Denník N

Cesta do slovenskej duše vedie cez Bátovce

Michal Ditte a Iveta Ditte Jurčová. Foto N - Tomáš Benedikovič
Michal Ditte a Iveta Ditte Jurčová. Foto N – Tomáš Benedikovič

Divadlo Pôtoň začínalo ako amatérsky súbor, dnes jeho inscenácie patria medzi najlepšie na Slovensku. Jeho príbeh nie je len príbehom o divadle – je to aj príbeh o skepse, slobode a zázrakoch.

Je to už takmer dvadsať rokov, čo spolu robia divadlo. Začínali ako amatéri v obci Tekovské Nemce. To je dosť ďaleko od Košíc aj od Bratislavy. Bližšie k Leviciam ako k Štiavnici, mentálne aj fyzicky.

Iveta Ditte Jurčová a Michal Ditte sa k divadlu dostali z číreho nadšenia ako ochotníci. Najprv boli len jedným z množstva neprofesionálnych divadelných súborov, ak by sme sa chceli držať terminológie či skôr vžitých stereotypov.

Dnes je ich Divadlo Pôtoň nezávislým profesionálnym divadlom, ktoré sa svojimi inscenáciami radí medzi najlepšie divadlá na Slovensku, a ani to ešte nie je presná a dostačujúca formulácia. Ono to totiž nie je iba divadlo, ale aj kultúrne a rezidenčné centrum. A splnený sen. Hlavne splnený sen. Sen o divadle, ktoré sa dá robiť bez kompromisov, slobodne, a akoby už toto nebolo dosť, ešte aj na vidieku.

Desať rokov má divadlo Pôtoň zázemie v bývalom kultúrnom dome v Bátovciach, kedysi kráľovskom meste, dnes malej obci s dvoma kostolmi a jednou donáškou pizze. „Asi sme trošku za exotov,“ hovorila nedávno Iveta Ditte Jurčová pri preberaní ceny Dosky za najlepšiu inscenáciu sezóny, ktorú urobili v spolupráci so Štúdiom 12.

Je to tak. Sú za exotov. V tom najlepšom slova zmysle.

Úvodná scéna z inscenácie Americký cisár. Foto – Radovan Dranga

Iveta Ditte Jurčová a Michal Ditte v Divadle Pôtoň. Foto N – Tomáš Benedikovič

Byť tu, v Bátovciach

„Bátovce boli ešte v prvej polovici 20. storočia okresným mestom, a preto aj kultúrny dom bol postavený veľkoryso. Keď ho v roku 1952 otvárali, vystupovala tu Eva Kristínová, vtedy už herečka Slovenského národného divadla. Podľa fotografií to bola veľká sláva,“ hovorí Michal Ditte, keď nás vedie do sály, skutočne veľkolepej v porovnaní s tým, čo si človek predstaví pod sálami dedinských kultúrnych domov.

V 90. rokoch v nej rástli náletové dreviny. Strecha sa

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Divadlo a tanec

Kultúra

Teraz najčítanejšie