Denník N

Nebezpečenstvo klesajúcej popularity Vladimira Putina

Foto – TASR/AP

Ak ruský prezident pocíti, že jeho autorita slabne, už čoskoro sa môže rozhodnúť, že je čas na ďalšie víťazstvo na úkor niekoho iného.

Len pred siedmimi mesiacmi si prezident Vladimir Putin zaistil svoje štvrté prezidentské obdobie, keď so 77 percentami hlasov vyhral voľby. Ale ak by sa voľby konali teraz, podľa prieskumu Ruského výskumného centra pre výskum verejnej mienky Putin by získal len 47 percent hlasov a musel by sa zúčastniť druhého kola. To je nebezpečné tak pre Rusko, ako aj pre svet.

Samozrejme, výskumy verejnej mienky v Rusku nemusia presne odrážať skutočný stav vecí. Lenže takýto strmý pád je pozoruhodným vývojom minimálne preto, že Rusi, ktorí si dobre pamätajú tvrdé tresty pre disidentov za sovietskych čias, dávajú často prednosť tomu, že na otázky o svojich lídroch pre istotu odpovedajú pozitívne.

Po páde preferencií tvrdý kurz

Putin prvýkrát získal post prezidenta v roku 2000 aj vďaka prísľubu, že zvýši životnú úroveň a obnoví status Ruska ako jednej z hlavných svetových mocností. Našťastie pre neho začali v tom čase prudko rásť ceny ropy. A v tom istom čase Putin začal oživovať spomienky na Sovietsky zväz. Nový štát mal byť pod iným menom opäť založený na opozícii proti americkému globálnemu vodcovstvu a proti demokratizácii v západnom štýle.

Putin od začiatku využíval cenzúru médií, aby si zaistil svoju autoritu a aby bolo možné každý jeden úspech, vrátane rastúcich cien ropy, označiť za výsledok jeho osobnej snahy. Vjačeslav Volodin ako predseda ruskej Štátnej dumy v roku 2014 deklaroval: „Keď je tu Putin, je tu Rusko; keď tu nie je Putin, Rusko tu nie je.“

Chyby, samozrejme, nikdy neboli Putinovými chybami. A tak v roku 2007, keď sa ekonomický rast spomaľoval a keď rástla sociálna nerovnosť, prezident predniesol prejav na Mníchovskej bezpečnostnej konferencii, kde odsúdil Spojené štáty za ich dominanciu v globálnej politike a naznačil, že expanzia NATO do Pobaltia bola namierená proti Rusku.

Veľká priazeň po Kryme

Zrazu boli všetky ruské starosti výsledkom novej studenej vojny, ktorú Západ údajne vyhlásil Rusku. V roku 2008 vyhlásenie nezávislosti Kosova a ruská vojna proti Gruzínsku len ešte viac posilnila Putinov naratív „obliehanej pevnosti“.

Napriek tomu v roku 2013 Putinove preferencie klesli na rekordné minimum, ktoré bolo dokonca ešte nižšie, ako sú dnes. A tak Putin vytiahol veľké zbrane – najprv obrazne, potom doslova. V roku 2014, po tom, čo sa ruskí športovci tak úspešne (aj vďaka obrovskému dopingovému systému) predviedli na zimnej olymiáde v Soči, Rusko napadlo Ukrajinu a anektovalo Krym. Ako vyhlasovali štátne médiá, Putin plnil svoj sľub o nastolení niekdajšej ruskej veľkosti.

Putinova popularita vtedy vyskočila na rekordných 85 percent. Ruské obchody zaplavili tričká s jeho podobizňou a s nápismi ako Ďakujeme za Krym alebo Najslušnejší človek. Obrovská väčšina Rusov Putinovu autoritu nijako nespochybňovala. Keď ich prezident presadzoval akúkoľvek politiku či rozhodnutie, Rusi ich ochotne prijali, nech už boli na začiatku akokoľvek nepopulárne.

Ťah, čo ho pripravil o podporu

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Teraz najčítanejšie