Denník N

Zákulisie veľkej hry

Majstrovská novela Érica Vuillarda nám poodhaľuje okolnosti príprav a dozrievania druhej svetovej vojny. A robí to tak sugestívne, až máme pocit, že aj my sedíme v jednom z tých zafajčených európskych salónov a rozhodujeme o osude sveta.

Zákulisie – priestor ukrytý pred očami bežných divákov, miesto príprav, nečakaných premien, neovládateľných stresov, temných strachov i častých intríg. V skutočnosti sa v ňom nemusí diať nič zaujímavé. Možno len prach sadá na zaolejované časti divadelných strojov a pokrýva ich vrstvami mazľavej hmoty, striedajú sa kostýmy, roly i obsadenie. Ale ťažko tomu veriť – už len preto, že do tohto priestoru nemáme prístup a nevieme si ho ani len predstaviť. Každé tajomstvo má svoju magiku a platí to stonásobne, keď hovoríme o zákulisí príprav druhej svetovej vojny.

Keď píše režisér

Francúzsky spisovateľ a režisér Éric Vuillard pre nás poodostrel ťažkú oponu zákulisných hier a kuloárnych stretnutí, ktoré predchádzali na dlhý čas posledným slobodným nemeckým voľbám v roku 1933, anšlusu Rakúska či Mníchovskej dohode. Jeho majstrovská novela Program dňa ocenená Goncourtovou cenou (najvýznamnejším francúzskym literárnym ocenením) nám ponúka sériu doslova divadelných výstupov v zafajčených salónoch európskych miest, kde sa pomedzi kávičky, obedy, dezerty a večere varili skutočné veľké dejiny. Knižku prinieslo Vydavateľstvo Slovart v edícii MM a urobilo veľmi dobre, že preklad zverilo do rúk Igora Navrátila.

Keď sa do písania literatúry pustí filmový režisér, môže to dopadnúť všelijako – vo Vuillardovom prípade sa však jazyk prózy a jazyk filmu snúbili vo veľmi príjemnom objatí. V novele Program dňa sa strieda poetický jazyk s britkými dialógmi „mužov dejín“, ťažká téma sa podáva prostredníctvom tragikomických obrazov a na tie najväčšie a najširšie historické udalosti hľadíme prostredníctvom detailov. Kvapka potu. Sopeľ letiaci naspäť do útrob nosa. Pokrčená vreckovka, ktorá stratila svoju pôvodnú farbu. Falošný úsmev ukrývajúci zlobu, strach, nervozitu či totálny vnútorný kolaps.

Vuillardova novela však nie je textom, ktorý by chcel zľahčovaním prispievať k zabudnutiu a iluzórnemu vyrovnaniu. Naopak. Jeho často groteskné postavy majú krvavé pazúry a obrovské nenásytné papule.

Dvadsaťštyri trojradových oblekov

Puky. Klobúky. Vlnené vyp­chávky. Hrubé cigary. Dvadsaťštyri mužov vystupuje z prítmia na javisko, aby sa stretli v jednej miestnosti. Bolo by to celkom bežné, keby v tej chvíli nedržali v rukách osud Zeme ako nejakú bezvýznamnú detskú loptičku. Šachové figúrky sú presvedčené o svojej výnimočnosti a nedot­k­­nuteľnosti, no ešte netušia, že v tejto špinavej hre ich môžu kedykoľvek obetovať v prospech veľkolepého (a rýchleho) víťazstva.

Píše sa rok 1933, konkrétne 20. február. Hermann Göring, jeden z najmocnejších mužov tretej ríše, si pozval na svoj zámok dvadsiatich štyroch najbohatších mužov Nemecka, aby ich požiadal o finančnú podporu pred nadchádzajúcimi voľbami. Na menách možno záleží a možno nie, všetky sú uvedené v knihe na strane 14. Oveľa podstatnejšie sú však značky, ktoré sa za týmito menami skrývajú – BASF, Bayer, Agfa, Opel, IG Farben, Siemens, Allianz a iné.

„Sú to naše autá, naše práčky, naše čistiace prostriedky, naše rádiá s budíkmi, poistenie nášho domu, batérie v našich hodinkách.“ O pár chvíľ však naberú podobu vojenských áut, smrtiaceho plynu Zyklon B, či otvoria svoje brány pre státisíce nových „zamestnancov“ z vyhladzovacích a koncentračných táborov tretej ríše.

A stali sa z nich aj noví sponzori, ktorí po prejave Göringa a o čosi neskôr aj samotného Hitlera ochotne načreli do svojich vreciek. „Táto výzva, nepochybne trochu povýšenecká, nebola pre tých mužov ničím výnimočným; boli zvyknutí na úplatky a na podpultové kšefty. Korupcia je nezrušiteľná položka v rozpočte veľkých podnikov, má niekoľko názvov – lobovanie, provízie, financovanie strán.“

Tragické grotesky v prítmí salónov

Vuillardova útla novela je na jednej strane stručnou históriou postupných krokov, ktoré smerovali k nástupu nacizmu s astronomickou podporou más a vypuknutiu druhej svetovej vojny, no je to aj panteón tragikomických historických postáv, ktoré pri rozpade starého sveta zohrali svoje veľké party. Vstupujú do salónov, nechávajú sa zastrašovať či kupovať, lámu ich cez koleno peniazmi i strachom, ponižujú ich, a oni vo svojej ustráchanosti a zbabelosti a slabosti cúvajú do rohov miestností.

Napríklad taký Kurt Schuschnigg, ktorý po zavraždení Dollfussa nastúpil na miesto rakúskeho kancelára. Dvanásteho feb­ruára 1938 odchádza na stretnutie s Adolfom Hitlerom v prestrojení za lyžiara (pretože ako dôvod svojej cesty uviedol lyžiarsku dovolenku a nechce, aby o ňom začal ľud pochybovať).

A nasleduje hrubý nátlak, zastrašovanie a Führerove temné hry, ktorých výsledkom je niekoľko dôležitých krokov a personálnych výmen potrebných na následný anšlus.

Alebo Arthur Seyss-Inquart, nacista a jeden z hlavných strojcov pripojenia Rakúska k tretej ríši, ktorý napokon v Norimbergu pred súdom tvrdí, že o ničom nevedel, nič nenariadil, o ničom nerozhodoval (keby vtedy mohol, isto by poprel aj všetky svoje facebookové statusy). Ale ešte predtým ho vymenujú za rakúskeho kancelára. „Najväčšie katastrofy sa často ohlasujú drobnými krokmi.“

V predvečer svetovej vojny

V Londýne na Downing Street pozval Chamberlain na rozlúčkový obed odchádzajúceho nemeckého veľvyslanca Ribbentropa, ktorého povolali do vlasti, aby sa stal ministrom zahraničných vecí. Debatujú o tenisovej hviezde Billovi Tildenovi, zatiaľ čo nemecká armáda už okupuje Rakúsko. Jedia koláč, pijú kávu a Ribbentrop s manželkou si vychutnávajú okamih, v ktorom Chamberlain dostáva správu o najnovších udalostiach vo svete. Je to cynická šachová partia na roztrhanej Versailleskej zmluve.

Mnohé z tankov sa cestou na Viedeň pokazia, čo spôsobí neprijateľné zdržanie, no táto nepatrná prestávka je v porovnaní s tým, čo ešte len príde, vlastne celkom bezvýznamná.

Podobný tragikomický výstup ako návšteve u Göringa či stretnutiu Schuschnigga s Hitlerom venoval Vuillard aj Mníchovskej dohode. „Už nikdy neuvidíme zašpinený lem odevu, zažltnutý obrus, väzbu šekovej knižky, fľak od kávy. Z tých udalostí nám ukážu len príjemné stránky. Keď sa však pozorne zahľadíme na fotografiu, na ktorej sú Chamberlain s Daladierom po boku Hitlera a Mussoliniho v Mníchove tesne pred podpísaním, predsedovia vlád Anglicka a Francúzska sa netvária veľmi hrdo.“

Vo svete, ktorým sa valia kolóny nemeckých tankov a moloch tretej ríše si postupne odkrajuje z území svojich susedov, akoby sa ani nič vážne nedialo. Niektorí sú síce znepokojení, a tak si hryzú do spodnej pery. Iní už pochopili, o čo ide, a tak robia všetko potrebné, aby sa v prípade potreby opäť rýchlo dostali na koňa a kráčali v čele sprievodu zvaného svetová politika.

V novele Érica Vuillarda sa varia veľké dejiny v hustom dyme cigár a za zvukov vŕzgania ohýbaných chrbtíc. Jednotlivé kapitoly (obrazy, či možno výstupy) by mohli fungovať aj ako samostatné poviedky, no ich dômyselné zoradenie (podpísané umom skúseného dramaturga) vytvára na nepatrnej ploche čosi vyše sto strán priam kolosálne dojmy.

Keď píše režisér, v jeho texte zväčša niet miesta pre zbytočné slová. O Éricovi Vuillardovi to platí na sto percent. On totiž nielenže píše, on aj vidí.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Kultúra

Teraz najčítanejšie