Denník N

Jeden hlavný dar a dva malé darčeky deťom stačia, hovorí minimalistka Andrea Richardson

Autorka knihy o minimalizme má pred Vianocami jasno: Nechcem byť spotená, vystresovaná žena, ktorá sa snaží o dokonalé sviatky, stojí v rade na kapra ako krava na bitúnku a pokračuje v tom celoročnom zhone s kreditkou a s utierkou v ruke.

Andrea Richardson je slovenská blogerka a rečníčka o minimalizme, autorka knihy Minimalistický domov, mama dvoch detí, vydatá za Angličana, nomádska žena, ktorá kvôli mužovej práci žila v rôznych štátoch sveta. Sústavné balenie vecí kvôli častému sťahovaniu a ochutnávka života v prebytku ju priviedli k zmene životného štýlu. V súčasnosti sa okrem minimalizmu venuje na blogu aj téme digitálneho detoxu a praktizovania techniky mindfulness (vedomá bdelosť).

Niektorí ľudia už v týchto dňoch začínajú kupovať vianočné darčeky, lebo si napríklad náklady rozdeľujú na novembrovú a decembrovú výplatu. Vy ste vyznávačkou minimalizmu a hovoríte, že tento rok by sme to mohli urobiť inak a treba s tým začať už teraz. Čo odporúčate?

V prvom rade je nutné začať s celou rodinou komunikovať, ako si želáte alebo neželáte tento rok riešiť dary. Problém vznikne najmä vtedy, keď je nákupuchtivá rodina značne rozvetvená a všetci kupujú dary všetkým, bez rozmyslu, bez konzultácie. Skončí sa to tak, že si deti otvárajú pod stromčekom 25 darov, a nakoniec sa nedokážu ani z jedného tešiť poriadne. Považujem to za obrovské plytvanie. Povedzte otvorene, čo potrebujete, čo si presne želáte, dohodnite sa na nemateriálnych daroch (permanentka, dovolenka, lístok na koncert), alebo si bez ostychu vypýtajte peniaze. Netvárte sa, že vám priveľa darov neprekáža. Kto sa hanbí, skončí s prázdnou peňaženkou a s kopou haraburdia, ktoré nepotrebuje. Najväčším problémom Vianoc je obrovský prebytok darov, dekorácií, jedla, baliaceho papiera. Navrhujem plytvanie kolektívne zredukovať. Musíte však otvoriť dialóg a povedať: stačilo. Už nechcem takéto Vianoce. Garantujem, že nielen vám, ale aj rodine odľahne.

Na svojom blogu píšete: „Minimalisti majú hojné Vianoce. Absolútne bez debaty. Len tá hojnosť sa presunula inam.“ Čo tým myslíte?

Štedré Vianoce sa nedajú kúpiť v žiadnom obchode. Myslím si, že práve tu ľudia robia chybu – celý rok po sebe štekáme, lebo sme uštvaní ako poľovnícke psy, a snažíme sa vytvoriť last minute atmosféru horou darčekov, koláčov a plnej chladničky. My sme multikultúrna rodina a namiesto veľkých darov cestujeme, aby sme sa videli, čo je samo osebe finančný náklad. Nie je dôležité, čo je pod stromčekom, ale ide o to, kto je okolo neho. Pre mňa je hojnosť byť spolu, ale tak, že som úplne v pohode a prítomná pre deti aj pre rodinu. Chcem, aby so mnou bola zábava! Nechcem byť spotená, vystresovaná žena, ktorá sa snaží o dokonalé sviatky, stojí v rade na kapra ako krava na bitúnku a pokračuje v tom celoročnom zhone s kreditkou a s utierkou v ruke.

Sú však ženy, rodičia, starí rodičia, čo vám povedia, že im to stojí za to, lebo vidia, že deti sú pod stromčekom šťastné. 

Šťastné, ale za akú cenu a dokedy? Za cenu unavenej matky, za cenu mínusu na účte, za cenu všetkého toho odpadu a hračiek, ktoré sa za pár dní budú všade povaľovať a rodičia ich budú skladovať a zbierať zo zeme. Deti naozaj nepotrebujú viac hračiek, ale treba im viac pozornosti. Nech im babička dá radšej peniaze do prasiatka, keď už naozaj musí niečo dať, nech sa mama či rodina radšej spolu zahrajú nejakú spoločenskú hru. Jeden hlavný dar a dva malé darčeky pre dieťa naozaj stačia. Netreba to preháňať. Nevravím, že nedať nič, ale darovať menej a vedome, premyslene. Aj z toho sa vedia tešiť.

Ja sa už roky v súvislosti s Vianocami, ale aj s inými sviatkami, so svadbami, so životnými jubileami, stretávam s tým, že ľudia povedia: hlavne, že sme spolu, že sme všetci zdraví, že sme sa dožili, to je dôležité. Ale to len nejako tak zašomrú, lebo sa to patrí, a potom s oveľa väčším nadšením rozprávajú, aké darčeky nakúpili, aký catering budú mať, kde si čo objednali. Nie je to vlastne veľmi smutné?

Asi je to taký náš národný zlozvyk, ktorý odráža aj ponuku v obchodoch počas sviatkov. Choďte sa tam pozrieť – toľko vecí, čo človek nepotrebuje! Niekedy mám pocit, akoby sme sa báli, že umrieme od hladu, prípadne čo by si o nás rodina pomyslela. Všetkého musí byť veľa – len tak pre istotu. Dôvod je asi aj v tom, že sa máme príliš dobre a nechceme sa pozrieť za prah nášho domu. Zaujímalo by ma, kde berú ľudia na taký exces peniaze. Veď sa stále sťažujeme, že peňazí nie je dosť. Vianoce na dlh sú najväčší nezmysel, aký si dokážem predstaviť.

Myslíte si, že toto je naozaj naša národná črta? Dá sa to tak zovšeobecniť? Ja viem, že napríklad cudzinci zo Západu hovoria, že Slováci sú vzhľadom na svoje príjmy rozhadzovační, ale možno by vaše vyjadrenia mohli niekoho aj uraziť. Napríklad v takej Británii alebo v USA ľudia po Vianociach hromadne vracajú dary, všade, asi s výnimkou najchudobnejších krajín, sa vyhadzujú tony nezjedeného jedla.

Možno tá naša túžba naplniť chladničku do prasknutia a napiecť desať druhov koláčov vyplýva aj z toho, že sme národ veľmi pohostinný, na tom nie je nič zlé, len sa akosi stratila rovnováha. Ja to vidím tak, že na Slovensku radi nakupujeme, a to je fakt, stačí sa ísť pozrieť kedykoľvek do nákupných centier, v hlavnom meste cez víkend nezaparkujete. Všade je v obchodoch strašne veľa ľudí – čo tam robia? Trávia voľný čas a konzumujú. Správame sa tak ako aj iní, v niektorej krajine je to horšie, niekde lepšie, ale nie sme zvlášť pozitívnym príkladom. Taký je svet a tam dospel – dokedy sa to však dá vydržať?

Je jasné, že minimalizmus sa aspoň v nasledujúcich pár rokoch nestane mainstreamovým životným štýlom. Prečo je to tak? Prečo stále trváme na starom spôsobe života a na zhŕňaní vecí, ktoré nás vlastne ani nebavia a máme s nimi len oštaru?

K minimalizmu som sa dostala práve cez

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Teraz najčítanejšie