Na profesionálnu aroganciu sa dá odpovedať len iróniou

Po orientačnom zoznámení sa s knihou Pavla Rankova Legenda o jazyku (Slovart 2018) zostane čitateľ tak trocha dezorientovaný: záložka ponúka informácie o čase príbehu tohto románu (stredovek i 70. roky 20. storočia), čo istým spôsobom potvrdzuje aj autorovo poďakovanie za odborné rady a materiály prof. Janovi Matějkovi z Metropolitnej kapituly u sv. Víta v Prahe a Dr. Jergušovi Sivošovi z Ústavu pamäti národa v Bratislave. Obálka knihy (Michal Šajmír) evokuje pochmúrnosť, akúsi silnú impresiu a titul knihy je spočiatku málo jasný.

Kompozičné zlomy

Pri listovaní zistíme rozdelenie bezmála tristostranového textu na kapitoly, pod nadpismi ktorých sú vždy citácie výrazných mysliteľov od stredoveku po súčasnosť a pri niektorých i úryvky z autentických politických dokumentov. Ide napríklad o Rozkaz ministra vnitra ČSSR č. 8/1972. Neskôr zistíme, že šesť kapitol knihy predstavuje šesť týždňov zo života štyroch devätnásťročných protagonistov v roku 1972 s rozpamätávaním sa aj na ich nedávnu minulosť, ale je tu i päť kapitol nazvaných Tetuška. A tých jedenásť častí sa symetricky prelína nielen časovo, ale aj postavami, hoci spočiatku sa nevie, kto je „Tetuška“.

V kapitolách sa menia i rozprávači (autorský, personálny, vševediaci,…), osobitne vševediaci rozprávač „vládne“ nad postavami aj nad ich myslením. Miestami vnucuje postavám svoje predstavy, videnie doby a histórie. Pre Rankova sú typické kompozičné zlomy a prekvapenia (je to tak napríklad aj v jeho románe Matky), ktoré môžu predstavovať autorský zámer (a niekedy možno i nedostatok), ale prinášajú isté napätie. Ono kulminuje v posledných dvoch kapitolách, ktoré sú až pri hranici neuveriteľnosti, keď hodnovernosť takmer ustupuje účinnosti. Čitateľ má chvíľami dojem, že bol dezinformovaný.

Ide napríklad o záverečnú kapitolu, o drastický príbeh vypočúvania na ŠtB s následnou smrťou jedného zo štyroch študentov. V tomto prípade malo ísť akiste o paralelu mučenia ľudí v stredoveku (Jan Nepomucký) a v nedávnych časoch totalít. Záver románu je dejovo rýchly, až akčný, vytvára efekt strachu, žiaľu a smrti.

Próza Legenda o jazyku sa však opiera o historické fakty, reálie, a tie dávajú len minimálny priestor fikcii či až fantázii. Do textu knihy sa vošlo veľa z toho, čo priniesol stredovek, a vari všetko, čím bolo charakteristické obdobie normalizácie, resp. času po okupácii v roku 1968. Ohromné množstvo historických detailov a spôsob ich podania v podobe prednášok pre študentov histórie na Karlovej univerzite v Prahe pôsobí do istej miery ako zbeletrizovaná teória. Ide o prednášky z predmetu Dejiny medzinárodného robotníckeho hnutia a komunistickej strany, ale najmä o prednášky z dejín stredoveku.

Dvojkoľajnosť vo výchove

Tie má Dr. Šindelář – najlepšie vykreslená negatívna postava v tomto románe. Pyšný, ironický voči študentom, za každú cenu chce mať ako marxista a ateista pravdu aj prekrúcaním dejín. Študenti (okrem predsedníčky Socialistického zväzu mládeže a jej zástupcu) sú s ním neustále v opozícii. Ide však len o spomenutých štyroch protagonistov (ostatným autor pozornosť nevenuje), ktorým záleží na pravde, preto študujú v knižniciach a archívoch staré dokumenty a nadobúdajú aj také poznatky, ktoré sa priečia ich prednášateľovi. Dochádza viac skryto ku kontroverzným, priam antagonistickým názorom.

Základnou témou a tiahnucim sa motívom v prednáškach a vo výskumoch je relikvia – jazyk Jana Nepomuckého. Martin, Tomáš, Táňa a Klára privádzajú pedagóga do ťažkých situácií otázkami a tvrdeniami, ktoré odporovali vtedajšej komunistickej ideológii. Všetci štyria pochádzajú z prostredí, kde sú názory v opozícii voči oficiálnym a dovoleným, kde je rozpor medzi tým, čo vedia z vtedy zakázaných médií (Slobodná Európa, Hlas Ameriky) alebo od rodičov, a čo im (v podobe verejnej straníckej schôdze, celofakultnej schôdze SZM alebo brigády na počesť Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie a pod.) ponúka vtedajšie spoločenské zriadenie.

Okrem nudy vyznievajú takéto akcie pre študentov odstrašujúco. Ide o typickú dvojkoľajnosť vo vzťahoch, vo výchove, čiže o nútenú pretvárku. Postavy štyroch študentov poslúžili autorovi na vyjadrenie nespočetných hypotéz z histórie, úvah a najmä všetkých udalostí, ktorých nemohli byť svedkami, lebo ich existencia sa viaže k 60. a 70. rokom minulého storočia.

Osobitný dôraz sa kladie na rok 1968, od ktorého sa odvíjal čas normalizácie. V tej súvislosti sa žiada uviesť z dokumentárnych materiálov, zakomponovaných do knihy, správu zo zasadnutia ÚV KSČ, ktorú predniesol Vasil Biľak a uverejnilo ju Rudé právo. V dnešných podmienkach pôsobí už ako komediálny text.

Tajomná Tetuška

Obrovské a obdivuhodné množstvo historického mate­riálu sa čitateľovi podáva zväčša rozprávaním a opisom, menej činnosťou postáv. Za dôležitými udalosťami dejín akoby sa strácali ľudia – postavy, ktoré viac uvažujú, spomínajú alebo o nich hovorí vševediaci rozprávač, a to sa obyčajne veľmi rýchlo strieda. Ide, takpovediac, o retrospektívnu ilustráciu. Autor takmer vôbec nepoužíva dialógy. Reč vševediaceho či autorského rozprávača je však veľmi bohatá na reálie a lexiku z oblasti antropológie, archeológie, psychiatrie, medicíny i psychológie.

Diametrálne odlišných je päť častí s názvom Tetuška. Od prvej po piatu „Tetušku“ autor zachoval isté tajomstvo, a teda pre čitateľa napätie. Nevyjadril priamo, kto je Tetuška, a kto je ten, čo počúva jej rozprávanie. Percipient sa však domnieva, o koho ide. Časti sú napísané v ja-forme, rozprávač je pozorovateľ i aktér deja. Tieto časti predstavujú akoby ďalší, samostatný román, hoci rozprávač sa sťažuje, že Tetuška rozpráva nechronologicky. A to je práve objavné, pozitívne.

So šiestimi časťami knihy o osude štyroch vysokoškolákov a iných postáv ju viaže téma Jan Nepomucký. Práve o ňom Tetuška rozpráva. Príbuzní ju pokladajú za bláznivú, psychicky narušenú, ale ja-rozprávač, teda ten, kto ju rád počúva, má iný názor. Rozprávač a tetuška – to sú dve generácie, ktoré čosi zažili a prežili v rôznych časoch 20. storočia.

Rankov kapitoly o Tetuške viackrát začína priliehavým citátom z Freuda, zmenil štýl – vety sú strohé, krátke, akoby niekto volal o pomoc. Cez postavu Tetušky sa autor dostáva až po rok 2017. Päť častí o Tetuške je najlepšími textami v knihe, svojou sémantikou sú v protiklade k ostatným textom, sú základné a nadčasové.

Tento román Pavla Rankova má silné znaky dokumentu, je v ňom prítomná paralela medzi stredovekom a časom normalizácie v 20. storočí u nás, keď odvahou bolo povedať pravdu.