Tri choroby, ktoré ohrozujú demokraciu na Slovensku
Chýbajúca tolerancia, pocit nerovnosti a dôstojnosť za príplatok.
Autor je členom hnutia Progresívne Slovensko
Takto o rok budeme sláviť 30 rokov od Nežnej revolúcie. So štátnymi sviatkami tohto druhu je to ako s narodeninami. Keď sa ocitnete na oslave päťdesiatky vášho švagra, nebudete mu počas gratulácie pripomínať, že je kvôli častejšiemu pitiu alkoholu hanbou rodiny, že vám dlží peniaze a v živote nič nedokázal. Povznesiete sa nad jeho slabosti a zlyhania a poprajete mu len dobré do ďalších rokov. Okrúhle výročia znesú pátos, pompéznosť i kus pretvárky. Prial by som si, aby budúcoročné oslavy novembra ’89 mali takú úroveň, že na ne budeme spomínať ešte najmenej desať rokov. Rád by som k tomu prispel aj ja. Ako? Napríklad tak, že niekoľko kritických viet o stave našej demokracie zverejním už dnes. Aby som o rok nekazil zábavu.
Prieskumov merajúcich spokojnosť Slovákov s demokraciou bolo za posledné roky urobených niekoľko. Výsledky sú podobné a hovoria, že polovica až dve tretiny obyvateľov Slovenska nie sú spokojné so stavom demokracie u nás. Menej je už prieskumov, ktoré idú do hĺbky a dozvedeli by sme sa z nich viac ako len to, že politici nerobia v záujme voličov a navyše ešte aj kradnú. Preto sa pokúsim pomenovať tri iné príčiny, prečo si mnoho Slovákov vie predstaviť návrat k socializmu či dokonca nastolenie diktatúry ako alternatívu súčasnosti.
Bez tolerancie niet demokracie
Ľudia boli k sebe milší, strávili spolu viac času. Z úst pamätníkov normalizácie počúvam tieto vety často. Neviem ich potvrdiť ani vyvrátiť, mal som jedenásť, keď padal režim.
Čo sa odvtedy zmenilo, je, že pribudol nekonečne veľký priestor (internet), v ktorom môžeme prakticky beztrestne osočovať rôznych ľudí, dokonca aj tých, ktorých nepoznáme. Pribudli aj dôvody, pre ktoré nám ľahšie vzkypí žlč: majetkové rozdiely či odlišné (nielen politické) názory, pričom tie prvé takmer neboli a druhé nebolo dovolené slobodne hocikde hlásať.
Toto sa zmenilo. Ale ľudia vo svojej podstate sa nezmenili. Tolerantnosťou sme nevynikali v minulosti a urobili sme veľa preto, aby sme si ju nemali na čom trénovať. Najprv sme vysťahovali Čechov, po nich Židov, aj nejakých Maďarov a Nemcov. Ostali nám len Rómovia a gejovia, ktorí si, vediac, čo sme zač, vytvorili getá (reálne a mentálne), kde sa cítia bezpečnejšie.
Niet divu, že tolerantní nie sme ani dnes. Podľa minuloročného prieskumu IVO by viac ako 40 percentám obyvateľov Slovenska prekážalo, keby sa do ich susedstva nasťahovala černošská rodina. Prisťahovalcov (nemusí byť ani moslim) si za susedov nepraje 59 percent Slovákov, čo je zhruba rovnako ako pri homosexuálnom páre. Židov nechce za susedov každý tretí opýtaný, ukrajinskú rodinu každý štvrtý. Keď sociológovia robili rovnaký prieskum pred desiatimi rokmi, namerali nižšie čísla, t. j. boli sme k uvedeným komunitám tolerantnejší. Trend je zjavný a vyvoláva obavy.
Ako by sme nechceli alebo nedokázali pochopiť, že tolerancia je pre demokraciu niečo ako operačný systém pre počítač. Jedno bez druhého nefunguje, stáva sa nepoužiteľnou zbierkou zákonov, respektíve železa a plastov. Nerozumieme, že kde sa stráca akceptácia kultúrnych, názorových a iných neškodných rozdielov, tam skôr či neskôr vkročí despotizmus uniformnosti a trestania odlišností.
Ako keby sme sa chceli rovnakou netolerantnou mincou revanšovať za to, čo sme sami zažívali na sklonku R-U monarchie či za komunistov. No nechápeme, že sa tým revanšujeme len sami sebe. Lebo to neznášanlivé prostredie presýtené cholerickou atmosférou, ktoré spoluvytvárame, je ako revolúcia – požiera svoje deti. Pohryzie svätca aj gaunera. Žiaľ, minimálne jeden z nich následne povie, že chyba je v systéme. Nie, nie je. Chyba je v nás.
Konflikt vytvára napätie a priťahuje pozornosť, čo vedia aj mnohí politici a neznášanlivosť je pre nich pevnou súčasťou politickej práce. Iní sú neznášanliví od povahy, takže niet divu, že vírusom netolerancie je napadnutý aj parlament či mestské a obecné zastupiteľstvá. Nebola by to tragédia, keby politici takto nešli spoločnosti negatívnym príkladom. A keby sa zbytočnými hádkami neodvádzala pozornosť od závažných problémov, s ktorými ľudia dennodenne zápasia.
Všetci nech majú rovnako
Nasledujúcu úvahu neviem dostatočne podložiť dátami. Keby nejaké existovali, dali by sa ilustrovať nasledujúcimi obrázkami: tržnice plné fejkového oblečenia. Kandidát na bratislavského starostu, ktorý by problém ľudí bez domova vyriešil tak, že by ich presunul na koniec mesta. Bohatý čestný podnikateľ, ktorý raz za týždeň čelí žiadosti o peniaze a celý život ohováraniu, lebo je vraj zlodej a držgroš. Rodina z panelákovej štvrte, ktorá sporí ako o život na rumunské SUV, takže na druhý krúžok pre ich školáka už niet peňazí. Muž v tielku, ktorý vyhadzuje pokazené potraviny z chladničky a počúva pri tom televízne noviny. Moderátorka hovorí, že vláda chce minúť euro dvadsať na obed pre každé dieťa na základnej škole. Muž si otvorí vychladené pivo a vytočený sa len tak pre seba opýta: „Aj pre cigánske?!“
Myslím si, že veľká časť našej spoločnosti sa ani tri dekády od nástupu trhovej ekonomiky nedokázala zmieriť s existenciou majetkových rozdielov. S tým, že vždy boli a vždy budú ľudia bohatí, ľudia chudobní a ľudia, ktorí nie sú ani jedno z toho. Vidím ju často: závisť, že niekto rozprávkovo zarába, závisť, ktorá nerozlišuje, či je ten nadpriemerný príjem výsledkom rokov driny alebo kriminálnych konexií na daňovom úrade. Vídavam nepochopenie a ignorovanie potrieb tých, ktorí zarábajú málo. Vraj sa majú viac snažiť.
A opäť: nie je to o systéme, že chceme, aby všetci mali rovnako. Či presnejšie, aby nikto nemal viac ako ja. Práveže prakticky všetky doterajšie vládne garnitúry neurobili nič zásadné, aby tomu bolo inak. Podľa rôznych ekonomických ukazovateľov patríme medzi najrovnostárskejšie krajiny vyspelého sveta.
Napriek tomu v nás prežíva akýsi sen o spravodlivejšom trhu. Z prieskumu agentúry Focus z jari tohto roku vieme, že keby sa typ ekonomiky dal vybrať ako topánky v obchode, 56 percent Slovákov by si vybralo buď sociálno-trhovú, alebo socialistickú ekonomiku. Po voľnom trhu by natiahlo ruku 31 percent opýtaných. Nerobme si ilúzie, že popularita sociálnej ekonomiky na Slovensku je prejavom empatie širokých más s najslabšími skupinami obyvateľov. Keby to tak bolo, náš postoj k utečencom by bol úplne iný, ako je v skutočnosti.
Prečo o tom píšem? Pretože si myslím, že práve tu sa už teraz odohráva spor, ktorý bude mať úplne zásadný vplyv na popularitu demokracie na Slovensku. Na jednej strane neutíchajúca túžba po rovnostárskej spoločnosti a politický mainstream ponúkajúci voličom úplatky v podobe nezodpovedných návrhov typu v ústave zakotveného dôchodkového veku. Na druhej strane fundamenty, ako je starnutie populácie, odliv mozgov, nízka kvalita školstva a nedostatočné investície do vedy a výskumu, ktoré neumožňujú taký dlhodobý ekonomický rast, aby zabezpečil základné potreby všetkých a platy približujúce sa tým na Západe. Ak nebudeme schopní tento spor rozumne vyriešiť, mnohí ľudia to pocítia na nižšej kvalite života a ukážu prstom na vinníka, ktorý je v tom nevinne – na demokraciu.
Dôstojnosť? Len za príplatok
Tretí dôvod, pre ktorý je demokracia na Slovensku v ohrození, bude niekomu znieť insitne. No asi to nebude až taká insita, keďže dôstojnosť sa spomína na troch miestach v našej ústave. Píše sa v nej, že sme slobodní a rovní v dôstojnosti a právach (čl. 12), že každý máme právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti (čl. 19) a taktiež právo na odmenu za vykonanú prácu, ktorá umožňuje dôstojnú životnú úroveň (čl. 36). Je to tak aj v skutočnosti?
Nie vždy. A pravdepodobnosť, že k vám štát a okolie nepristupujú ako k menejcennému, sa zvyšuje s výškou vášho príjmu. V nemocniciach či v zariadeniach sociálnej starostlivosti je potrebné si priplatiť, ak očakávate ľudskosť a steny bez plesne. Ak sa dostanete do konfliktu so zákonom, nejeden sudca bude ochotný hľadať spravodlivosť vo vašom prípade až vtedy, ak ho k tomu pozornou robotou dotlačí váš dobre zaplatený advokát. Ak na takého nemáte peniaze, máte smolu. Prvoradým cieľom časti sudcov v takom prípade bude čo najskôr sa zbaviť spisu, rovnosť v právach a dôstojnosti pôjde bokom. A o výplate za vykonanú prácu, ktorá umožňuje dôstojnú životnú úroveň, by iste vedeli čo-to povedať tisíce ľudí, ktorí ešte donedávna pracovali vo verejnej správe (!) za nižšiu ako minimálnu mzdu. A nielen oni.
Nedá sa to vpísať do excelovských tabuliek ani do volebných programov, no má zasadný vplyv na vnímanie života v danom štáte a jeho politické zriadenie, či k vám na úradoch, v škole alebo na domovej schôdzi pristupujú s rešpektom a záujmom ako k bielemu, katolíckemu, dobre situovanému mužovi, hoci ste nezamestnaná slobodná matka, ktorej syn je gej. Dôstojnosť nemá byť za príplatok. Dôstojnosť má byť bezplatný štandard, ktorý dostávame od štátu, aj jeden od druhého. Kapitalizmus s ľudskou tvárou, nazval by to Dubček.
Ak vám predošlé riadky zneli príliš depresívne, nezúfajte. V neslávne známom prieskume pre INEKO, v ktorom by 15 percent ľudí vymenilo demokraciu za diktatúru, našli respondenti masívnu zhodu na tom, čo by k obnoveniu dôvery v súčasné zriadenie pomohlo najviac. Až 70 percent si myslí, že to chce väčšiu angažovanosť slušných ľudí. Akoby si viacerí tento prieskum prečítali, uchádzali sa o našu dôveru v minulotýždňových komunálnych voľbách a mnohí ju aj získali. My ostatní sa môžeme pridať. Spôsobov, ako sa angažovať, je mnoho. A po roku, po dvoch možno s prekvapením zistíme, že kvôli nádeji na zmenu nemusíme zúfalo čakať na charizmatického vodcu. Ale že tá nádej je v nás.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].