Denník N

Analytik Naď ide k Matovičovi: S Hrnkom sme mali dohodu o neútočení, on ju porušil

Jaroslav Naď pracoval desať rokov na ministerstve obrany, neskôr bol analytikom v mimovládnych think-tankoch, minulý rok sa rozhodol ísť do politiky. Foto N – Tomáš Benedikovič
Jaroslav Naď pracoval desať rokov na ministerstve obrany, neskôr bol analytikom v mimovládnych think-tankoch, minulý rok sa rozhodol ísť do politiky. Foto N – Tomáš Benedikovič

Na ministerstve obrany pracoval pre siedmich ministrov, bol dlhoročným kolegom i nadriadeným Antona Hrnka, neskôr najcitovanejším analytikom v médiách. Teraz vstupuje do OĽaNO.

Bývalý úradník ministerstva obrany a jeden z najcitovanejších analytikov v slovenských médiách vstúpil do politiky – od minulého týždňa je tieňovým ministrom obrany za hnutie OĽaNO. V profilovom rozhovore s Jaroslavom Naďom sa okrem iného dočítate:

  • prečo v mladosti vstúpil do Ficovho Smeru,
  • prečo sa rozhádal so svojím exkolegom Antonom Hrnkom,
  • či vie niečo pochváliť, na rozhodnutiach SNS,
  • prečo si myslí, že Igor Matovič je dobrý politik.

Chcete byť ministrom obrany?

Do politiky som vstúpil, lebo chcem meniť veci. A to môžem len v exekutíve. Jednoduchá odpoveď preto znie: áno, chcem byť v exekutíve, aby som mohol veci meniť k lepšiemu. Zatiaľ však tak ďaleko nie som, v OĽaNO som len pár dní.

Ako má minister obrany reagovať na zajatie ukrajinských lodí v Azovskom mori? Čo by ste v takejto chvíli robili?

Jasne sa ukazuje, aké je dôležité mať adekvátne strategické bezpečnostné a obranné dokumenty. „Vďaka” katastrofálnej nepripravenosti SNS a jej predsedu starať sa o obranu však tieto dokumenty naďalej nemáme. Aktuálna situácia na Ukrajine nám pripomína, aký veľký problém to môže byť (SNS pred rokom zablokovala schvaľovanie nových strategických dokumentov, pretože jej prekážal kritický tón voči Rusku – pozn. red.).

Súčasné strategické dokumenty pochádzajú ešte z roku 2005. Čo by pomohlo, keby sme ich mali aktualizované?

Zo strategických dokumentov by mali vychádzať ďalšie vykonávacie a taktické dokumenty smerom k armáde či k spravodajským službám. Na základe nich by tieto zložky mali jasne definované úlohy, čo majú v takýchto situáciach robiť.

Prejdime teraz k vášmu príbehu. Anton Hrnko na vás nedávno vytiahol, že ste v mladosti zakladali Smer v Banskej Štiavnici. Je to pravda?

Ja sa čudujem, že novinári ešte berú vážne, čo Anton Hrnko narozpráva. Aj v tomto prípade ide o klamstvo.

To, že ste boli členom Smeru, ste nepopreli. 

Bol som radový člen, ale nezakladal som žiadnu pobočku. Do Smeru som vstúpil v roku 2000, keď som mal 19 rokov. Vstúpil som tam preto, lebo môj otec bol zakladajúcim členom Smeru. Očakávalo sa od neho, že dá dohromady ďalších členov, tak sa ma spýtal, či tam môže napísať aj mňa. Ja som súhlasil. Robert Fico bol vtedy vnímaný ako demokrat, bojovník za Markízu, mladý populárny politik. V tom čase nebol ani ľavičiar – hovoril o tretej ceste, vystupoval ako slovenský Tony Blair.

Čo znamená, že váš otec bol zakladateľ Smeru? Bol pri tom, ako sa tvorila skupina takzvaných akcionárov Smeru, ktorí neskôr získavali štátne zákazky?

O tom som nevedel nič. V Smere kedysi fungoval inštitút zakladajúceho člena, takýchto členov boli desiatky. Pokiaľ si pamätám, Robert Fico si dal niekedy okolo roku 2000 inzerát do novín, že zakladá stranu, a pokiaľ majú ľudia záujem s ním spolupracovať, majú sa ozvať. Môj otec ten inzerát videl a zatelefonoval na uvedené číslo. Zdvihol mu to dnes už nebohý František Határ, vtedajší blízky spolupracovník Roberta Fica, a tak sa dostal do Smeru. S nejakými akcionármi nemal nič spoločné, zo strany odišiel ešte pred voľbami 2006.

Vy ste zo Smeru odišli kedy? 

Vystúpil som ešte skôr ako môj otec. Už niekedy v roku 2001 alebo 2002 som sa prestal zúčastňovať akýchkoľvek straníckych aktivít a platiť členské poplatky, tak mi prišlo rozhodnutie, že som vylúčený.

V tom čase ešte neboli so Smerom skúsenosti na vládnej úrovni. Prečo ste teda skončili? 

Posledným impulzom bola skúsenosť môjho kamaráta. Smer pred voľbami 2002 vyhlasoval súťaže medzi vysokoškolákmi o voliteľné miesto na kandidátke. Jednu z nich vyhrala Edita Angyalová, druhú Robert Madej, obaja sa neskôr stali poslancami. Do jednej zo súťaží sa prihlásil aj môj kamarát, dokonca v nej uspel. Napokon vybrali Angyalovú a my sme mali podozrenie, že to nebolo úplne čisté. Tak sme sa s partiou kamarátov rozhodli, že už v Smere pokračovať nechceme.

V roku 2003 ste ešte ako študent politológie nastúpili na ministerstvo obrany, kde ste pôsobili desať rokov.

Áno, prešiel som si všetkým od radového úradníka cez generálneho riaditeľa sekcie a šéfa politickej sekcie ministra až po obranného diplomata v Bruseli.

Zároveň ste boli dlhoročným kolegom už spomínaného Antona Hrnka z SNS, ktorý je dnes predseda parlamentného výboru pre obranu a bezpečnosť. 

Tono Hrnko bol môj prvý šéf na ministerstve obrany. V roku 2003 som nastúpil na oddelenie pre NATO, ktoré viedol práve Hrnko. Potom sa náš vzťah rôzne menil, istý čas som bol dokonca ja jeho šéfom. Poznáme sa teda veľmi dobre, tykáme si. Dnes už nie sme v kontakte, keďže naše politické názory sa evidentne rozchádzajú.

Aký bol z vášho pohľadu Anton Hrnko úradník?

Nenazval by som ho práve ťažným koňom na ministerstve obrany. Keď som sa v roku 2010 stal generálnym riaditeľom

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

SNS na obrane

Teraz najčítanejšie