Prečo sme nedobehli Rakúsko a ako by sa to raz mohlo podariť
Treba začať s integráciou Slovenska do jadra Európy, ale nie je ním eurozóna.
Autor je bývalý minister školstva,
vedúci Inštitútu strategických analýz SAV
Práve sme si pripomenuli výročie 17. novembra 1989. Existuje jeden aspekt spoločenskej diskusie, ktorý je dnes podstatne iný ako vtedy. V novembrových dňoch bolo jedným z hlavných motívov diskusií „dobiehanie Západu“.
Optimisti predpokladali, že do siedmich rokov budeme životnou úrovňou na úrovni Rakúska. Pesimisti varovali, že to môže trvať aj dvadsať rokov. Vieme, ako to dopadlo. V životnej úrovni sme susedov nedobehli ani za takmer tri dekády.
A nejde len o štatistiky. Už pri prechode hraníc je rozdiel v krajine výrazný, zmizne popraskaný asfalt aj jazvy na tvári krajiny v podobe divokej satelitnej výstavby. Výrazný nepomer hospodárskej výkonnosti tiež vedie k tomu, že sme veľmi viditeľný dodávateľ lacnej pracovnej sily. Desaťtisíce žien si zarábajú ako opatrovateľky rakúskych dôchodcov.
Pritom Rakúsko je sused, akého by si veľa krajín želalo. Jeho inštitúcie – vrátane politických, vedeckých či vzdelávacích – sú veľmi otvorené spolupráci so susedmi. A rakúske hospodárstvo je dnes také komplexne rozvinuté, že je ideálnym priestorom na hľadanie
