Sto dní gréckej vlády, sto dní strateného času

Autor je predsedom strany SaS

Koncom minulého roka nedokázal grécky parlament na tri pokusy zvoliť prezidenta a v tom prípade musia byť podľa gréckej ústavy vyhlásené predčasné parlamentné voľby. Tak sa aj stalo, voľby 25. januára vyhrala strana Syriza na čele s Alexisom Tsiprasom a o dva dni neskôr zložila sľub nová grécka vláda. Syriza postavila koalíciu (sama mala „len“ 149 z 300 mandátov) a išla do nej s Nezávislými Grékmi (13 mandátov). To bolo pred presne 105 dňami.

Svet začal spoznávať nielen nového gréckeho premiéra, zároveň mladého a charizmatického vodcu ľavicovej Syrizy, ale aj nového ministra financií Yanisa Varoufakisa, na ktorého sa zrejme najviac hodí pomenovanie exot.

O mne je teda známe, že to s formálnym oblečením nepreháňam, ale nabehnúť do konzervatívneho Anglicka k ministrovi financií v koženej bunde a s vykasanou košeľou a pýtať prachy je predsa len trochu tuhá káva. Spočiatku sa o Varoufakisovi hovorilo s veľkým rešpektom ako o expertovi na teóriu hier, ale dnes už európski partneri pochopili, že z neho teda nejaká ťažká váha v politike nebude.

Každopádne úvodom svojho ministrovania si mohol dovoliť veľké kúsky – zrušiť takzvanú Trojku v priamom prenose, pourážať nemeckého kolegu Schäubleho či požadovať odpustenie gréckeho dlhu. Tiež sa mu zopárkrát podarilo svojich európskych partnerov unudiť k smrti polhodinovými monológmi.

Len reformné návrhy, mám na mysli reálne reformné návrhy, a nie všeobecné „bláboly“ z kapitoly svetový mier, nechodili. Čo Varoufakis predkladal, by bolo na smiech, keby situácia nebola taká vážna. Napríklad rokovania v pondelok 16. februára netrvali ani tri hodiny, lebo Gréci prišli s prázdnymi rukami. Nakoniec sa o štyri dni neskôr horko-ťažko dohodli na tom, že sa dohodnú.

To bolo pred 80 dňami, čo Villiamovi Fogovi pred 140 rokmi stačilo na cestu okolo sveta, no gréckej vláde nestačilo na predloženie uveriteľného trojstranového zoznamu reforiem. Naopak, Varoufakis označil návrhy Eurogroupy za absurdné.

Namiesto reforiem prichádzali z Grécka čoraz čudesnejšie tóny. Najprv to bola hrozba, že do Európy pustia 300-tisíc utečencov (viceminister vnútra Panusis), potom chceli od Nemcov reparácie, približne vo výške gréckeho dlhu (minister zahraničných vecí Kammenos), grécka predsedníčka parlamentu Konstantopoulousová predložila návrh na zriadenie parlamentného výboru k reparáciám a minister spravodlivosti Paraskevopoulos chcel Nemcom už aj habať majetok v Grécku (asi štyri budovy). Občas sa ozval aj Tsipras s novými voľbami alebo referendom, čo bol skôr prejav zúfalstva.

Grécka vláda stratila doslova celý marec, pretože rokovania sa nepohli ani o piaď, ale husté reči začali slabnúť. Tsipras začal chápať, že jeho predvolebné sľuby sú nezlučiteľné s peniazmi europartnerov, a prvýkrát začal hľadať riešenie. Prišla návšteva Ruska. Žiadať Putina o peniaze bolo naivné, ale snažiť sa dohodnúť trasu plynovodu cez Grécko po tom, ako Rusko zrušilo trasu cez Bulharsko, či snaha o vyjednanie zľavy na ruský plyn by nemusela byť taká márna, keby to bolo trochu neskôr. Takto to vyznelo ako čistá provokácia, čo zrejme aj bol Tsiprasov zámer.

V apríli došli prvé fámy o platobnej neschopnosti, Gréci začali púšťať balóniky (minister práce Skourletis), že možno niečo nesplatia, ale to ich rýchlo prešlo po tom, ako si Varoufakisa do Washingtonu predvolala šéfka Medzinárodného menového fondu Christine Lagardeová. Potom to už radšej nespomínali a Gréci napodiv zatiaľ splácajú všetky splátky. Nikto nevie presne, dokedy im vydržia peniaze, a zrejme ani samotní Gréci nie.

Tsipras totiž nebojuje len proti eurozóne a opozícii, ale aj proti štátnym zamestnancom, ktorí nenápadne ignorujú nariadenia novej vlády, a proti starostom, ktorým siahol na peniaze. To, mimochodom, považujem za jedno zo zlých rozhodnutí, lebo opäť raz budú potrestané tie obce, ktoré hospodárili zodpovedne.

Tie musia poslať neminuté peniaze do Atén. Tie, ktoré v štýle najlepšej gréckej tradície robili dlhy, nemusia poslať do Atén nič. Ďalším zlým a pre krajinu nebezpečným rozhodnutím je rabovanie dôchodkových fondov štátnych spoločností, čo sa ešte vypomstí.

Že v Grécku ešte nevypukla panika, je zásluhou jedine európskej centrálnej banky, ktorá potichu navyšuje strop pre takzvané ELA úvery, momentálne to je už takmer 80 miliárd eur. Treba si uvedomiť, že ELA úvery nie sú súčasťou gréckeho dlhu, a keby došlo ku krachu, celkový výpadok by bol o túto sumu vyšší.

Keď už sme pri tom krachu. Po sto dňoch sa ukázalo, že v podstate celá grécka vláda sú buď ťažkí amatéri, alebo strašní „vychcanci“ – toto sa ešte nevie, ja tipujem na to prvé. Oboje z nich však robí nedôveryhodných partnerov, a tak sa väčšina štátov eurozóny začala pripravovať na grexit (plánované vystúpenie Grécka z eurozóny) alebo grexident (chaotické nevie sa presne čo).

Mimochodom, už roky tvrdím, že vystúpenie Grécka z eurozóny (nie z EÚ) je jediným reálnym riešením.

Včera, 104 dní od volieb, boli v Bruseli opäť raz rokovania euroskupiny (stretnutie ministrov financií štátov eurozóny), ktoré opäť raz k ničomu neviedli. Grécka vláda neuveriteľným spôsobom premárnila svojich prvých sto dní, čo by sa dalo chápať, keby napríklad vyhlásili platobnú neschopnosť, ale s pokojom Angličana ostali v eurozóne. Na to však nemajú odvahu.

Na opustenie eurozóny zas nemajú mandát od voličov a na skutočné reformy, ktoré by oživili grécku ekonomiku, zas nemajú silu a rozum. Hlavne by to vládnu stranu Syrizu, ktorá je zložená z deviatich malých, v niektorých prípadoch až extrémne ľavicových strán, roztrhlo, čo by viedlo k predčasným voľbám, a boli by sme tam, kde pred polrokom. A tak z pohľadu Grécka robia to najhoršie, čo môžu robiť – strácajú čas a splácajú dlhy.