenia.
Pre Radoslava Turika je prvá svetová vojna, od konca ktorej uplynie v nedeľu sto rokov, srdcovou záležitosťou. Dejepisár a historik z Humenného pomáha obnovovať vojnové cintoríny na severovýchode Slovenska, kadiaľ viedol v rokoch 1914 a 1915 východný front.
Posledné roky tiež digitalizuje záznamy o padlých slovenských vojakoch a radí ľuďom, ako sa dá zistiť osud ich predka, ktorý vo vojne bojoval či zahynul.
V rozhovore rozpráva o tom, v akých podmienkach slovenskí vojaci bojovali, čo jedli, kde spali, či mali dovolenku, prečo si nepísali denníky aj to, ako sa vyrovnávali s vojnou po návrate domov.
„To, že chlapi masovo utekali z nenávidenej monarchie a chceli budovať Československo, je mýtus,“ hovorí Turik. Vojaci, ktorí bojovali celú vojnu v uniformách Rakúsko-Uhorska, zostali po nej neprávom v tieni legionárov, dodáva.
V prvej svetovej vojne bojovalo 400-tisíc Slovákov, 70-tisíc z nich zahynulo, čo je viac ako v druhej svetovej vojne. Pripomíname si ich dostatočne?
Teraz, keď sú sté výročia rôznych udalostí vojny, je to už trochu lepšie. Rezonuje to v spoločnosti, nie sú to už neznáme udalosti. Pred pár rokmi si však väčšina ľudí tieto fakty neuvedomovala. Prvá svetová vojna určitým spôsobom v našej spoločnosti urobila väčšiu paseku ako tá druhá. Ako keby bola prekrytá udalosťami tej druhej.
Čím to je?
Keď sa prvá svetová vojna skončila, zaniklo Rakúsko-Uhorsko a vzniklo Československo. Československá štátnosť si prvú svetovú vojnu pripomína z inej pozície. Vyzdvihuje československé légie, ktoré bojovali za vznik nového štátu. Postavenie legionárov sa vyzdvihovalo oveľa viac ako osud tých, čo prežili vojnu v uniformách Rakúsko-Uhorska. Ako keby im spoločnosť nenápadne naznačovala, že sa niet čím chváliť. Čo na tom, že trpeli v zákopoch, na bojiskách, že si odžili strašné veci, boli vyznamenávaní. Ako keby ich zážitky a spomienky neboli ten pravý zdroj hrdosti.
Skoro každý z nás má nejakého deda či pradeda, ktorý bojoval v prvej svetovej vojne. Zaujímajú sa dnes ľudia o ich osud?
Dennodenne k nám na klubový mail prichádzajú žiadosti rodín o hľadanie predka, čomu sa veľmi teším. Už tri a pol roka spisujeme a vyhľadávame padlých vojakov. Mnohí novinári o tom písali, urobilo nám to reklamu. Ľudia nám píšu, či by sme im nepomohli nájsť ich predka.
Historik a učiteľ dejepisu na gymnáziu v Humennom. Spoluzakladal Klub vojenskej histórie Beskydy, ktorý sa venuje prvej svetovej vojne v regióne. Okrem iného sa podieľal na oprave vojnových cintorínov v regióne, napísal viacero publikácií o bojoch v Karpatoch. V posledných rokoch sa s kolegami venuje digitalizácii záznamov o padlých slovenských vojakoch z prvej svetovej vojny. RTVS o ňom natočila reportáž v cykle (Ne)celebrity.
Kde všade môže byť pochovaný môj predok padlý v prvej svetovej?
Neverili by ste, koľko je tých krajín: Poľsko, Ukrajina, Bielorusko, Rusko, Srbsko, Bosna, Albánsko, Slovinsko, Taliansko, dokonca aj Francúzsko. Úplne maličké percento chlapov sa dostalo na Blízky východ do Palestíny v rámci jednotiek, ktoré boli poslané na pomoc tureckému spojencovi. Zajatcov, ktorí zomierali na území Ruskej ríše, máte aj v Kazachstane, Tadžikistane, Uzbekistane, v kaukazských štátoch.
Dá sa nájsť presný cintorín, kde je predok pochovaný?
Jasné. Otázka však je, či
