Cestovateľka, ktorá navštevuje matriarcháty: Niekde sú muži len na plodenie potomkov
Napríklad u Khásíov v Indii sú ženy vychovávané tak, aby boli praktické, vedeli si všetko zorganizovať, boli hlavou rodiny. Sestry majú dokonca povinnosť postarať sa o brata, ak ho vyhodí manželka alebo sa mu v živote nedarí.
Kateřina Karásková hľadá po svete kmene, v ktorých majú dominantné postavenie ženy. Spoznávala život Zapotékov v Mexiku, čínskych Mosuov, kenských Samburkov či indický kmeň Khásí. Spolu s priateľom Simonom Birdom o nich napísala knihu Kde ženy vládnou.
Čo vás ako absolventku práva priviedlo k skúmaniu kmeňov a kultúr, kde vládne matriarchát?
Už počas štúdia práva v Prahe som zistila, že ma spoznávanie cudzích kultúr baví viac než bifľovanie paragrafov. Keď som doštudovala, vyrazila som do USA, na ranči som si zarobila peniaze a na cestách po strednej Amerike som potom strávila celý rok. Časom som však dospela k tomu, že iba cestovanie mi už nestačí. Chcela som žiť dlhodobo v úplne odlišnej kultúre, spoznávať život tamojších ľudí a pracovať na zmysluplnom projekte. Práca v humanitárnej a neskôr v rozvojovej organizácii úplne spĺňala moje predstavy. Lenže získať platenú prácu práve v tejto oblasti nebolo vôbec jednoduché.
V Anglicku som si najprv našla stáž v organizácii Womankind Worldwide. Naučila som sa tam veľa vecí a pričuchla trochu i k feminizmu, pretože organizácia podporovala ženské práva a rozvojové projekty vedené ženami. To, že chcem hľadať matriarchálne spoločnosti, mi napadlo práve tam.
Ale hlavný impulz prišiel od môjho priateľa Simona. Rozprával mi o kmeni Mosuo, na ktorý narazil pri túrach v čínskych Himalájach. Hovoril, že miestne ženy vlastnili domy, mohli mať toľko milencov, koľko len chceli, a nikdy sa nevydali. Dokonca sa vraj dopočul, že deti ani nepoznajú svojich otcov a všetci muži prežijú život ako mamičkini maznáčikovia. „Typický matriarchát,“ povedal Simon sarkasticky. Ja som si potom zadala do Googlu slovo „matriarchát“. „Mali ste na mysli patriarchát?“ uistil sa vyhľadávač. A ja som si povedala, že chcem nájsť všetky spoločnosti na svete, kde majú prevahu ženy, aby som Googlu ukázala, ako sa veci majú. A tak sa vlastne zrodil môj projekt. Časom som na internete začala objavovať podrobnejšie informácie. Hltala som články o matriarcháte a nehovorila o ničom inom. Z bláznivého nápadu sa stala životná posadnutosť.
Neskôr som pracovala dlhodobo v Ugande a v Keni na rozvojových projektoch, ale v medziobdobiach som si vždy našla čas na precestovanie vytypovaných matriarchátov. Postupne sme so Simonom navštívili Zapotékov z Tehuantepeckej šije v Mexiku, kmeň Khásí na severovýchode Indie, indonézskych Minangkabuov, čínskych Mosuov a kenských Samburkov z dediny Umoja. Všade sme boli niekoľko mesiacov. Sústredili sme sa na ich dejiny a na etnografiu. Všetko sme nakoniec zakomponovali do svojej kultúrno-cestopisnej knihy Kde ženy vládnou.
Sú aj také teórie, že matriarchát ako spoločenské zriadenie nikdy neexistoval, a hoci poznáme niektoré izolované skupiny, ktoré v ňom žijú, nikdy sa nepresadil globálne. Aký je váš názor?
Vždy si spomeniem na hodiny dejepisu, kde sme sa učili o matriarcháte v prvotnopospolnej spoločnosti. V tomto primitívnom spoločenskom zriadení všetci uctievali ženy, čo údajne dokazovali sošky extrémne vyvinutých žien. A matriarchát vraj nahradil kdesi v paleolite vývojovo pokročilejší patriarchát.
Vtedy som si myslela, že to tak fakt bolo, ale dnes je mi jasné, ako bolo vtedajšie poňatie dejepisu ideologicky zmanipulované. Historický matriarchát totiž propagovali okrem iných aj obaja zakladatelia marxizmu. Zvlášť Engels sa v ňom našiel a vyhlásil za najstaršiu formu rodiny skupinové manželstvá, ktoré fungovali podobne ako primitívny komunizmus. Deti patrili ženám, ktoré sa o ne starali spolu, čo im dodávalo silu a moc nad mužmi.
Engels identifikoval „historickú porážku ženského pohlavia“, ku ktorej došlo v časoch, keď sa rozšírilo farmárstvo a pastierstvo. Muži začali zhromažďovať súkromný majetok – náradie, pozemky, dobytok a neskôr i svoje deti – a ženy zotročili v striktne monogamných zväzkoch. Nastalo obdobie práva otcovského alebo patriarchát. Úžasná teória, ktorej by som skutočne veľmi rada verila, ale ju, bohužiaľ, zatiaľ nikto nedokázal.
Súčasná nemecká autorka Heide Goettner-Abendroth opisuje vo svojej knihe Matriarchal societies asi 15 matriarchálnych oblastí, ale už len samotné slovo „matriarchát“ je kontroverzné a ťažko definovateľné. Klasický matriarchát, kde by ženy ovládali všetko, ešte nikto neobjavil. Niektoré feministické autorky matriarchát predefinovali na systém, kde ženy hrajú prím v rodine a s mužmi sa delia o moc a vplyv v komunite. Sociálni antropológovia však opisujú spoločnosti, v ktorých majú ženy nejakú výhodu, radšej špecifickejšími výrazmi. Preukázateľne existujú spoločnosti matrilineárne (deti dostávajú priezvisko či klanové meno po matke a majetok prechádza z matky na dcéru), matrilokálne (muž sa po svadbe sťahuje k rodine manželky) či matrifokálne (žena je hlavou domácnosti). No a ja im hovorím jednoducho „spoločnosti s matriarchálnymi rysmi“, na zjednodušenie „matriarcháty“.
Prečo si myslíte, že na niektorých miestach matriarchát funguje? A je vôbec úspešný?
Na niektorých miestach bolo jednoducho na fungovanie spoločnosti výhodnejšie preniesť väčšie práva a zodpovednosť na ženy. U mexických Zapotékov z Tehuantepeckej šije pracovali muži na poliach pre veľké horúčavy v noci. Väčšinu dňa prespali a úrodu, ktorú vypestovali, predávali na trhoch ich ženy. Tým sa postupne podarilo ovládnuť nielen trhy, ale i rodinnú kasu a tiež držať krok s najnovšími klebetami. Svoje dcéry vychovávali tak, aby boli dobrými obchodníčkami, aby boli asertívne a občas až trochu agresívne. A to im zostalo dodnes.
U moslimských Minangkabauov odchádzali muži
