Denník N

Naši zostali spolu kvôli nám, ale pokazili život všetkým. Príbehy detí, ktorých rodičia sa trápili v manželstve

Ilustračné foto - Flickr.com/Carlos Ebert
Ilustračné foto – Flickr.com/Carlos Ebert

Ľudia by si z rodiny mali priniesť hlavne pocit istoty. Ja som to nemal a považujem to za najväčšiu krivdu svojho života, hovorí syn rodičov, ktorí spolu zrejme radšej nemali zostávať.

Určite ste to už počuli a možno sa to týkalo či týka aj vašej rodiny. Vysvetlenia, že ľudia spolu zostávajú v nefunkčnom manželstve alebo partnerstve pre to, aby nepoškodili deťom. Alebo s nevyhnutným rozchodom čakajú, kým deti vyrastú. Prípadne si myslia, že pokazený vzťah napraví ďalšie dieťa.

Rozprávali sme sa s tromi ľuďmi, ktorí vyrastali v takýchto rodinách a majú úplne jasno v tom, že to tak nebolo správne. Zhodli sa, že ak by sa ich rodičia vedeli v ideálnom prípade civilizovane rozísť, v menej ideálnom aj búrlivo, považovali by to za menšiu traumu ako život s rodičmi, ktorí sa nemali radi, ubližovali si a robili si z detí spojencov, spovedníkov a živé štíty. Uznávajú tiež, že takéto rodinné pomery ovplyvnili to, kým sú, ako nadväzujú vzťahy a ako sa v nich správajú.

Bolo to zlé, ale mama zostávala

„Ľudia by si z rodiny mali priniesť hlavne pocit istoty a toho, že na svete je niekto, kto ich bezpodmienečne ľúbi. Ja som to nemal a považujem to za najväčšiu krivdu svojho života,“ hovorí 53-ročný Stano.

Prostredný z troch bratov vyrastal v malom meste. Ich otec bol pijan, násilník, ale zaslúžilý súdruh a člen všetkých možných organizácií. Manželstvo Stanových rodičov bolo zlé už pred narodením prvého syna. Bitky, krik, scény zo žiarlivosti zo strany otca, zabavovanie maminej výplaty, rozbíjanie a podpaľovanie vecí, ktoré jej do výbavy nakúpili rodičia.

Keď mal prvý syn okolo dvoch rokov, utiekla s ním mama k rodičom. Manžel ju prišiel na kolenách prosiť, aby sa vrátila. Odišla s ním, z udobrovania sa narodil Stano. O päť rokov sa situácia zopakovala. Narodil sa Stanov najmladší brat. To už sa mamini rodičia vzpriečili a povedali jej, že sa musí rozhodnúť. Ak od manžela odíde navždy, je vítaná. Ak sa len chce schovávať na úteku a potom sa nechá zase obalamutiť, neželajú si, aby sa to dialo v ich dome.

Stanova mama zostala. „Keď sme boli väčší, prosili sme ju, aby od neho odišla. Hovorili jej to aj známi, jej sestry, všetci. Ona hovorila, že zostáva kvôli nám. Nebola pritom nejaká bezmocná žena. Mala vysokú školu, robila vysoko odbornú prácu pre jeden strategický podnik. Jej šéf jej hovoril, že ak sa rozvedie, nemusí sa báť, okamžite dostane služobný byt. Plat mala vyšší ako prvý námestník celej fabriky. Nerozumel som tomu,“ hovorí Stano, ktorý by pochopil, keby mama nemala kam ísť alebo ich nevedela uživiť.

Otec samozrejme bil aj deti, v zime ich vyháňal len v trenírkach do snehu, psychicky ich týral. „Mama však nebola o nič lepšia. Hnev za svoj spackaný život riešila tým, že po nás hučala, bila nás, hovorila o nás ako o hlupákoch, urážala najmladšieho brata, ktorý bol veľmi nízky a chudý, lebo nechcel jesť. Endokrinologička jej hovorila, že kým sa nezmenia pomery doma, ani nevyrastie, darmo do neho pchajú lieky. Dnes má ledva 160 cm,“ opisuje Stano.

Otec sa na začiatku 90. rokov zabil

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Teraz najčítanejšie