Denník N

Pamäť národa: v komunistickom väzení ju mučili a prišla o nohu, pomáhali politickým väzňom, prežila pochod smrti

Marta Szilárdová, Helena Kociánová, Milena Blatná, Jiří Světlík. Foto - Post Bellum
Marta Szilárdová, Helena Kociánová, Milena Blatná, Jiří Světlík. Foto – Post Bellum

Laureáti Cien Pamäti národa, ktoré udeľuje Post Bellum, si prevezmú ocenenia 17. novembra, na výročie Nežnej revolúcie, v pražskom Národnom divadle. Naživo si môžete preberanie cien pozrieť na Dvojke.

Helenu Kociánovú v komunistickom väzení nešetrili: niekoľko dní ju vypočúvali, mučili ju, spávala na zemi bez prikrývok, až ochorela. Po operácii dostala infekciu. Neskôr pri práci na družstve prišla o nohu.

Marta Szilárdová so sestrou aj bratom prežili koncentrák aj pochod smrti, domov išli cez zbombardované Drážďany. Zvyšok rodiny sa nikdy nevrátil.

Jiří Světlík strávil desať rokov a dva mesiace v pracovných lágroch a väzniciach za pomoc politickým väzňom.

Milena Blatná pracovala v jáchymovských uránových baniach, pomáhala politickým väzňom prenášať von listy rodinám a odpovede naspäť, nakoniec sa do jedného z nich aj zamilovala a päť rokov čakala, než ho prepustia.

Štyri silné príbehy štyroch silných osobností. Laureáti Cien Pamäti národa, ktoré udeľuje Post Bellum, si prevezmú ocenenia 17. novembra, na výročie Nežnej revolúcie, v pražskom Národnom divadle.

Naživo si môžete preberanie cien pozrieť na Dvojke RTVS alebo ČT2, prípadne vypočuť v Českom rozhlase Plus.

Ceny Pamäti národa sa udeľujú od roku 2010. Ocenených bolo 38 osobností, medzi ktorými prevažujú vojnoví veteráni, politickí väzni, odbojári z vojny a komunizmu, preživší holokaustu, disidenti, perzekvovaní spisovatelia či predstavitelia undergroundu, píše Post Bellum.

Helena Kociánová poradila známemu, ako ujsť za hranice, mučili ju a odsúdili

Foto – Post Bellum

Helena Kociánová (1933) pochádza z Borského Mikuláša na Záhorí. Mala len 18 rokov, keď ju Štátna bezpečnosť zatkla a tri dni ju mučila. Chceli ju prinútiť vyzradiť členov protištátnej skupiny Jozefa Krutného. O nich Helena nič nevedela; jedinou chybou bolo, že známemu poradila prevádzača, ktorý by ho mohol dostať na Západ.

Dievčinu niekoľko dní vypočúvali, mučili ju, spávala na zemi bez prikrývok, až ochorela. Mala silné bolesti, vyoperovali jej slepé črevo, diagnóza však bola chybná a Helena mala silný zápal obličiek.

Po operácii sa jej rana nehojila, dostala do nej infekciu, bolesti boli neznesiteľné. Do cely jej navyše nasadili udavačku.

Helenu odsúdili v roku 1952 za protištátnu činnosť na päť rokov, zaradili ju na ťažké práce do poľnohospodárstva. Tam ju stiahla nezabezpečená mláťačka, pred smrťou ju zachránil jeden zo zamestnancov. Celou silou ju držal, aby ju stroj celú nerozsekal. Prišla však o nohu.

Na slobodu sa Helena Kociánová dostala 30. mája 1956.

Marta Szilárdová so sestrou prežili koncentrák aj pochod smrti

Foto – Post Bellum

Marta Szilárdová (1923) sa narodila do židovskej rodiny a druhá svetová vojna jej a príbuzným zasiahla do života hneď vo svojom počiatku. V roku 1939 boli Levice pripojené k Maďarsku.

Martinho manžela Štefana odviedli do pracovného tábora, tam skončil aj jej mladší brat Fridrich. Podobne mizli aj ďalší známi a príbuzní.

V lete 1944 odviezli do Osvienčimu zvyšok rodiny. Rodičov videla naposledy pri selekcii, Martu aj jej sestru odvelili do továrne na zbrane. Hneď po príchode a sprche im dali lieky, pravdepodobne bróm, aby im zastavili menštruáciu.

Po dvoch mesiacoch sa výroba zastavila. Nemci sa obávali postupujúceho frontu a všetci väzni museli ísť preč. Po troch dňoch pochodu smrti, počas ktorých dozorcovia zastrelili každého, kto už nevládal ísť ďalej, prišli až k mestu Kassel, ktoré bolo v plameňoch po bombardovaní spojencov.

Nemci zmizli, väzňov sa ujali Američania. Domov sa však museli dostať sami. Marta so sestrou sa pridali ku skupine Čechov, s ktorými išli pešo cez rozbombardované Drážďany na české územie. Potom putovali samy na Slovensko.

V rodnom dome v Leviciach už bývali noví nájomníci. Väčšie šťastie mali v neďalekých Šuranoch, kde sa mohli usadiť v prázdnom byte a zostať tam aj po návrate jeho majiteľky.

Prežil aj Martin manžel, stretla sa s ním na ulici. Najprv ho ani nespoznala – bol chudý, špinavý a oblečený v československej uniforme.

Jiří Světlík dostal 20 rokov za to, že pomáhal politickým väzňom

Foto – Post Bellum

Jiří Světlík (1924) strávil desať rokov a dva mesiace v pracovných lágroch a väzniciach, pretože pomáhal politickým väzňom. Pochádza z Plzne, kde jeho otec vlastnil tlačiareň, a preto sa aj Jiří vyučil za tlačiara.

Keď komunisti v roku 1948 tlačiareň znárodnili, odišiel pracovať do porcelánky v Lokti pri Karlových Varoch. Čoskoro sa zapojil do činnosti skupiny ľudí, ktorá pomáhala väzňom v neďalekých uránových baniach. Zháňali jedlo a odovzdávali listy príbuzným odsúdených.

Všetko sa podarilo držať v tajnosti až do marca 1952. Vtedy 28-ročného Jiřího spoločne s ďalšími piatimi členmi skupiny zatkli a pred koncom roka odsúdili.

Jiří dostal 20 rokov za vyzvedačstvo a velezradu. ŠtB prišla na to, že okrem pomoci väzňom skupina odovzdávala do zahraničia informácie o podmienkach v pracovných táboroch. Na súde Jiřímu pohoršilo aj to, že ho v roku 1944 odsúdil nacistický súd za „napomáhanie nepriateľovi a prípravu velezrady“. Pre komunistických sudcov to bol dôkaz, že keď bojoval proti Hitlerovi, tak bojuje aj proti Stalinovi.

Trest si odpykával najskôr vo väznici v Chebe, nasledovali uránové bane Nikolaj a Rovnosť pri Jáchymove, kde bol až do vyhlásenia amnestie v roku 1960. Ta sa však naňho ako protištátneho špióna a vedúceho skupiny nevzťahovala. Previezli ho do väzenia vo Valdiciach a prepustili ho až počas ďalšej amnestie v roku 1962.

Potom pracoval v skladoch Kovodružstva v Plzni a na nejaký čas sa stal aj vedúcim. O toto miesto prišiel pri previerkach po augustovej okupácii v roku 1968. Až do dôchodku potom pracoval ako pomocný robotník.

Milena Blatná pašovala do jáchymovských baní listy

Foto – Post Bellum

Milena Blatná (1934) neváhala, keď ju v podzemných jáchymovských uránových baniach jeden z politických väzňov požiadal, aby odovzdala odkaz rodine. Mala osemnásť rokov a na šachte Eduard pracovala ako kolektorka – kontrolovala rádioaktivitu vyvážanej horniny.

Prácu v jáchymovských uránových baniach si vybrala, pretože bola dobre platená. Po predčasnej smrti otca sa totiž namiesto štúdia rozhodla pomáhať matke s obživou rodiny a so starostlivosťou o nezaopatrených súrodencov.

V baniach sa však mladé dievča stretlo s veľmi drsnou realitou väzenského pracovného lágra. Denne dochádzala do areálu obohnaného ostnatým drôtom a strážnymi vežami, zblízka videla, čo znamená strata slobody. Ľudské poníženie násobili neľudské podmienky, v ktorých väzni trávili roky života: v zime, o hlade, pri každodennej vyčerpávajúcej a životu nebezpečnej práci.

Milena sa im snažila pomáhať a cez drôty prenášala korešpondenciu a rôzne potreby, napriek tomu, že riskovala problémy a možno aj obvinenia z trestného činu. Ťažkosti jej mohol priniesť aj milostný vzťah s jedným z politických väzňov.

Zamilovala sa do Jiřího Blatného, ktorého v roku 1951 odsúdili v procese so skupinou brnianskych vysokoškolákov na trinásť rokov väzenia za velezradu a špionáž.

Ich vzťah, ktorý sa mohol v pracovnom lágri rozvíjať len vďaka pomoci priateľov – spoluväzňov, sa prerušil vo februári 1954. Milenu pristihli pri pašovaní listov a musela z baní odísť.

Ďalších päť rokov na svojho milého čakala. Vzali sa v roku 1958, keď Jiřího Blatného konečne prepustili na slobodu.

Post Bellum SK je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia.

Pomôžte aj vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo pošlite jednorazový dar na účet SK12 0200 0000 0029 3529 9756.

Pridajte sa k nám! Čím viac nás bude, tým väčšie spomienkové dedičstvo zachováme pre naše deti.

Aj s vašou pomocou môžeme kontaktovať pamätníkov!

Príbehy 20. storočia sú projekt neziskovej organizácie Post Bellum SK.

Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa.

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.

Príbehy 20. storočia

Teraz najčítanejšie