Denník N

Znásobená citlivosť Emily Medkovej

Z tvorby Emily Medkovej
Z tvorby Emily Medkovej

Výstava výnimočnej českej fotografky v Galérii 19 predstavuje nielen bohatý estetický zážitok, ale aj kvalitnú lekciu z histórie moderného umenia.

Galéria 19 na Lazaretskej ulici v Bratislave prispela k úspechu tohtoročného Mesiaca fotografie výstavou Emily Medkovej (1928 – 1985). A rovno príspevkom takrečeno z najbohatších. Výtvarné dielo Emily Medkovej však predstavuje pre diváka nielen bohatý estetický zážitok, ale aj kvalitnú lekciu z histórie moderného umenia.

Menovite zo surrealizmu aj z presakovania jeho vplyvu do umenia takzvaného abstraktného expresionizmu. A vlastne až dodnes, pretože stále ide o nezanedbateľné presakovanie do umenia, ktorého imaginácia vždy znovu deklaruje zmysluplnosť ľudskej túžby milovať i jeho úzkosť z milovania.

Pod vedením Karla Teigeho

Keď sa v priebehu roka 1951 Emila Tláskalová-Medková a Mikuláš Medek začali zúčastňovať pravidelných utorkových schôdzok okruhu surrealistov – znovu pod vedením „kapitána avantgardy“ Karla Teigeho –, kdekomu ešte stále nedala pokojne spať spomienka na zbláznenú klietku vojnových rokov. Bolo však už aj po mrazivom februári 1948 a dvere gottwaldovskej klietky boli festovne zahasprované, ľavicový intelektuál Záviš Kalandra (1902 – 1950) bol nedávno popravený a istý Ladislav Štoll začal viesť – v mene socialistického realizmu – dlhoročnú križiacku výpravu proti umeniu avantgárd a umeniu surrealistickému predovšetkým.

Príbeh diela Emily Medkovej a jeho odkaz tak dostávajú svoj pravý cveng v inej tónine, akú našepkáva trebárs aj ten najúprimnejší obdiv voči autorkinej – od konvencií odpútanej – kreativite a (slovami Aleny Nádvorníkovej) „schopnosti reflektovať vlastný osud v konfrontácii s predmetmi odumierajúcej, rozpadávajúcej sa konzumnej civilizácie. Prečo? Lebo jej bytostné bytovanie v prostredí surrealistickej skupiny bolo isteže rádovo niečím iným ako ľahkým dotykom so „zázračnom“.

Nejde tu o žiadne okrajové pripomenutie či poznámku pod čiarou. Surrealistické fungovanie v žitom svete bolo od počiatku – a až žiarlivo záväzne – formulované ako „spôsob života“. Doslova začalo fungovať pod heslom: „Premeniť život – zmeniť svet.“ Svet sa však takmer po sto rokoch od prvého manifestu surrealizmu Andrého Bretona naisto zmenil, lenže rovnako naisto sa tradícia princípu imaginácie, tradícia priam vtetovaná do kože surrealistickej (ne)poetiky, nezmenila. Nazdávam sa, že na preveľké šťastie toho, čo dodnes nazývame tvorivým procesom.

Emila Medková: Výbuch, 1959

Čarovný časový predstih

Už fotografie Emily Medkovej z rokov 1949 – 1953 znepokojujúco vizualizujú odlišný vzťah k hocijako fantazijnej výtvarnej metafore, rovnako aj k východiskovým princípom surreralistickej imaginatívnosti. Totiž, vládol v nich všadeprítomný „žravý“ i „zžieravý“ pocit odporu voči aj tej mnohovýznamovej, nepochybne aj dostatočne zvrstvenej skutočnosti.

Povedzme, že Emila Medková ju spočiatku veľmi decentne animovala – dnes by sa hodilo označenie, že skutočnosť „aranžovala“ –, ale vždy išlo o animáciu niečoho v realite a z reality vyvideného, o niečo analogické, čo znelo aj v súbežnej tvorbe jej umeleckého a životného druha maliara Mikuláša Medka. On však tie svoje – k Emiliným fotografiám analogické – obrazy krstil poetickejšími názvami ako Krik ticha či Cranachovská nadlyrika.

Môžeme teda tvrdiť, že u oboch umeleckých aj životných partnerov vznikali práce s akýmsi čarovným „časovým predstihom“, práce, ktoré budú v prvej polovici 60. rokov minulého storočia doslova reprezentatívnymi dielami estetiky akcentujúcej takzvanú konkrétnu iracionalitu a iracionálny humor. Platí však aj to, že neskôr sa magický realizmus Mikuláša Medka vlastne doslova pretavil do abstraktnej maľby plnej barokových odkazov, zatiaľ čo motívy Emily Medkovej – nazdávam sa, že z princípu ňou používaného média – neopustili pôdu vecnej vecnosti a stále ju ctili, hoci aj v jej preludných a zdôraznene fantazijných podobách.

Emila Medková: Torzo, 1965

Vodopád vlasov

Buďme konkrétni. Z vodovodných kohútikov zvyčajne tečie voda. Emila Medková však zaznamenáva z kohútikov vytekajúci večný prúd Vodopádu vlasov. Čo tým mienila povedať? Nazdávam sa, že okrem iného aj to, že kritériom iracionálneho je racionálne, pretože racionálne je zakotvené v našej skúsenosti. Lenže svoju racionalitu má aj – nielen umelecké – dovolávanie sa absurdných prekračovaní tej najskutočnejšej skutočnosti.

Skutočnosti dovedenej na hranu, za ktorou zostala „v ponuke“ napríklad absurdita. Ale nezabúdajme, že v okruhu Emily Medkovej bola absurdita známa a uznávaná skôr ako princíp konkrétnej iracionality. Princíp akosi z princípu veci vyjadrovaný – takmer zásadne – iracionálnym humorom. Humorom, ktorý má silnú výpovednú hodnotu najmä pre človeka, ktorý pochopil, že žiť sa dá v racionálnom svete len s vedomím jeho hraníc, za ktorými kraľuje absurdita. Medková ozaj kreatívne vyhľadávala spomenutú hranicu a jej dielo sa stalo portrétom jej postoja „tvárou v tvár“.

Vieme si teda predstaviť, že bola šťastná. Šťastná v zmysle jednej z ústredných myšlienok Alberta Camusa, ktorý si predstavoval svojho šťastného Sizyfa niekde pred preťažkým balvanom na úpätí vysokej hory.

Na záver len priznanie sa k tomu, že písanie o pozoruhodnej výstave Emily Medkovej (do 6. decembra) určite bolo vhodné aj na pripomenutie výroku Dominika Tatarku: Vnímame sa a spoznávame (iba) v súvislostiach.

Teraz najčítanejšie