Techno bolo soundtrackom novembrovej zmeny, pri zjednotení Nemecka som však nejasal

Z pódia sa valí zvuková vlna a hypnotický rytmus, oči blúdia v tajomnom lese, ktorý sa vzápätí rozkladá do vizuálnej mriežky a abstrakcie. Za laptopom stojí Wolfgang Voigt, jeden z krstných otcov nemeckého techna a elektronickej tanečnej hudby. Za vyše tridsať rokov pôsobenia na scéne jeho tracky prehučali množstvom klubov po celom svete, spoluzaložil globálne úspešné vydavateľstvo Kompakt a podieľal sa na špecifickom zvuku minimal techna z nemeckého Kolína.

Vo svojom projekte Gas už roky brázdi skôr epické nálady a mytologické témy, čím si tiež našiel veľkú skupinu oddaných fanúšikov. Po vypredanom vystúpení v bratislavskej „áštvorke“ na pozvanie Goetheho Inštitútu sa rozhovor prirodzene krútil okolo rôznych aspektov strojového rytmu.

V roku 1988 vás očaril štýl acid house a bol to váš vstup na scénu elektronickej tanečnej hudby. Čo bolo na tejto produkcii také príťažlivé?

Viac vecí. Po prvé to bolo to absolútne minimalistické a redukované, bol to čistý bít. A to na rozdiel od opulentnosti popu 80. rokov, odkiaľ som prichádzal. Zároveň to bolo extrémne sexy a bola to prvá hudba, na ktorú som sám tancoval. Všeobecne to bolo totálne oslobodenie pre nás všetkých, ktorí sme sa socializovali s vtedajšou populárnou hudbou. V nej dominovali frontmani prejavujúci sa cez texty. A zrazu tu bol jeden nástroj – Roland 303 –, prostredníctvom ktorého sa všetko definovalo cez zvuky. Podobne ako to predtým urobil asi len Jimi Hendrix s gitarou. Páčil sa mi ten minimalistický ťah rovno vpred, sedemminútový bít a hypnóza. Bol to aj istý revival psychedélie a drog v hudbe. To ma veľmi nadchlo.

Zdá sa, že ste pri tom ostali dodnes. Našli ste vtedy hudbu svojho života?

Ostal som pri rovnom bíte. Naďalej sa zaujímam o rôznu hudbu – pop, rock či klasiku. Ale keď robím niečo vlastné, tak je to buď bez rytmu, čiže ambient, alebo niečo abstraktné či umelecké. Moja rytmická hudba je vždy založená na rovnom bíte. Pri ňom som ostal, je to dodnes moja filozofia a zoberiem si ju až do hrobu. A či som si túto hudbu našiel? Možno si ona našla mňa. Ťažko povedať. Acid a potom techno boli pre mňa istým spôsobom finálnou hudbou. V 90. rokoch sa istá cesta populárnej hudby uzavrela. Pre mňa prichádza po techne vždy len techno. Keby dnes prišla hudba, ktorá by vo mne spôsobila to, čo napríklad punk v roku 1978 alebo acid v roku 1988, tak potom by som toto tvrdenie odvolal. Ale dodnes sa to nestalo.

Dá sa s technom zostarnúť? Predsa len, ide o pretancované noci v klube.

Ja tvrdím, že áno, pretože v mojom prípade to tak je. Ide totiž o vec postoja. Platí to aj o inej hudbe. Určite nie som najväčší fanúšik Rolling Stones, ale mám veľký rešpekt pred tým, ako títo sedemdesiatnici stále robia svoju vec a s pribúdajúcim vekom sú pre mňa stále uveriteľnejší. Čo sa týka primárneho konzumovania techna, tak aj dnes ide o to, že mladí ľudia pretancujú noci v kluboch. Pre mňa to už neplatí, hoci som to desaťtisíckrát zažil. Existujú však mnohé iné spôsoby, ako techno žiť.

Bavíme sa o scéne, ktorá má tridsať rokov. Aký je stav v techne dnes? Žije?

Samozrejme, že aj príbeh rovného bítu techna sa už pred rokmi dorozprával do konca. Alebo dosiahol svoj finálny bod v tom zmysle, že globálne zvíťazil.