Denník N

Christoph Niemann: Dizajn slúži aj hrozným veciam, mínam či šibeniciam

Kreslí na titulné strany magazínov New Yorker aj New York Times Magazine, dnes sú kresby nemeckého dizajnéra a ilustrátora Christopha Niemanna v Denníku N.

Titulky amerického magazínu New Yorker sú kultová vec. Viac než deväťdesiat rokov na nich každý pondelok čitatelia nájdu novú ilustráciu od tých najlepších svetových autorov. CHRISTOPH NIEMANN, ktorého kresby sú dnes na každej strane našich novín, ich pre New Yorker urobil už dvadsať. Na jednej pracoval viac než rok, druhú musel stihnúť za jeden a pol dňa. „Či robíte plagát, alebo ilustráciu, dôležité je, čo to spraví s divákom. Nie je to priestor ukázať, ako dobre viete kresliť. To by bolo, ako keď sa komik začne smiať sám na vlastnom vtipe,“ hovorí Niemann, ktorý v sobotu príde do Bratislavy na dizajnérsku konferenciu By Design.

Narodili ste sa na západ od Berlínskeho múru. Boli ste už v našich končinách?

Nie, v Bratislave som ešte nebol, veľmi sa na ňu teším. Bol som však v Poľsku a Slovinsku, ale iba veľmi krátko.

Keď padol Berlínsky múr, mali ste osemnásť. Ako si to pamätáte?

Pamätám si to veľmi dobre. Bol som z toho totálne mimo. Vyrástol som totiž v absolútnom presvedčení, že múr tu vždy bude. Bez nejakých politických dôvodov, bral som ako fakt, že takýto je svet – rozdelený na východ a západ. Že múr je čosi ako Atlantik, ktorý delí Ameriku od Európy. Ako nemenný fakt, ktorý sa nikdy nezmení. Tak som si myslel, že tu navždy bude železná opona – bez žiadnych otázok, bez pochybností. Keď potom tak rýchlo padla, nemohol som tomu vlastne uveriť. Bolo to úžasné, vzrušujúce, najväčší historický moment, aký som kedy zažil. Navyše spôsob, akým sa to stalo – v pokoji, sa mi zdá dodnes neuveriteľný. Samozrejme, politické a ekonomické dohry boli komplikované. Múr padol v pokoji, a to je neuveriteľné.

Vybrali ste obrázky a my nimi ilustrujeme naše texty. Aký máte pocit z toho, že sa zrazu ocitnú v inom kontexte, než v akom vznikali?

Videl som vaše predošlé noviny s maľbami a veľmi sa mi páčili. Samozrejme, nemohol som si ich prečítať, ale páčil sa mi ten nápad. Keď som začínal, vždy som robil kresby založené na konkrétnych textoch. To bolo vlastne všetko, čo som robil, a veľmi ma to vtedy bavilo. Až neskôr, najmä keď som začal spolupracovať s magazínom New Yorker, som začal robiť obrázky, ktoré si vystačia bez textu – obsahujú celý príbeh. To je vlastne špecifický prípad New Yorkeru – keď pre nich robíte titulku, nesúvisí s nijakým konkrétnym článkom. Obrázok musí povedať celý príbeh. A preto som sa aj vám snažil poslať obrázky, ktoré fungujú podobne – samostatne. Pozriete sa na ne a rozumiete im bez nejakého ďalšieho komentára.

Christoph Niemann kreslí na titulky magazínov New Yorker či New York Time Magazine, dnes máme jeho kresby na každej strane denníka N.
Christoph Niemann kreslí na titulky magazínov New Yorker či New York Time Magazine, dnes máme jeho kresby na každej strane denníka N.

 

wrong_shoe

Čo vás priviedlo ku grafickému dizajnu?

Vždy som veľa kreslil. A keď som mal asi šestnásť rokov, zdalo sa mi, že by som sa mohol stať architektom. Dosť skoro som si však uvedomil, že nemám trpezlivosť nad modelmi, a hneď po týždni som tento nápad zavrhol. Došlo mi, že chcem byť ilustrátor alebo grafický dizajnér. Išiel som na umeleckú školu, kde som študoval grafický dizajn, animáciu, fotografiu a všetko okolo toho, ale veľmi skoro som do stredu svojho záujmu postavil kreslenie. Počas školy som sa dostal na stáž do New Yorku, a keď som potom skončil školu, hneď som sa tam vrátil.

Je niečo, čo sa na grafickom dizajne počas tých rokov nezmenilo?

Študoval som v polovici 90. rokov a z toho, čo si dovtedy pamätám, sa vždy v rámci dizajnu uplatňovala akási móda, trendy. Istý čas sa používal tento font písma, potom tamten. V Británii chcelo všetko vyzerať ako to, čo robil Neville Brody, v Amerike ako David Carson. Od istého času to však neplatí. Žiadne módne vlny. Niektoré typy písma vidno, iné nie a občas sa objaví aj nejaký menší trend, ale už to nie je žiaden unifikujúci systém, vďaka ktorému vám stačí jeden pohľad a hneď viete, že tento magazín je z roku 1972. To je preč. Pole dizajnu sa ohromne rozšírilo, jeho slovník sa totálne zmenil. Jediné, čo ostalo, je rovnaký prístup.

Aký?

Existuje dizajn, ktorý používa emócie – snaží sa doručiť vám obsah tým, že pomocou svojich nástrojov vytvorí nejakú konkrétnu atmosféru. Používa na to farbu, humor, napätie, čokoľvek. Potom je tu opačný extrém – dizajn, ktorý je založený na koncepte, myšlienke a formálne môže pôsobiť veľmi jednoducho. A potom je tu dizajn, ktorý stojí niekde uprostred medzi týmito dvoma – klasické nástroje od kresby po typografiu, všetko zmiešané dohromady s myšlienkou, ktorú chcú sprostredkovať. Tieto princípy sa nezmenili. Vyžadujú tie isté znalosti – od schopnosti kresliť po typografické zručnosti, ale to sú iba nástroje, ktoré dizajnér používa, aby jeho nápad fungoval.

gunhand evil

Ktorý z nich je ten váš?

Moja práca ide konceptuálnym smerom. Ale nemyslím si, že by bolo kreslenie alebo tvorba dizajnu, ktoré sú akýmsi povrchom myšlienky, niečo menej podstatné. Naopak, pre dizajnéra, ako aj pre umelca je dôležité, aby našiel balans medzi formou a tým, čo chce povedať. Iba vtedy to môže fungovať.

Vedeli ste to vždy?

Vychádzam stále z kreslenia. A kreslím veľmi komplikovane, veľmi naturalisticky. Kedysi som chcel kresliť viac akademicky. Ešte počas školy som si však uvedomil, že môžete dosiahnuť oveľa väčší dopad na diváka, ak vám v tom nebude brániť vaša samoľúbosť. Lebo či robíte plagát, ilustráciu, umenie, čokoľvek – je to o tom, čo sa stane s divákom. Nie je to o tom, aby ste ukázali, ako dobre viete kresliť. Samozrejme, veľmi veľa umenia a ilustrácie je práve o tomto, a to je potom často veľmi slabé. Vyzerá to tak, že sa človek predvádza, ukazuje, čo dokáže – a to je, ako keby ste sledovali komika, čo sa začne smiať sám na vlastnom vtipe. Je predsa oveľa vtipnejšie, keď čosi zábavné hovorí s kamennou tvárou. To isté platí vo filme. Keď sledujete horor, jeho efekt je oveľa intenzívnejší, efektívnejší a strašidelnejší, ak síce viete všetky podstatné informácie, ale nevidíte všetko – počujete zvuky, prichádzajúce kroky v tmavej miestnosti. Keby vám ukázali vraha na plnú kameru, ani by to s vami nepohlo. A to isté podľa mňa platí pri kreslení – je to oveľa silnejšie, ak sa ako autor držíte trochu v úzadí. Nedávate divákovi všetko pekne na dlani.

Platí to rovnako, keď kresbami komentujete politiku, ekonomiku či kultúru, alebo je v tom rozdiel?

Je to veľmi podobné, akurát výsledok vyzerá inak. A, samozrejme, treba brať do úvahy, ako sa mení divák. Lebo čitateľ v roku 2015 je naozaj odlišný od toho v roku 1995. A to si skrátka musíte uvedomovať, keď pracujete s vizuálnou komunikáciou. Spôsob prijímania informácií je dnes totálne odlišný. Ak si to neuvedomíte, budete vyzerať ako človek, čo v roku 2015 skáče po pódiu s elektrickou gitarou a tvrdí, že hrá revolučný rock and roll. Tak to bolo možno v roku 1950. Dnes budete akurát nudní. Možno sa vám naskytne rovnaká pozornosť, ale efekt, aký to zanechá, bude úplne odlišný. Stále musíte držať krok s tým, ako sa mení svet.

Ako sa teda zmenilo vnímanie čitateľa?

Keď som vyrastal a ešte aj vtedy, keď som začínal ako ilustrátor, všetko sa dialo v duchu lokálneho dosahu. Keď vychádzal nejaký časopis v USA alebo v Británii, tak ste ich čítali v USA alebo v Británii. Nikto v Nemecku, až na pár výnimiek, nečítal New York Times a nikto vo Francúzsku nečítal New Yorker. A teraz sa ráno zobudím a prečítam si všetko od amerického Washington Post po britský Guardian v priebehu desiatich minút. A do toho ešte zarátajme Facebook, Twitter, Insagram a ďalšie sociálne siete. Dnes vlastne existuje akýsi globálny vizuálny jazyk, ktorý ľudia podvedome prijímajú – či čítajú noviny, alebo sa fotia s našpúlenými perami. Deti po celom svete to robia a vedia, že je to duckface. Keď teraz hovoríte prostredníctvom vizuálneho jazyka, hovoríte to celému svetu. Keď ste pred pätnástimi rokmi robili knihu pre deti, museli ste vedieť, čo asi o tom, čo kreslíte, vedia deti vo Viedni, v Hamburgu či Los Angeles a aké sú medzi tým rozdiely. Dnes nemusíte.

Je to pre ilustrátora ťažšie alebo ľahšie?

Je to ťažšie, lebo aj konkurencia je silnejšia. Kedysi ste museli žiť v New Yorku, aby ste tam dostali prácu, dnes môžete žiť kdekoľvek na svete a dostanete zákazku. Všetko máte poruke – svoje kresby naskenujete a pošlete, kam treba, a to zasa veci uľahčuje.

Dream at_sign

Pre New Yorker ste nakreslili už dvadsať obálok. Je to ešte stále výzva ako pri prvej objednávke?

Samozrejme, vtedy to bolo úžasné, ale stále je nesmierne vzrušujúce robiť pre nich ilustráciu, najmä ak to dospeje až do štádia titulnej strany. Ale to je veľmi, veľmi zdĺhavý proces a nedeje sa to tak, že vás oslovia, vy im čosi pošlete a oni to vytlačia. Je to o množstve skíc, ktoré urobíte, a keď máte šťastie, na základe nejakej z nich vás oslovia, ale to je ešte len úplný začiatok. Potom prichádzajú na rad dlhé diskusie a množstvo nápadov, kým je z toho titulkový obrázok.

Ako dlho to trvá?

Robil som aj na titulke, ktorá mi trvala viac než rok. Samozrejme, nekreslil som ju celý rok, ale stále sme sa niekam vracali a pohýnali sa pomaly dopredu. A potom sú také, ako napríklad titulka ku katastrofe v Japonsku s elektrárňou Fukušima, ktoré sa viažu na nejakú aktuálnu správu. Je na nej rozkvitnutý čerešňový strom, ktorého kvety majú tvar známeho symbolu pre rádioaktívne látky. Urobil som to za deň a pol, viac času sme nemali.

Kreslené titulky New Yorkeru sú kultová vec. Nie je zvláštne, že si viaceré magazíny neuvedomujú, akú pridanú hodnotu im dáva ilustrátor?

Otázka je, ako to celé vlastne funguje. Nefungovalo by to totiž, ak by si ktosi povedal – urobme jednu kreslenú titulku alebo desať a bude to rovnaké. Musíte to robiť dlhšie. Stále čítam veľmi veľa novín a magazínov a uvedomil som si, že na tom do veľkej miery zohráva úlohu istá rutina. Čítanie konkrétnych titulov je rituál. S New Yorkerom viete, že každý pondelok dostanete kresbu. Máte už isté očakávanie a ja ako ilustrátor ho môžem trochu posunúť, ale stále ostávam vo svojej pozícii, ktorá toto očakávanie splní. A to je veľmi podobné, ako keď rozmýšľate nad komentátormi v novinách. Samozrejme, chcete byť občas prekvapení ich názormi, ale najmä chcete počuť ich hlas, ktorý poznáte roky a ktorý je vaším sprievodcom napríklad politickou situáciou. Keď čítam text od komentátora, ktorého mám naozaj rád, môže sa mi páčiť aj nemusí, ale to nebude znamenať, že ho prestanem čítať. Je to ako s hudbou – keď si raz naozaj obľúbite zvuk nejakej kapely, pravdepodobne ju budete počúvať dosť dlho. Nie tú istú pesničku, nie ten istý album, človek vyhľadáva zmenu, ale ich zvuk bude to, čo vás k nim zas a znova pritiahne. A to je to, čo je špecifické na magazíne New Yorker. Sú desiatky ďalších, ktorí to skúšajú – ktorí stále skúšajú niečo nové. Stále sa menia, boja sa ustať. Ale to, čo sa s nimi vlastne deje, je, že nikdy nedajú sami sebe šancu, aby rozvinuli svoj vlastný jazyk. Iba sa ženú do zmesi rôznych formátov fotografií, zalomenia, písma, tituliek a skúšajú. Niečo funguje, niečo nie. Ale takto vzťah s čitateľom, aký dokáže budovať New Yorker, nikdy nevytvoria.

japan-nuclear-new-yorker-cover2 christophniemann1

Obrázky v magazínoch mali v januári tragickú dohru, keď útočníci zabili 12 ľudí v redakcii Charlie Hebdo. Čo sa z vášho pohľadu odvtedy zmenilo pre tých, čo kreslia do novín?

Áno, niečo sa zmenilo a musel som si to vysvetľovať aj sám pred sebou. Prišiel som však na to, že moje diela síce sú kontroverzné, ale nikdy som neurobil nič, kvôli čomu by sa niekto mohol cítiť mnou atakovaný alebo nenávidený. Ak by som zajtra mal nápad, úžasnú relevantnú myšlienku, ktorá skrátka musí byť nakreslená, ale vedel by som, že táto konkrétna kresba môže niekoho naozaj zlým spôsobom uraziť, zrejme by som ju nezverejnil. A dôvod je, že by som sa naozaj bál. Lebo tu existuje reálna hrozba toho, čo by mohlo nasledovať. A prial by som si, aby som mohol povedať, že som odvážny a nezáleží mi na tom, čo sa stane, ale nejde to. Mám deti, rodinu, necítil by som sa bezpečne a ani odvážne. A čo sa naozaj zmenilo, je, že už to nie je ohrozenie idey slobody slova, ako sme ho poznali doteraz v rovine politického tlaku či väzenia, ale veľmi špecifické ohrozenie života, ktorému čelíme, ak kresbou prekročíte istú hranicu. A to je také nesmierne príšerné a frustrujúce, že to ani neviem opísať.

Keď teraz rozmýšľate nad novými témami a obrázkami, máte v hlave stále túto výstrahu?

Väčšina vecí, ktoré kreslím, nie je z tejto kategórie. To, čo robil magazín Charlie Hebdo, bolo nevyhnutné pre demokraciu z hľadiska disponovania týmto satirickým pohľadom „za hranou“ ako prostriedkom testovania hranice možného. Keď na niečom robím, kreslím to s predstavou svojho publika v hlave a povedal by som, že máme toho veľa spoločného. Ide nám o spoločnú vec. Napríklad o to, ako sa staviame k informáciám z médií, o to, ako sa napríklad pozeráme na utečencov v Afrike. Nikdy by som neurobil kresbu v zmysle – ten je vinný, tamten nevinný. Pravdepodobne by som urobil kresbu o pocite zúfalstva, ktoré z toho pramení. O beznádeji. Čo s tým môžeme robiť? Čo je realistické? Kresba, ktorá by vznikla, by naozaj neútočila proti niekomu. Načo by som to robil? Aby som sa ukázal, že na to mám gule? To by som si musel chcieť riešiť nejaké zvláštne komplexy, a to nerobím. Neriešim teda otázku, či niečo publikovať.

Nedávno ste robili zopár kresieb a animácií na tému násilia v rámci projektu Design and Violence pre Múzeum moderného umenia v New Yorku, jednu z nich máme aj v našich novinách. O čo presne išlo?

Bol to úžasný projekt, ktorý kurátorovala Paola Antonelli, a jeho základnou myšlienkou je, že keď premýšľame o dizajne, zvyčajne myslíme na niečo pozitívne. Myslíme na to, ako robiť veci peknými, fungujúcimi, užitočnými. Dizajn vnímame ako spôsob vytvárania nástrojov, ktoré nám pomáhajú v rôznych oblastiach života robiť veci jednoduchšie a efektívnejšie. Celý tento projekt bol však inšpirovaný faktom, že takto vznikajú aj zbrane. Dizajn sa používa aj na hrozné veci. Niekto predsa musel navrhnúť míny, šibenice, mučiace nástroje. Ktosi kdesi sedí a premýšľa, ako môže urobiť čosi, čo spôsobí najväčšiu bolesť nejakému človeku. Paola tieto veci zozbierala a oslovila autorov, aby na ne reagovali. Otázka bola, ako dokážeme veci, ktoré slúžia na zabíjanie a ničenie, pretvoriť do niečoho, čo sa stále bude pohybovať v rovine preukazovania sily a súperenia, ale nikto pri týchto „hrách“ nezomrie. A výsledkom sú aj tieto moje kresby a animácie.

brooklyn_2

eiffel_niemann [Converted]

Každú nedeľu uverejňujete na Instagrame nový obrázok, väčšinou veľmi vtipný a prekvapivý v tom, ako doň zakomponujete čosi, čo máte poruke, od prázdneho plastového pohára v lietadle po banán. Vyzerá to, akoby sa tie nápady ponúkali samy, ale asi to tak nie je.

Tie nedeľné kresby sú skutočný boj. Naozaj na nich nie je nič vzrušujúce ani zábavné. Ich tvorba je presný opak toho, ako vo výsledku vyzerajú. Ale výsledok ma väčšinou presvedčí, že to stálo za to, inak by som to nerobil. Poháňa ma to, že sa chcem na veci pozerať v nezvyčajnom uhle a hľadať nezvyčajné riešenia. A mám skúsenosť, že čím ťažšie to urobím pre seba, tým lepší je výsledok. Samozrejme, väčšina dobrého umenia vzniká tak, že prvú polovicu energie miniete na to, že urobíte niečo úžasné, a rovnaký podiel energie miniete na to, že sa snažíte skryť, aké náročné bolo urobiť to. (smiech) Nikto sa nechce dívať na pot, čo z vás ide. Ako keď balerína tancuje cez celé pódium. Vieme, že to musí byť fyzicky náročné, ale ona musí svojím úsmevom a pohybmi dokázať, že je to vlastne strašne jednoduché.

Baví vás toto bojovanie so sebou samým?

Nemôžem povedať, že by som si to užíval. Vlastne je to dosť frustrujúce, veľa vecí nefunguje, ako by som chcel. Ale je to ako šport. Keď bežíte preteky na desať kilometrov a chcete dosiahnuť najlepší čas, užívate si ten posledný kilometer? Nie, rozhodne sa neusmievate. Neskáčete radosťou, ale stále je to satisfakcia. Viem, čo robím, trénoval som na to, tu sa to všetko zúročí, koncentrujem sa a viem, že toto je to, čo chcem robiť. Môžete sa cítiť úžasne, lebo viete, že možno zlomíte svoj rekord, ale nie je to práve šťastie s úsmevom na tvári.

svatopluk
christoph_niemann

pasta

Rozmýšľate nad témami v slovách alebo rovno v obrázkoch?

Deväťdesiatdeväť percent mojej práce je opakom toho, čo robím v rámci nedeľných kresieb. V tých to funguje tak, že si iba vezmem nejaký predmet a snažím sa totálne otvoriť myseľ a nechať ju, nech ma niekam zavedie. A to je vlastne dosť dôležité, inak by to bolo nudné a predvídateľné, ak by som kreslil niečo, čo si viem dopredu predstaviť.

Aká je budúcnosť ilustrácie v médiách?

Miesto v nich jednoznačne má. Som presvedčený, že najmä pohybujúce sa obrázky – animácie – budú mať v médiách ešte viac miesta. Technológie sa zjednodušujú a sú dostupnejšie, preto je možné, že bude ilustráciu do novín robiť stále viac ľudí. Rozdiel však bude v kvalite, v tom, ako dobre viete budovať príbeh v rámci jedného obrázka, ako ho viete rozvíjať a pracovať s tým. To nie je jednoduché a myslím si, že to dokážu iba ľudia, ktorí sa tomu venujú naozaj profesionálne. Zmeny, ktorými prešli ilustrácie v novinách a magazínoch, sú však obrovské – aj v tom, ako sa môže ilustrátor uživiť. Pred desiatimi – pätnástimi rokmi to bolo úplne odlišné. Nemôžeme si myslieť, že ešte budú také veľké zákazky ako vtedy. Verím však, že ľudia rozumejú tomu, ako veľmi noviny kresby potrebujú a že tam majú svoje miesto.

Je to dnes s uživením ilustrátora také zlé aj vo veľkých tituloch?

Pred pätnástimi rokmi ste sa bez problémov mohli uživiť iba ako ilustrátor editoriálov, dnes nie je možné robiť iba editoriály. Kresieb je na trhu veľmi veľa a počet zadaní výrazne klesá. V Amerike napríklad existuje týždenník Entertainment Weekly o filmoch, televízii a knihách. Kedysi si každý týždeň objednávali dvesto kresieb. Už dávnejšie som ich nevidel, ale naposledy, keď som ich mal v rukách, tam bolo nanajvýš desať či pätnásť. Môžeme hovoriť, že je to zlé, ale fakt je, že sa to skrátka mení. Dnes máme nové možnosti, akými sú napríklad animácie. Čosi tu fungovalo dvadsať-tridsať rokov, ale to je preč – a ak chceme byť súčasťou novín, musíme byť rýchli, adaptovať sa na nové podmienky a uvedomiť si, čo sa to vlastne deje.

Kreslíte pre noviny, vo Viedni chystáte výstavu, robíte detské knižky. Je medzi tým niečo, v čom sa v najbližšom období vidíte najviac?

Práve teraz pracujem na ďalšej knihe a myslím, že toto je cesta, ktorou pôjdem. Oveľa viac ma baví vymýšľať príbeh a zároveň ho kresliť, než keď dostanem rukopis a mám ho len ilustrovať. Ale človek nikdy nevie, čo bude. Je luxus a myslím si, že zároveň aj nevyhnutnosť, keď má človek možnosť striedať veci, ktoré robí. Tak ako treba stále prehodnocovať, či to, čo robí, je dobré a kam by to ešte mohol posunúť. Nemôžem zostať pri niečom, čo fungovalo pred pár rokmi, a držať sa toho. Tak to nejde.

Grafický dizajnér, ilustrátor a umelec. Narodil sa v nemeckom Wainblingene, niekoľko rokov pôsobil v New Yorku, teraz pôsobí v Berlíne. Jeho kresby sa objavujú na titulkách The New Yorker, Time, Wired, The New York Times Magazine a American Illustration. Získal množstvo ocenení. V júli otvára samostatnú výstavu Drawing the Line vo viedenskom Múzeu úžitkového umenia.
Christoph Niemann.

Christoph Niemann – Grafický dizajnér, ilustrátor a umelec. Narodil sa v nemeckom Wainblingene, niekoľko rokov žil v New Yorku, teraz pôsobí v Berlíne. Jeho kresby sa objavujú na titulkách The New Yorker, Time, Wired, The New York Times Magazine a American Illustration. Získal množstvo ocenení. V júli otvára samostatnú výstavu Drawing the Line vo viedenskom Múzeu úžitkového umenia.

Nezávislosť médií na Slovensku nebola od roku 1989 nikdy vo väčšom ohrození, ako je teraz. Ak nás chcete podporiť nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom. Vopred ďakujeme🤞

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Umelecké noviny

Kultúra

Teraz najčítanejšie