Denník N

Masaryk – od zradcu národa po tatíčka osloboditeľa

Tomáš Garrigue Masaryk s trojročnou Evou Neugebauerovou v náručí. Podľa tejto fotografie z roku 1928 bola neskôr vyrytá vo svete známa poštová známka. Foto - TASR
Tomáš Garrigue Masaryk s trojročnou Evou Neugebauerovou v náručí. Podľa tejto fotografie z roku 1928 bola neskôr vyrytá vo svete známa poštová známka. Foto – TASR

Kariéra prvého československého prezidenta ukazuje, že odvaha hovoriť pravdu sa nakoniec môže aj politikovi vyplatiť.

„Jdi k čertu, ohavný zrádče. Jdi, přimkni se k nepříteli, jemuž sloužíš. Zapomeň, že jsi se narodil z české matky a že jsi kráčel po české půdě. My tě z národního těla vylučujeme jako šerednou hlízu. Jdi, uteč z této svaté země, než se pod tebou otevře, aby tě pohltila,“ píše vo februári 1887 úvodník najvýznamnejších českých novín na adresu muža považovaného v tom čase v českom prostredí za verejného nepriateľa číslo 1.

Kto by si vtedy pomyslel, že ten, o ktorom sa Národní listy vyjadrovali v tomto duchu, bude o tridsať rokov neskôr naopak najuctievanejším človekom v krajine, Tatíček a Osloboditeľ, skrátene TGM, okolo ktorého sa rozvinie kult osobnosti a i dnes je po ňom pomenovaných množstvo hlavných ulíc a námestí.

Tento rok si nepripomíname len sté výročie vzniku Československa, ale aj dvojsté výročie „objavenia“ druhého z takzvaných rukopisov, vďaka ktorým pražský univerzitný profesor Tomáš Garrigue Masaryk po prvý raz výrazne vstúpil do verejnej diskusie a stal sa v Česku široko známym. Aj keď nie tak, ako sám dúfal.

Takzvaný Rukopis královodvorský mal v roku 1817 objaviť miestny kňaz spolu so všestranným národným buditeľom Václavom Hankom vo veži dekanského kostola v Dvore Královém nad Labem. O rok neskôr dostal najvyšší zemský úradník a zakladateľ Národného múzea v Prahe, gróf František Antonín Kolovrat anonymnú zásielku obsahujúcu takzvaný Rukopis zelenohorský. K nim potom pribudli ďalšie údajne prastaré menšie diela, ktorých sa však následný spor dotkol len okrajovo, tak ich môžeme z tohto článku vynechať.

Rukopis královodvorský mal pochádzať z 13. storočia. Obsahoval 14 epických a lyrických piesní z predkresťanských dôb a z raného obdobia českej štátnosti. Rukopis zelenohorský mal byť ešte starší. Vznikol údajne v 9. storočí, aj keď bol jeho obsah tiež zapísaný až neskôr. Jeho najznámejšou časťou je fragment piesne Libušin súd, ktorý podľa nadšených vykladačov dokazoval demokratické pomery medzi Slovanmi v predkresťanských časoch.

Dôkaz o veľkosti

Oba dokumenty mali byť dôkazom, že česká kultúra, literatúra, ale i štátoprávne pomery a súdnictvo, sa môžu rovnať vzdelanosti odvekých rivalov a utlačovateľov Nemcov nielen svojou starobylosťou, ale aj vyspelosťou. A že ich v tom druhom dokonca neraz predbehnú.

Niet sa čo čudovať, že nález rukopisov vyvolal v českom prostredí nadšenie. Stali sa základom národného sebavedomia aj politickej argumentácie. Prišli v podstate na objednávku v čase, keď mali Česi zúfalú potrebu vyrovnať sa nemeckej dominancii a mali pocit, že svoj boj prehrávajú.

Výborne zapadli do historizujúceho dobového myslenia, v ktorom sa veľkosť a legitimita odvodzovali od minulosti. České politické uvažovanie 19. storočia určoval štátoprávny program, v ktorom sa politické práva národa vyvodzovali z predstavy, že právna kontinuita niekdajšieho Českého kráľovstva v rámci Habsburskej ríše nezanikla a stále trvá.

Rukopisy ostatne neboli jediným a ani prvým podobným literárnym dielom. V čase ich objavenia ešte žila vzdelaná Európa (vrátane mnohých slovenských literátov) v poblúznení Ossiánovými spevmi, cyklom hrdinských básní údajne z dávnej keltskej minulosti, ktoré podľa vlastného tvrdenia na škótskej Vysočine v polovici 18. storočia pozbieral básnik James Macpherson.

Ossiánove spevy, ktoré boli v skutočnosti Macphersonovým dielom (napísaným s využitím starých škótskych piesní), mali rovnaký účel – chceli dokázať rovnocennosť škótskej vzdelanosti s anglickou.

Dnes sme obvykle svedkami toho, ako sa rôzni ľudia sporia o to, kto z nich je pravým autorom nejakého diela. Je pre nás ťažko predstaviteľné, že boli časy, kedy sa vzdelanci naopak svojho (literárne neraz veľmi podareného) diela vzdávali v nádeji, že tým pomôžu svojmu národu. A zúrivo sa bránili tvrdeniam, že sú skutočnými autormi.

Od začiatku sa pritom ozývali hlasy nabádajúce k opatrnosti. Jeden z najuznávanejších vedcov doby Josef Dobrovský už v roku 1824 na základe historických a lingvistických dôkazov označil Rukopis zelenohorský za falzum a jeho autorstvo prisúdil Hankovi. Proti nemu sa však na obranu pravosti Rukopisov postavili autority ako František Palacký alebo Pavol Jozef Šafárik.

Dobrovský zostal vo verejnej diskusii osamotený, mnohí odporcovia dokonca začali šíriť reči o jeho duševnej chorobe. Spor o rukopisy potom na niekoľko desaťročí v podstate zaspal. Spochybňovať ich sa rovnalo vlastizrade, ak mal o pravosti rukopisov niekto pochybnosti, obvykle si ich nechal pre seba. Ak s nimi verejne vystúpil, nasledovalo jeho vyobcovanie z národnej komunity.

Prichádza Masaryk

Do tohto prostredia dorazil v roku 1882 na novovzniknutú českú univerzitu veľmi ambiciózny viedenský filozof a sociológ Masaryk. Bol zhrozený z pomerov v Prahe, ktorú predtým nepoznal. Rýchlo získal množstvo nepriateľov kritikou provinciálnosti, zaostalosti a utápania sa v minulosti, ktoré v českom prostredí prevládali. Aby to zmenil, začal už rok na to vydávať vedecký časopis Athenaneum.

A práve v jednom z jeho čísel vyšiel v roku 1886 odborný článok jazykovedca Jana Gebauera, ktorý mal spor o rukopisy opäť otvoriť. A po ňom v časopise vyšiel ešte rad ďalších štúdií odborníkov z rôznych vedeckých odvetví, ktorí podobne ako Gebauer argumentmi svojich odborov dokazovali, že sú rukopisy falošné.

Skutočnú búrku však nevyvolal Gebauerov článok, ale Masarykov úvodník k nemu. Autor sa v ňom netají cieľom urobiť z otázky rukopisov širokú verejnú diskusiu. Podobne ako to bolo i v neskorších sporoch, v ktorých sa Masaryk verejne angažoval, nešlo mu len o rozhodnutie v odbornej stránke veci, ale o zmenu spôsobu uvažovania českej spoločnosti.

„Nechápem, ako niekto môže tvrdiť, že česť národa vyžaduje obhájenie rukopisov! Česť národa vyžaduje obhájenie, respektíve poznanie pravdy, nič viac,“ písal Masaryk. Chcel vybudovať zdravšie základy národnej identity, trochu naivne však dúfal, že sa spor podarí udržať v racionálnej rovine. Mierne povedané sa mýlil, treba však dodať, že k ostrosti sporu prispel aj nekompromisným, konfrontačným tónom, ktorý mu bol vždy dosť blízky.

Iná vec je, že objektívna debata na túto tému pravdepodobne ani nebola možná. Ako píše český historik Pavel Kosatík vo svojom životopise Jiný TGM, obrancovia pravosti rukopisov brali Masarykovo vystúpenie ako útok nepriateľov na to, čo tvorí kvintesenciu národnej jednoty. Podľa nich „vlastne nezáležalo na tom, či sú Rukopisy pravé, alebo nie: národ sa okolo nich zjednotil tak či tak, a ak budú rukopisy vedecky rozcupované, národná jednota sa tak či tak rozpadne“.

Spor navyše čoskoro vygradoval jeden omyl. Masarykovi žiaci začali v rovnakom roku vydávať revue Čas, a hneď v jej prvom čísle vyšla provokatívna esej Naše dve otázky. Autor nepodpísaného článku sa v nej pýta, aký je hlbší zmysel českých dejín. A či by pre Čechov vlastne nebolo lepšie namiesto absolvovania vlastného bolestného procesu vzniku národa pridať sa k Nemcom a stať sa súčasťou veľkého, vyspelého národa, ktorý už má toto všetko za sebou.

Masaryk nebol autorom článku a dokonca s ním ani nesúhlasil, pri jeho „obľúbenosti“ však neprekvapí, že mu autorstvo okamžite prisúdili. Úvodný citát Národných listov reagoval nielen na Masarykovu „zradu“ pri rukopisoch, ale aj na jeho ešte horšiu „zradu“ zosobnenú kacírskymi otázkami článku v Čase.

Spor o rukopisy dnes môžeme považovať z odborného hľadiska za uzatvorený. I keď sa v Česku stále nájdu takí, čo sa nám snažia nahovoriť, že nie sú falošné a že vedecký spor o ne stále trvá.

Nebol to posledný prípad, pri ktorom sa Masaryk stal v očiach drvivej väčšiny Čechov zradcom, zapredancom a večným kazisvetom.  A sám neskôr v nejednom prípade zľavil zo svojich kritických vedeckých metód, ak to vyhovovalo jeho presvedčeniu a politickým cieľom. Ako príklad možno uviesť jeho vieru v jednotný československý národ.

Nič to však nemení na tom, že v mnohých kritických chvíľach ukázal odvahu, zásadovosť a že by sa od neho malo mnoho dnešných politikov a verejných činiteľov čo učiť. Vrátane toho, že nepríjemné hovorenie pravdy často bolí a je krátkodobo nevýhodné, nakoniec však nemusí byť na škodu úspešnej politickej kariére.

100 rokov Československa

Teraz najčítanejšie