Sme mozog. Mŕtvica vytvorila chorobného dobrodinca, tumor pedofila

V 90. rokoch pracoval João na personálnom oddelení v poisťovni v Riu de Janeiro. Jedného dňa sa zbalil, dal výpoveď a odišiel. Kúpil si vozík a na ulici začal predávať hranolky.

Z peňazí, ktoré zarobil, kupoval žobrajúcim deťom sladkosti. Často však hranolky rozdával úplne zadarmo. Stačilo prísť a nabrať si. Predtým, než João s touto prácou začal, bol však veľmi sporivý. Ako si zmenu v jeho správaní vysvetliť?

Keď mal João 49 rokov, dostal mŕtvicu. „Z blízka som videl smrť,“ povedal. „Teraz chcem žiť ako šťastný človek,“ dodal. A šťastnejším ho nerobilo nič iné ako darovanie a obeta pre druhých.

Patologickým darcom po mŕtvici

Lenže jeho charita nebola výsledkom „duchovného obratu“, ale poškodenia mozgu po mŕtvici. Išlo o jeden z mnohých symptómov, ktoré ho postihli – nemohol spať, zabúdal, mal problémy sústrediť sa, stratil záujem o sex.

Jeho štedrosť bola vyslovene patologická a zničila mu vzťahy v rodine. Keď jeho biznis s hranolkami skrachoval, žil iba z dôchodku matky, ale bezhlavo rozdával aj potom. Nemohol si jednoducho pomôcť, darovanie – bez ohľadu na okolnosti – ho naplňovalo šťastím.

Joãov prípad je skutočne zvláštny, pretože narúša bežnú predstavu, že darovanie nemá odvrátenú stranu a štedrosť je dobrá za každých okolností. „Altruizmus často považujeme za bezvýhradne pozitívny, takmer za posvätnú kvalitu, ktorá nemá takmer žiadne negatíva,“ píše Barbara Oakley z univerzity v Oaklande. Joãa však nadmerná štedrosť pripravila o prácu, priviedla na mizinu a odcudzila od rodiny.

Štedrosť a prosociálne výdaje nás robia šťastnými

Jordan Grafman, neurovedec z Northwestern University Medical School, a jeho tím skúmali, čo sa deje v mozgu ľudí, ktorí darujú na charitu. Zistili, že sa im aktivovali nielen čelové laloky – oblasti mozgu, ktoré sa okrem iného podieľajú na rozhodovaní v sociálnych situáciách –, ale aj tie časti, ktoré sú spojené s potešením a odmenou. Išlo obzvlášť o takzvaný mezolimbický systém. Ten stimuluje produkciu neurotransmiteru dopamínu. Ide o látku, ktorá v nás vyvoláva slasť.

Aktivitu v tejto oblasti mozgu neurovedci bežne spájali s „nižšími“ potešeniami ako sex alebo jedlo. Tento výskum však ukazuje, že súvisí aj so „vznešenými“ aktivitami, ako je darovanie. Bádatelia tiež zistili, že oblasť bola aktívnejšia pri rozdávaní peňazí ako ich prijímaní.

Že nás prosociálne výdaje – prostriedky určené pre druhých – robia šťastnými, vieme aj z našich osobných výpovedí. Elizabeth Dunnová a jej tím rozdelili ľudí podľa toho, či dostali 5 alebo 20 dolárov a mohli ich utratiť buď na seba, alebo v prospech druhých (prosociálne). Z výsledkov vyplynulo, že ľudia, ktorí investovali do druhých, boli večer po skončení experimentu šťastnejší ako ľudia z druhej skupiny.

Množstvo peňazí – 5 alebo 20 dolárov – pritom nehralo žiadnu rolu. Znamená to, že investovanie do druhých nás robí šťastnejšími ako prijímanie daru, a to bez ohľadu na jeho veľkosť (5 alebo 20 dolárov).

Závislý od darovania

Darovanie nás teda robí šťastnými, ale mnohí z nás sa tejto aktivite venujú iba sporadicky. Prečo? Spoluzodpovedná je za to aj oblasť v mozgu, ktorej sa latinsky hovorí fasciculus medialis telencephali. Joãov doktor si myslí, že ju mal po mŕtvici poškodenú. Jeho čelové laloky preto stratili schopnosť kontrolovať impulzy, ktoré nám spôsobujú slasť.

Náš mozog má schopnosť týmto stimulom odolávať a povedať im „nie“, lenže Joãov poškodený mozog to nedokázal a musel im vyhovieť stoj čo stoj. João bol vlastne ako patologický hráč, len závislý od darovania.

Liečbou Parkinsona gamblerom

Joãov prípad, akokoľvek tragický, je pre neurovedcov vzácnou príležitosťou, ako študovať mozog. Môžu tak zisťovať, ktoré oblasti v ňom sú zodpovedné za príslušné správanie.

Podobných prípadov radikálnej zmeny správania poznáme z minulosti veľa. Keď mala napríklad Ann Klinestiverová 52 rokov, diagnostikovali jej Parkinsonovu chorobu. Ide o neurodegeneratívne ochorenie centrálnej nervovej sústavy, pri ktorom odumierajú dopamínové bunky v tej časti mozgu, ktorá ovláda pohyb tela.

Ann dostala liek, ktorý zvyšuje množstvo dopamínu v mozgu. Takýmto spôsobom sa kompenzuje masívny úbytok neurónov. Liek zabral, lenže pacientka vykazovala čudné, dovtedy neznáme správanie. Začala hrať na automatoch. Prehrala na nich až 250-tisíc dolárov. Všetky našetrené peniaze utratila, manžel ju kvôli hazardným hrám opustil. V roku 2006 Ann lieky vysadila a jej vášeň pre hazard zmizla.

Výskum ukazuje, že až 13 percent pacientov, ktorí berú lieky na posilnenie produkcie dopamínu v mozgu, sa neskôr stane patologickými hráčmi. Dôvodom je, že mozog, ktorý je zaplavený dopamínom, látkou, čo v nás vyvoláva slasť, začne vyhľadávať aktivity, ktoré ho uspokoja – hazardné hry sú jednou z možností. Iní pacienti zase kompulzívne nakupujú – jeden pacient si kúpil naraz 60 balení vody na holenie, iná žena 3 skútre a ďalší pacient daroval 20-tisíc dolárov, ktoré však nemal.

Pedofilom po náraste tumoru v mozgu

Z inej oblasti je prípad pacienta, ktorý v dospelom veku začal navštevovať stránky s nahými deťmi. Po tom, čo sexuálne obťažoval svoju nevlastnú dcéru, zavolala na neho žena políciu. Bol zatknutý.

Z rehabilitačného programu ho vyhodili, pretože neustále robil sexuálne narážky. Deň pred nástupom do väzenia prišiel do ambulancie, sťažoval sa na bolesti hlavy a mal samovražedné sklony.

Lekári ho hospitalizovali. MRI sken jeho hlavy ukázal, že mal v čelnom laloku obrovský nádor. Keď mu ho vyrezali, jeho stav sa zlepšil a sexuálne túžby zmizli. Po roku sa však vrátili. Opätovný sken ukázal, že tumor znovu narástol. Keď mu ho vyoperovali druhýkrát, pedofilné správanie zmizlo zas.

Sme mozog

Poučenie z týchto (a mnohých iných) výskumov je jasné. Či sa nám to páči, alebo nie, my sme tá 1,5-kilogramová fašírka medzi našimi ušami, ktorej hovoríme mozog. V ňom sú všetky naše túžby, priania, starosti i radosti. Stačí malé poškodenie a naša osobnosť sa radikálne zmení – budeme mať celkom iné túžby a záľuby.

Darovanie je dobré, ale treba poznať mieru, vedieť „koľko, kedy, na aký účel a ako“ darovať. Štedrosť a obľuba darovania tiež nie je akási „éterická duchovná kvalita“ – ide o produkt nášho mozgu, tak ako obľuba hudby, sexu, jedla alebo turistiky.

O Joãovi informoval Sam Kean v časopise The Atlantic.