Denník N

Keby ste sa namiesto učenia hrali na počítači, mohli ste sa tým dnes živiť

Daniel Štrauch alias Gogo sa stal slávny vďaka tomu, že sa nakrúcal pri hraní počítačových hier. Foto N - Tomáš Benedikovič
Daniel Štrauch alias Gogo sa stal slávny vďaka tomu, že sa nakrúcal pri hraní počítačových hier. Foto N – Tomáš Benedikovič

Niektorí rodičia vidia v počítačových hrách len zabijaka času či riziko možnej závislosti. No mnohí mladí Slováci, ktorí s nimi začali ako deti, dnes na hrách zarábajú.

Rok čo rok prichádza niekoľko tisícov mladých ľudí do jednej z hál na výstavisku v parížskom Versailles, aby si sadli na tribúny a sledovali šampiónov. Na veľkom turnaji dotovanom desiatkami tisícov dolárov sa však nepreteká v žiadnom známom športe. Hlavnými disciplínami sú Fifa, Counter-Strike, Starcraft či TrackMania. Teda počítačové hry.

V roku 2011 sa jedným z víťazov turnaja stal Erik Leštach (21) z Považskej Bystrice, ktorý sa živí ako profesionálny hráč počítačových hier, alebo – ako hovoria v komunitnom slangu – pro-gamer. „Nie je to ešte na to, aby som sa odsťahoval od rodičov a platil si byt, ale je to v pohode,“ komentuje výšku zárobkov.

Na francúzskom turnaji za víťazstvo zinkasoval osemtisíc dolárov, na cesty mu prispieva tím, za ktorý hrá, nejaké peniaze má aj zo zmluvy s Red Bullom, ktorý ho sponzoruje. „Som vlastne niečo ako Sebastian Vettel, teda akoby ich pretekár,“ smeje sa.

Video: Toto je GoGo. Chalan, ktorý vie vyžiť z videí na YouTube (Autor: Martina Pažitková)

Hráči vypredávajú štadióny

Erik sa k hrám dostal, keď mal päť či šesť rokov. „Otec robí s počítačmi a bol fanúšik hier,“ spomína. „Od mala som ho sledoval, hrávali sme spolu najnovšie hry.“ Začínal s formulami a pretekárske hry hrá dodnes. Na turnajoch súťaží v TrackManii, pretekárskej hre, ktorá sa dá hrať aj online. „Cez víkend som pri tom strávil aj osem hodín denne.“

Na webe si jeho výkony všimol český tím, za ktorý pretekali pro-gameri na turnajoch v Prahe či Brne. „Ponúkli mi možnosť, že mi zaplatia cesty a ja bude hrať v ich drese, teda tak ako to robia normálni športovci.“

Odvtedy vystriedal ďalšie tímy, prišla zmluva s Red Bullom a účasť na zahraničných turnajoch. „V TrackManii, ktorej sa venujem ja, nie sú výhry nejaké extrémne,“ vysvetľuje Erik.

„Pohybujú sa v tisícoch dolárov na turnaji, ktorý sa koná tak raz do roka. No v niektorých iných hrách, ako je napríklad League of Legends, sa výhry v Spojených štátoch či Južnej Kórei šplhajú k miliónom. Tam na taký turnaj, ktorý sa koná na futbalovom štadióne, príde aj 50-tisíc ľudí.“

Medzi pro-gamermi, ktorí pretekajú na tratiach za počítačovými simulátormi, si niektoré pretekárske tímy hľadajú aj skutočných pretekárov. „Nissan zorganizoval turnaj, v ktorom hráči najprv závodili na počítači, a potom ich posadili do skutočného auta. Najlepšiemu ponúkli ročnú zmluvu.“

Erik vraví, že jeho úspechy na turnajoch, kam ho vysiela jeho tím Esuba, mu priniesli už aj akú-takú slávu. Aj preto, že slovenských pro-gamerov je málo. Erik pozná len jedného, ktorý hrá Counter-Strike (známu strieľačku) za jeden ukrajinský tím.

„V česko-slovenskom pro-gamingu som už celkom známy. Ľudia sa chcú odfotiť a tak. Ale jasné, že to nie je ako s Gogom, ktorý keď si ide do Tesca kúpiť tresku, zastaví ho päťdesiat ľudí.“

Erik Leštach je profesionálny hráč počítačových hier. Foto - archív Erika Leštacha
Erik Leštach je profesionálny hráč počítačových hier. Foto – archív Erika Leštacha

Milión fanúšikov na YouTube

Neviete, kto je Gogo? Osemnásťročný Dano Štrauch, ktorý pod touto prezývkou vystupuje na internete, je pojmom takmer pre všetkých, čo majú od štrnástich do dvadsiatich piatich rokov, alebo aspoň majú deti, ktoré v tomto veku sú. Pred štyrmi rokmi sa začal nakrúcať pri tom, ako hrá počítačové hry, a odvtedy videá so zábavnými komentármi zverejňuje na YouTube.

„Ten koncept sa volá Let’s play, fičalo to v zahraničí neviemkoľko rokov,“ hovorí Gogo. „Ja som si povedal, že keď to tu na Slovensku nikto nerobí, vyskúšam to.“

Najprv ho sledovalo dvadsať ľudí, potom pár stoviek. Dnes má na svojom hlavnom kanáli na YouTube 950-tisíc odberateľov, ďalších 350-tisíc ľudí sleduje jeho ďalší kanál s takzvanými vlogmi, čiže krátkymi videami, kde rozpráva o svojom živote. Medzi mladými je taký populárny, že jeho kamarátom núkajú aj päťdesiat eur, aby prezradili, kde býva, a mohli tam za ním prísť.

Gogo. Foto N - Tomáš Benedikovič
Gogo. Foto N – Tomáš Benedikovič

Gogo je sympatický, pohotový a vtipný. Svoju generáciu baví aj vtedy, keď sa nahráva na prechádzke so psami. O to viac, keď hrá hry. Najobľúbenejšie sú tie s hororovou tematikou. „Tie sú vtipné, lebo sa tam vždy niečo nečakane objaví. Ja som úplný strachopud. Ľudia milujú, keď sa zľaknem, prežívajú to so mnou.“

Príde vám bizarné, že státisíce ľudí sledujú osemnásťročného chalana za počítačom? Potom by ste mali vedieť, že videá najznámejšieho letsplayera na svete pozerajú milióny. Dvadsaťpäťročný Švéd Felix Arvid Ulf Kjellberg, známy ako PewDiePie, má na YouTube 36 miliónov odberateľov. To je viac ako komerčné spevácke hviezdy Rihanna či Justin Bieber. Jeho videá do dnešného dňa dosiahli 8 miliárd zhliadnutí.

„Aj mňa niekedy baví viac, keď sa na niekoho pozerám, ako hru hrá, a zábavne to komentuje,“ vysvetľuje záujem mladých o tento žáner Gogo. „Keď to letsplayer vie robiť vtipne, máš tam viac obsahu, ako keby si hral sám. Prípadne ti vie ukázať cestu, ak si sa sám v hre niekde zasekol.“

Pri takto veľkej popularite na YouTube sa už z tvorby videí stáva slušný biznis. Aj Gogo na svojom kanáli zarába. Zisky z reklám, ktoré sa divákom prehrajú pred spustením jeho šotov, si delí so samotným portálom. Za jedno video takto zinkasuje od 40 do sto dolárov.

Problémom pre Goga je, že čoraz viac mladých surfuje na internete so zapnutým softvérom, ktorý reklamy na YouTube blokuje. „Chcem teraz točiť video o tom, že tvorcom videí sa teraz zárobky znížili až o šesťdesiat percent, keďže veľa ľuďom sa teraz reklama vôbec nezobrazí,“ hovorí Gogo.

Napriek tomu ho YouTube živí. Má osemnásť rokov a len teraz bude maturovať, no už si prenajal byt a míňať môže aj na novú techniku. „Za vodou nie som, nie je to tu také ľahké,“ hovorí. „Keby som žil v Spojených štátoch, dá sa povedať, že už mám aj nové auto. Ale stále je to sen. Nemáš šéfa a môžeš za to žiť. Čo chceš viac?“

Gogo tvrdí, že YouTube mladým nahrádza televíziu a tento trend bude pokračovať. Preto sa okrem hrania hier sústredí aj na iné žánre, pripravuje aj vlastnú talkshow. „Ty to vidíš ako videá s hrami, ktoré pozerajú decká, no v zahraničí je to oveľa prepracovanejšie.“

Vysvetľuje v čom: „Sú tam rozhovory, talkshows, vedecké programy. Vôbec nemusíš pozerať telku. Ja by som chcel tento rok robiť svoju talkshow, kde budú ľudia, ktorí sú známi z offline prostredia. Celebrity, ktoré sú ľuďom blízke, ale spraviť s nimi rozhovor takou sympatickou, kamarátskou formou.“

Gogo. Foto N - Tomáš Benedikovič
Gogo. Foto N – Tomáš Benedikovič

Gogo sedí za počítačom veľa, no – ako sám hovorí – nestal sa od nich závislým. „Tak ako všetko, aj to treba udržať v nejakej normálnej miere,“ myslí si. S tým súhlasí aj psychiater Ivan Novotný. „Keď niečo človeka zaujme, má tendenciu činnosť opakovať, to je normálne,“ hovorí o hraní hier.

„Dôležité je, či tento záujem začne zasahovať do bežného života, respektíve či bežný život začnete tomuto záujmu prispôsobovať. Vtedy vzniká riziko závislosti, a je jedno, či od hier, automatov, alebo od niečoho iného.“

Made in Prešov

Medzi Slovákmi sa nenájdu len šikovní hráči, ale aj ľudia, ktorí vedia zaujímavú počítačovú hru vymyslieť. Ešte v 90. rokoch zaujala napríklad legendárna strategická hra Spellcross, ktorá priniesla príbeh boja, v ktorom sa stretla moderná bojová technika s mystickými bytosťami, ako sú Orkovia.

V tíme vývojárov, ktorí hru programovali v prenajatých priestoroch dievčenského internátu, bol aj bývalý novinár a súčasný hovorca ministerstva životného prostredia Maroš Stano. Pre hru napísal scenár a texty.

Dnes sa slovenské hry vyvíjajú v menej provizórnych podmienkach, no aj Juraj Andraščík, riaditeľ prešovskej firmy Functu, začínal vo svojej detskej izbe. Najprv programoval webové stránky, v roku 2005, keď mal devätnásť rokov, vymyslel svoju prvú hru pre klasické počítače. „Išlo o maličkú hru s tematikou druhej svetovej vojny,“ spomína.

Prešovskí vývojári počítačových hier. Foto - Functu
Prešovskí vývojári počítačových hier. Foto – Functu

„Príbeh bol jednoduchý. Hráč išiel po lese s československým tankom zo Sabinova do Veľkého Šariša, kde bojoval proti vojakom. Bola to taká chlapčenská hra, no úspešne som to predal.“

Hru kúpil taliansky distribútor a Andraščík začal robiť na ďalších. Sám neskôr zobral prvých zamestnancov. Dnes má 29 rokov a jeho Functu okolo pätnásť grafikov a programátorov. Sústreďujú sa na menšie hry pre deti do dvanástich rokov, ktoré sa dajú zahrať na mobiloch, tabletoch aj počítačoch.

Ich zákazníkmi sú veľké európske herné portály či distribútori. Robili aj pre značky, ako sú Microsoft, Walt Disney či Electronic Arts. Prešovské hry bavia hlavne dievčatá. Andraščík hovorí, že v poslednom čase sú populárne tie, v ktorých sa medzi množstvom vecí hľadá stratený objekt, dobre sa hrajú aj aplikácie, ktoré dievčatám simulujú vlastnú reštauráciu, a ony si ju môžu vylepšovať.

Functu programuje aj hry zamerané na vegánov. „To sú hry pre nemeckého distribútora, ktorý od nás chcel kuchárske hry, v ktorých človek skúša variť podľa receptu,“ vysvetľuje. Tak mu navrhli, že spracujú vegánsku tematiku, keďže v Nemecku je už takmer deväť percent populácie vegánov a vegetariánov.

O úspechu prešovskej firmy hovoria čísla. Hra Easy Joe, v ktorej hráč navádza zeleného králika, aby sa dostal cez prekážky, dosiahla 100 miliónov zahraní.

Andraščík vraví, že pre Functu nie je nevýhodou ani to, že nesídlia v hlavnom meste. Skôr naopak. „V Bratislave by oveľa ťažšie vznikla aj rástla firma ako naša,“ hovorí. „Je tam oveľa vyššia konkurencia zamestnaní, aj vyššie výplaty. Ľudia tam preto viac pendlujú. Tu je to iné.“

Functu je už taká známa, že Bratislavčania chodia do Prešova a uchádzajú sa tam o prácu. „Prišli na pohovor chalani z Bratislavy, ešte spotení z vlaku a s batohom na chrbte. Prešov je pokojnejší na prácu. Keďže takmer vôbec nemáme slovenských zákazníkov, nepotrebujeme byť v hlavnom meste. Všetko vybavíme cez internet.“

No občas sa stane, že si hru objedná aj slovenský zákazník. Functu napríklad programovala hru Schránkaman, ktorou Nadácia Zastavme korupciu upozorňuje na nekalé podnikanie schránkových firiem.

Foto - Functu
Foto – Functu

Hry netestujú len geekovia

Každá hra, ktorá ide do predaja, sa musí najprv otestovať. Či funguje zvuk, ladí obraz, či tam nie sú logické chyby, alebo nepadá na niektorom z rôznych typov smartfónov či tabletov. Functu si hry testuje na vlastných zariadeniach, väčšie programátorské tímy si na to najímajú špecialistov.

V jednej z takýchto testerských firiem v kanadskom Montreale pracovala aj Slovenka Daša Parízková. V roku 2012 pre Slovákov otvorili takzvané Working Holiday víza, čo znamenalo, že Slováci mohli ísť do Kanady a nájsť si prácu. „Ja som vtedy išla za priateľom do provincie Quebec.“

Quebec je frankofónna oblasť, no Daša po francúzsky nevedela. „Povedala som si, že pri najhoršom budem umývať riad. No náhodou som si do vyhľadávača zadala kľúčové slová ‚slovak language‘. Vyhodilo mi to inzerát, že hľadajú testera, ktorý je native speaker v slovenčine, na testovanie aplikácií. Do 24 hodín som mala prácu.“

Prvý týždeň upravovala slovenčinu, ktorá vznikla pri preklade počítačovým robotom, v aplikácii na predpoveď počasia do mobilov. Potom začala testovať hry. Za rok vo firme pracovala aj na takých, ktoré nie sú neznáme ani slovenským hráčom.

Robila napríklad Assasin´s Creed 2, tam mala na starosti zvieratá, ktoré v hre vystupovali. „Programátori nám dávali plán, ako by sa zvieratá mali správať, keď k nim príde hráč s avatarom. Celý mesiac sme testovali, či sa pohybujú správne, či nezmiznú, či tá hrá nepadne.“

Len na tejto jednej hre pracovalo na plný úväzok 150 testerov. Keď našli chybu, nahlásili ju programátorom, a pokračovali odznova. Najprv na počítači, potom na konzolách ako Xbox či Playstation.

Daša bola pre firmu prínosom, lebo hry museli testovať aj pre úplných začiatočníkov. Než tam prišla, hrala na počítači nanajvýš karty a tetris. „Niektoré levely som vôbec nevedela prejsť. Často som sa dostala do miest, kde iní hráči nikdy neboli, a potom mi hra padla. To boli developeri radi, lebo sa odhalilo slabé miesto.“ Inokedy zase hrala poker cez aplikáciu na Facebooku. Celý týždeň si nechala rozdávať karty v partiách s reálnymi ľuďmi, ktorí sedeli pri svojich tabletoch. „Testovala som rôzne veci. Napríklad som si s nimi musela písať a občas ich provokovať k vulgárnostiam, lebo aplikácia mala byť nastavená tak, aby im v prípade, že by používali vulgárnosti, zablokovala ich účty. Tak som im cez chat nadávala, aby nadávali oni mne.“

Za túto robotu brala pätnásť kanadských dolárov na hodinu. Dvadsaťtri, keď išlo o nadčasy. „Na kanadské pomery to nebolo veľa, no mne to stačilo.“ A zrejme aj jej kolegom, väčšinou chlapcom do tridsiatich rokov, pre ktorých nič iné ako hry neexistovalo. „Žili u rodičov v garáži a hranie počítačových hier bolo pre nich všetkým. Chodili na turnaje alebo komentovali hry na YouTube. Bavili sa len o tom, akú novú hru si po robote pôjdu kúpiť.“

Hrať hry osem hodín denne vo veľkých halách, ktoré firma volala laboratóriami, vydržala rok. „Potom mi už z toho celkom šibalo, to sa asi nedá robiť celý život.“

Firmy na testovanie hier prichádzajú aj k nám. Bratislavská pobočka spoločnosti Testbirds má v databáze už niekoľko stoviek Slovákov, ktorí pre ňu testujú webstránky, hry a aplikácie z domu, čiže na svojich vlastných počítačoch či smartfónoch.
„Venujú tomu dve či tri hodinky týždenne a niektorí si môžu zarobiť mesačne aj štyristo eur,“ hovorí Michal Matúš z Testbirds.

Programátori im cez web pošlú scenár, ako sa majú správať v hre či pri surfovaní nejakým e-shopom, a testeri im hlásia, či nenašli nejakú chybu. „To je takzvané funkčné testovanie,“ hovorí Matúš. „No a potom ešte testujeme aj užívateľskú skúsenosť, napríklad či je nejaké tlačidlo dostatočne výrazné, alebo menu pochopiteľné pre všetkých.“

Teraz najčítanejšie