Slovensko reprezentovala na olympiáde: Krasokorčuľovanie ma priviedlo k bulímii

Oľga Beständigová je jednou z najúspešnejších slovenských krasokorčuliarok. S bratom Jozefom tvorili športovú dvojicu, ktorá trikrát skončila v prvej desiatke na majstrovstvách Európy. V súkromí aj na ľade tvorila pár so slávnym tureckým futbalistom Ilhanom Mansizom, s ktorým sa pokúšali o postup na olympiádu.

V rozhovore sa dočítate, že:

• niekoľko rokov zápasila s bulímiou,
• vrcholové krasokorčuľovanie nemá so zdravým životným štýlom nič spoločné,
• zo slávneho futbalistu urobila krasokorčuliara na európskej úrovni,
• v tureckej spoločnosti žena nemá rešpekt,
• stále túži po súťažnej bodke za kariérou.

V minulosti ste viackrát otvorene hovorili o problémoch s príjmom stravy, ktorými ste trpeli. Čo bolo ich spúšťačom?

Jednoznačne šport, ktorý som robila. Od partnerky v rámci športovej dvojice sa vyžaduje, aby bola čo najštíhlejšia. Celé okolie na mňa hučalo, že som tučná, že mám zadok ako lodný kufor, a nejako som si to zobrala k srdcu. Dostávala som dokonca rady typu: Keď máš hlad a pocit na vracanie, tak sa vyvracaj.

Od koho ste počas kariéry pociťovali tento nátlak?

Partner, tréneri, zväz a asi všetci zainteresovaní.

Koľko ste mali rokov, keď ste tomu podľahli?

Približne osemnásť. V tom období sme už súťažili na vrcholnej úrovni. Schudla som vtedy na nejakých 43 kíl a prestala som menštruovať. Bez menštruácie som bola asi deväť mesiacov, bolo to nebezpečné. Lekári mi nasadili hormonálnu antikoncepciu a za mesiac som pribrala asi sedem kíl. Veľmi to rozhádzalo môj metabolizmus a trvalo dlho, kým som sa zase dala dohromady.

Koľko ste toho zvykli za deň zjesť?

Ťažko povedať, nikdy som neprepadla bulímii tak, že by som sa najedla, vyvracala a potom už počas dňa nič nezjedla. Bez energie by som asi nezvládala trénovať. Stávalo sa, že som veľa zjedla a potom to šlo všetko von. Keď som všetko vyvrátila, spravila som si iné jedlo, ktoré bolo v rámci športového režimu povolené. Takto som akoby striedala dve fázy.

Vedeli ste, že to, čo robíte, nie je správne?

Samozrejme, že som vedela, ale myslím si, že je to ako každá iná závislosť, aj keď dosť hnusná až nechutná. Je to to isté, ako keď niekto fajčí, pije, alebo je závislý od automatov. Aj oni si to uvedomujú, ale nutkanie je silnejšie. Tak to bolo aj so mnou, aj keď som vedela, že to je zlé.

Kto z vášho okolia o tom vedel?

Dlho nikto, ale donekonečna sa to skrývať nedalo a napokon to vedelo veľa ľudí. Moja rodina o tom vedela, ale závislosť sa nikdy nevylieči tým, že vám niekto povie: Nerob to. Všetky hrozby bulímie som poznala, ale kým človek nemá vnútorné presvedčenie, fungovať to nebude.

Ako dlho ste žili s bulímiou?

Veľmi dlho. Prejavy som pociťovala v sínusoide, raz to bolo extrémne, potom zase nejaký čas nič. Keď to prišlo, každý deň som bojovala sama so sebou: Zjem to? Nie? Ale veď si to dám a potom to vyvraciam. Moje dve ja sa akoby bili. Takto to trvalo možno osem rokov, čo je naozaj dlho.

Ako sa vám ju napokon podarilo prekonať?

Lusknutím prsta. Keď mi stále niekto dohováral, jeden deň som sa prebudila s tým, že ma to už nebaví. Že ma nebaví pred jedlom rozmýšľať nad tým, kde budem potom vracať. Môžem si dosť ďakovať, že som to nemusela prekonávať nejakými procedúrami a ísť na liečenie. Bulímia ide ruka v ruke s anorexiou a stavy môžu byť také vážne, že si s nimi nevedia poradiť ani na klinike. Ja som si povedala dosť a začala som normálne jesť. Samozrejme, nejaký čas trvalo, kým som sa úplne stotožnila s tým, že si nemusím jedlo vyčítať.

Ako by mala krasokorčuliarka žiť, aby sa zlepšovala, ale šport bol pre ňu zároveň aj zdravý?

Myslím si, že ak niekto robí niečo vrcholovo a chce podávať špičkové výkony, so slovom zdravý to už nemá nič spoločné, najmä v športe ako krasokorčuľovanie. Žila som tak, bola som v tom kolobehu, vnímam to. Hranica medzi zdravým a nezdravým je veľmi tenká. V krasokorčuľovaní je to podobné ako v kulturistike, kde je výživa ešte viac drastická a so zdravím to už nemá vôbec nič spoločné.

Ak teda krasokorčuliarka musí byť veľmi chudá a držať diéty, aký by mal byť prístup okolia, aby netrpela poruchou príjmu stravy? Aký by mal byť optimálny vzťah medzi trénerom a zverencom?

Dôležitá je podpora a príklad celého okolia. Ak chcem od svojej zverenkyne, aby nejedla zmrzlinu alebo zákusky, tak predsa neprídem na štadión a nebudem to isté jesť pred ňou. Tréner by mal ísť príkladom vo všetkom. To, čo robí potom, je už jeho vec. Ale tréner aj celé okolie by malo byť príkladom. A veľmi dôležitá je správna komunikácia. Ak niekto povie, si tučná alebo povie, že máš pár kíl navyše a musíme na tom popracovať, je to obrovský rozdiel.

Ste asi jedinou úspešnou slovenskou športovkyňou, ktorá o poruchách príjmu stravy hovorí. Boja sa o tom ľudia rozprávať?

Určite áno. Nepamätám si, kedy presne som o tom prvýkrát hovorila pre médiá, ale môže to byť päť-šesť rokov dozadu. Za tú dobu som nepostrehla, že by sa niekto pridal. Dám pritom ruku do ohňa, že v rámci športov, v ktorých je dôležitá estetika, ako napríklad aj gymnastika, balet či synchronizované plávanie, trpí každá druhá určitou formou závislosti v súvislosti so stravou. Ak nie každá.

Sú na Slovensku bulímia a anorexia tabu?

Áno, ľudia to vnímajú tak, že sme šibnuté alebo choré na mozog. Iste, je to druh psychickej poruchy, ale pritom je to choroba ako každá iná, len jej liečba je náročnejšia. Pri angíne alebo chrípke vie každý, aké sú symptómy a aké lieky zaberú. Je to fyzického pôvodu. Pri mentálnej poruche ale nikto nepovie, že ak si dáš túto tobolku, už nebudeš vracať. Trvá to dlho, kedykoľvek sa to môže vrátiť a myslím si, že tieto problémy by sa mali riešiť s oveľa väčšou váhou než choroby fyzického rázu.

Odkedy ste prekonali bulímiu, je už u vás v súvislosti so stravovaním všetko v poriadku?

Všetko je v poriadku, neskôr som sa zdravému stravovaniu venovala ako koníčku a chcela by som sa mu naďalej venovať aj profesijne. Ale vo všeobecne ťažkých chvíľach som k tomu niekedy v myšlienkach skĺzavala. Tieto návraty však už neboli fyzického rázu. Ozdravný proces po tom, keď som s tým sekla, trval dosť dlho, najmä kým som si uvedomila, že jedlo je môj kamarát.

Čo by ste poradili športujúcim dievčatám, ktoré do toho už skĺzli?

Omáčky typu „nerob to“ nikdy nepomôžu. Ale poradila by som im, aby si našli v rámci svojho stravovania jedlá, ktoré budú mať rady. Dnes sa dá úplne ľahko najesť zdravo, a zároveň chutne. Ak by som ja kedysi mala také možnosti, možno by som do toho ani neskĺzla. Dievčatá by si všetko nemali odopierať a jesť často po menších porciách a všetko bude v poriadku. A hlavne nedávať na všetky tie rady okolia a nehladovať. Hladovaním sa určite nechudne.

O krasokorčuľovaní ste vždy hovorievali s veľkým zanietením a radosťou. Mali ste ho aj napriek zdravotným problémom vždy rada?

Vždy som ho milovala a stále mám malý sen, že aj napriek svojmu veku by som chcela zažiť ešte jednu súťažnú sezónu. Chýba mi bodka, pretože nikdy som nemohla kariéru ukončiť tak, ako som chcela. Chcela by som jednu poslednú súťaž, ktorú by som si užila a všetkým naposledy zamávala.

Na poslednej olympiáde zvíťazila v súťaži žien 15-ročná Alina Zagitovová. Prečo krasokorčuliari a krasokorčuliarky často dosahujú výkonnostný vrchol tak skoro?

S korčuľovaním sa začína už v ranom detstve, väčšinou okolo troch rokov. Vo veku Aliny sú krasokorčuliarky stále deťmi a nemajú ešte taký pocit zodpovednosti. Absolútne bez váhania, s detskou radosťou a živelnosťou vyjdú na ľad, urobia to, čo sa naučili a dovidenia. To dievča ešte nedospelo, keď sa už stane ženou, všetko vníma inak. Vždy je obdivuhodné, ak si tú detskú formu udrží dlhodobo.

Práve v športových dvojiciach, ktorým ste sa venovali, vyhrala na olympiáde Aljona Savčenková, ktorá už mala po tridsiatke.

Snímam pred ňou klobúk. Poznám ju od jej pätnástich, súťažili aj trénovali sme spolu. Je absolútnou špičkou a musím sa s ňou stotožniť. Niektorí ľudia hovorili, že už bola príliš stará, ale ja si to nemyslím. Za seba hovorím, že na veku až tak nezáleží. Mala množstvo skúseností, perfektne trénovala, presne vedela, čo chce a šla si za tým. Dnes už existujú tréningy a techniky, vďaka ktorým telo dokáže fungovať aj vo vyššom veku. Ona to zvládla výnimočne.

Ako vyzerá detstvo malej krasokorčuliarky na zimnom štadióne?

Keď bol školský rok, mali sme to viac-menej rovnaké – tréning, škola, tréning, domov. Počas prázdnin sme však hneď zo štadióna chodili na kúpalisko, ktoré bolo vedľa. Odtiaľ zase naspäť na tréning a domov. Čas na kamarátov a sídliskové hry príliš nebol, ale neľutujem to. Veľa mi to dalo a nemám pocit, že by mi to v detstve nejako veľa vzalo.

Často ste na tréningoch padali?

Veľmi často, ako vrece zemiakov.

Ako ste sa naučili žiť s vedomím, že môžete pri skoku kedykoľvek spadnúť?

Jedna z prvých vecí, ktorú sa krasokorčuliari všeobecne učia, je ako padať. Predtým, než nejaký prvok zvládneme, spadneme veľakrát. Pády sú väčšinou také, že sa len pošmykneme a ideme ďalej, 95 percent je úplne v poriadku. Tých 5 percent ale tvoria zranenia, modriny, odreniny. Ak sa padne z výšky, môžu nastať aj vážnejšie zranenia – pády na hlavu a zranenia nôh. O ženách v športových dvojiciach sa aj preto hovorí, že sú najtvrdšie v rámci športu, keďže toho majú dosť odpadaného.

Vždy ste chceli robiť športové dvojice?

Neviem prečo, ale vždy. Mala som asi jedenásť rokov a sledovala som v televízii majstrovstvá Európy. Videla som, ako športové dvojice po jazde sedia v zákulisí a posielajú všetkým bozky. Mamine som vtedy povedala, že tam raz budem sedieť a posielať bozky jej.

Aký najlepší pocit môže zažiť krasokorčuliar?

Najlepší pocit je, ak človek tvrdo trénuje, príde na súťaž a všetko to, čo sa naučil, tam predvedie. Krasokorčuľovanie je totiž športom, v ktorom môže celú drinu pochovať jedna chyba. Ak sa podarí zúročiť všetko naučené bez chyby, je to úžasný pocit.

Určite sa vám stali chyby, o ktorých hovoríte. Ako ste sa s tým zvykli vyrovnať?

Človeku hlavou ide kadečo, ponadáva si. Ľudia zvonku si často myslia, že veď to pokašľala alebo málo trénovala. Šport je ale veľmi vrtkavý, no vždy som to napokon spracovala a šla ďalej.

Dlhé roky ste tvorili športovú dvojicu s bratom. Aký ste mali v rámci krasokorčuľovania vzťah?

Obaja sme svojím spôsobom tvrdohlaví perfekcionisti a boli obdobia, keď to bolo náročné, boli sme ako pes a mačka. Vždy sme však odpracovali, čo bolo treba a na súťažiach sme všetko spolu podriadili úspechu.

Na ktoré zo súťaží máte najkrajšie spomienky?

Veľmi rada spomínam na majstrovstvá Slovenska v roku 2005, na ktorých šlo v podstate o olympijskú kvalifikáciu. Vracali sme sa po troch rokoch a ak by sme prehrali, prišli by sme o tú možnosť. Vyhrali sme krátky program a do voľnej jazdy sme šli sústredení s vedomím, že ešte nič nie je vyhraté. Dokončili sme voľnú jazdu, brat zahučal a mali sme neskutočnú radosť. Paradoxne ale musím povedať, že najväčšiu radosť z korčuľovania som mala v Turecku, kde som korčuľovala v šou Hviezdy na ľade s Ilhanom.

Aké spomienky máte na olympiádu v Salt Lake City?

Úžasné, aj keď som mala vtedy dosť veľké problémy s nohou a nepredviedli sme svoj najlepší výkon. Bola to ale neskutočná skúsenosť – atmosféra, veľa športov pokope, veľa nových známostí. Športovec môže skončiť na ktoromkoľvek mieste, ale uvedomí si, že účasť na olympiáde je strop toho, čo môže zažiť.

V spomínanom roku 2005 ste sa po pauze síce stali opäť majstrami Slovenska, ale brat potom s krasokorčuľovaním skončil a z druhej olympiády napokon nič nebolo. Prečo?

Mali sme našliapnuté na účasť na ďalšej olympiáde v Turíne a mysleli sme si, že to musíme zvládnuť aj s dolámanými nohami. Zväz nám však nezabezpečil dostatok prostriedkov, boli sme dospelí ľudia, ktorí trénovali v zahraničí a nemali svoj príjem. Brat vždy rozmýšľal hlavou, ja srdcom. Rozhodol sa, že už musí nastúpiť do života, a tak sme ako dvojica skončili.

Nedostala sa aj vaša kariéra následne do krízového bodu?

Bolo to ťažké, mala som pred sebou presne vytýčený cieľ, z ktorého zrazu nič nebolo. S novým partnerom sme mali veľmi krátku dobu, aby sme sa dali dohromady a mohli vôbec súťažiť v kvalifikácii. Nevyšlo to. Potom to bolo ešte horšie, prišlo akési vzduchoprázdno, tak som študovala a pracovala.

Keď sa spätne obzriete za športovou kariérou, ste spokojná s tým, čo ste dosiahli?

Práve preto, že sme nešli na druhú olympiádu, kde sme pôvodne chceli uzavrieť spoločnú kariéru, mi dodnes chýba tá bodka v podobe veľkého podujatia. Spokojná som, boli sme na všetkých veľkých podujatiach, ale ten záver v podobe posledného zamávania chýbal. Mali sme to dobre rozbehnuté a mohli sme sa ešte aj zlepšovať.

Po období „vzduchoprázdna“ ste korčuľovali v tureckej verzii šou Hviezdy na ľade. Ako ste sa tam vôbec dostali?

Keď boli Hviezdy na ľade u nás, tam som nebola…

Je zaujímavé, že jedna z našich najlepších krasokorčuliarok nebola v slovenskej verzii, ale v tureckej.

Produkcia, ktorá organizovala šou u nás, ma tam poslala cez druhú produkciu. Samotnú šou už organizovali Turci. Som však za to vďačná, v prvej sérii som korčuľovala s miestnym hercom a skončili sme tretí. Druhú sériu sme s Ilhanom vyhrali.

Nebáli ste sa kultúrneho šoku zo života v Turecku?

Reakcia môjho okolia bola, že ma tam ukradnú a predajú za ťavu. Ja som ale dobrodruh a šla som tam s tým, že bude zábava. Hneď po prílete nám tréneri vraveli, že sa máme pripraviť na to, že Turci fungujú inak. A skutočne to tak bolo, každý deň ma niečo prekvapilo. Mám ich veľmi rada, sú kamarátski a čo sa týka služieb, sú podľa mňa ďaleko pred nami. Ale napríklad úplne inak vnímajú čas, na ničom sa s nimi nedalo presne časovo dohodnúť.

A čo vzťah muž – žena?

Nie som ženou, ktorá by len poslušne pred mužom šúchala nohami a občas sme sa dostávali do jemných hádok, keďže som bola zvyknutá na nejaký spôsob riešenia vecí. Ale v rámci šou som to až tak nevnímala, mali sme skvele postarané o denný program a ľudia nás spoznávali na uliciach, to bolo akési pozlátko. Až keď sme potom tvorili s Ilhanom pár aj v súkromí, som začala vnímať pravú podstatu Turkov.

Tá je aká?

Sú úžasní, ale vychovávajú ich v úplne inej spoločnosti. Ilhan síce vyrastal v Nemecku, ale Turka v sebe nezaprel. Ťažko sa potom podvolia niečomu inému, je to ako dať dokopy vodu a vzduch. Kým u nás sa žene vzdáva rešpekt, u nich niečo také prakticky neexistuje. S tým by som sa veľmi ťažko stotožňovala – u nás žene otvoria a pridržia dvere, vezmú kabát. V Turecku dvere pridržia mužovi a žene ich ešte aj zavrú. Človek, ktorý to nevidí a nezažije, to ale len ťažko pochopí.

Čo ste si pomysleli, keď vám oznámili, že budete učiť korčuľovať slávneho futbalistu?

Prevrátila som očami a myslela som si, že bude hrozný, neschopný. Ale keď sme prišli na ľad, perfektne sme si sadli a športovo to od začiatku klapalo.

Čím ste si tak sadli?

Asi všetkým, ale musím povedať, že je úžasný športovec. Niekoho tak pohybovo nadaného som ešte nepoznala. Veľmi rýchlo sa učil, už v rámci šou zvládol veľmi náročné prvky a dodnes pred ním za to snímam klobúk.

Šou ste napokon vyhrali. Stali ste sa v Turecku celebritou?

Mám veľa tureckých fanúšikov a množstvo ľudí ma tam pozná, platí však, že ak človek zíde z očí, zíde aj z mysle. Za ten krátky čas ma ale spoznalo asi viac ľudí než u nás na Slovensku, podobné šou sú v Turecku neskutočne populárne. Určite sa však nemôžem porovnávať s Ilhanom, ktorý je doma veľmi veľká hviezda, strelil rozhodujúce góly, ktoré Turecku vybojovali bronz z majstrovstiev sveta.

S Ilhanom ste mali aj malý športový sen, on pokračoval v krasokorčuľovaní a ako reprezentanti Turecka ste sa súťažne pokúšali o olympiádu. Napokon to nevyšlo, ste napriek tomu hrdá na to, čo ste spolu dokázali?

Absolútne. Dokázali sme niečo takmer nemožné. Zo začiatku pritom ani nevedel korčuľovať a prežila som s ním akoby ďalší začiatok kariéry. Pred rokmi som sledovala film Ľadové ostrie, v ktorom tvorili pár hokejista a krasokorčuliarka. Vravela som si, aká je to hlúposť, ako by sa hokejista mohol naučiť skákať a dvíhať ju. My sme ale dodnes jediný pár, reálne tvorený futbalistom a krasokorčuliarkou. Mali sme všetko, čo by mala mať športová dvojica na európskej úrovni. Sú prvky, ktoré som s Ilhanom dokonca zvládala lepšie než s bratom.

Nevnímali ho ostatné páry na súťažiach ako exota?

Priamo nie, ale človek nikdy nevie, čo ľudia vravia za jeho chrbtom. Určite to takto bolo aj s mnohými ľuďmi okolo nás, ale Ilhan to mal vždy úplne na háku a ja som podobná, vedelo ma to aj nabudiť. Verila som nám a napokon mnohým ľuďom padala sánka. Myslím si, že oprávnene – aj keď sme to napokon nedotiahli tak ďaleko, ako sme chceli.

Aké bolo pre vás obdobie, keď sa vaše životné aj športové cesty rozišli?

Veľmi ťažké, človek si buduje svoj pomyselný domček a zo štvrtého poschodia zrazu spadne do suterénu. Vrátila som sa zo zahraničia k rodičom, bez práce. Školu som už mala dokončenú, nemala som šport a ani žiaden denný režim. Hlavne som však hľadala sama seba a bolo to pre mňa možno ešte ťažšie než bulímia. Potom si povedala, že je len na mne, ako využijem čas. Momentálne už vychovávam syna, pracujem na vlastnej značke oblečenia a stále mám množstvo energie. Denne sa udržiavam vo forme, makám na sebe, trénujem detičky gymnastiku. Robím veľa vecí, ktoré ma bavia a mám pred sebou stále výzvy. Viem však, že nič sa nevyrovná korčuľovaniu. Keď prídem na ľad a mrznem tam, viem, že tam som doma.

Viackrát ste spomenuli, že túžite po súťažnej bodke za kariérou. Môžete naznačiť, aká je asi šanca, že by ste sa skutočne ešte objavili na súťažiach?

Momentálne sa na hľadanie partnera až tak nesústredím, keďže som rodila cisárskym rezom a bruško je stále dosť oslabené. Pracujem však individuálne, dostávam sa do formy a verím, že osud by mi možno toho Ilhana ešte mohol na sezónu prihrať. Ísť ešte raz napríklad na majstrovstvá Európy by bolo úžasné. Ak to vyjde, budem nadšená, ak nie, stotožním sa s tým a nájdem si iné ciele.

Vlani ste sa stali mamou. Ako si užívate materstvo?

Úžasne. Mám úžasného syna. Je mnoho mám, ktoré sú stále unavené a vravia, že ich život sa zmenil. U mňa je to asi takto: nezmenilo sa vôbec nič, iba sa všetko skompletizovalo. Veci nie sú také jednoduché, vždy, keď potrebujem niekam ísť, malý Liamko musí byť zaopatrený, ale robím prakticky všetko, čo aj predtým. Môj život je však krajší, naplnenejší, dostávam viac lásky. Poviem to jednou vetou: Život sa po pôrode nekončí.

Sú ženy, ktoré následkom porúch príjmu stravy nemôžu otehotnieť. Uvedomili ste si spätne, že ste mali možno aj šťastie?

Som za to absolútne vďačná. Vrátim sa k otázke, čo by som odkázala dievčatám, ktoré tým prechádzajú. Nejde len o to, že si pokazia zuby a zažívací trakt. Stať sa matkou je asi pre každú ženu hlavným posolstvom jej existencie. Ak by som bola majsterkou sveta, našu generáciu by to nikam neposunulo. Stať sa mamou bolo však moje najväčšie víťazstvo. A naozaj sa môže stať, že to zájde tak ďaleko, až žena nemôže otehotnieť. Apelujem preto nielen na dievčatá, ale aj na ich okolie, aby na nich všetky tréningové bremená kládli s rozumom a boli im príkladom.