Pred sto rokmi zasahovali britskí lekári na Kysuciach, dnes tí naši splácajú dlh v Jemene
Česká pobočka organizácie Lekári bez hraníc, pod ktorú patrí aj Slovensko, vlani poskytla pomoc v 13 krajinách a vyslala do nich 44 zdravotníkov.
Autor je imunológ, pôsobí v Slovenskej akadémii vied
Pred pár týždňami obletela internet fotografia podvyživeného jemenského dievčatka Amal. Ak by ju mohli nasýtiť všetky jej zdieľania na Facebooku, dnes by Amal ešte žila. Určite nechápala, prečo v jej krajine už niekoľko rokov zúri občianska vojna. Naopak, tí, ktorým je to celkom jasné, hladom iste netrpia. Ona od hladu napokon zomrela.
Vo vojne neumierajú len vojaci. Postihuje všetkých obyvateľov zasiahnutej krajiny a najviac v nej trpia práve tí najslabší a najzraniteľnejší, ako bolo dievčatko Amal. Neumierajú na fronte zasiahnutí guľkou alebo črepinou, ale podľahnú chorobám a hladu, ktoré vojna so sebou prináša. Ak sa tá v Jemene neskončí, hrozí tam podľa správy OSN hladomor katastrofálnych rozmerov, ktorý môže postihnúť až 14 miliónov ľudí, a s ním spojené epidémie cholery a týfusu. Rokovania o mieri sú však zatiaľ neúspešné a ani Amalina smrť vojnu neukončila.
Napriek tomu sa toho o vojne v Jemene veľa v správach nehovorí. Zdá sa, akoby sme mimo Facebooku na jemenské deti zabudli.
Zo záchranárov sa stávajú obete
Nie je to však pravda. Do Jemenu, ale aj do iných vojnou postihnutých oblastí prúdi intenzívna humanitárna zdravotnícka aj potravinová pomoc. Aj od nás. Česká pobočka organizácie Lekári bez hraníc, pod ktorú patrí aj Slovensko, poskytla v priebehu minulého roka 76 miliónov českých korún (približne 2,9 milióna eur) na pomoc v 13 krajinách a vyslala do nich 44 zdravotníkov z Česka a zo Slovenska.
Lekári bez hraníc sú najväčšou nezávislou humanitárnou organizáciou. Založila ju v roku 1971 skupina francúzskych lekárov. V roku 1999 jej bola udelená Nobelova cena za mier a bolo to zaslúžené ocenenie. Lekári bez hraníc síce za mier „nebojujú“ ako niektorí iní laureáti, ale robia všetko pre záchranu životov a zdravia ľudí postihnutých vojnami a epidémiami na celom svete.
O svojich pacientov sa starajú mnohokrát vo veľmi ťažkých, skutočne vojnových podmienkach, v stanoch či ruinách bez klimatizácie, sterilných nástrojov a operačných sál. A nasadzujú pritom vlastné životy a zdravie. Ohrozujú ich nielen nákazlivé, v mnohých prípadoch smrteľné ochorenia, ale aj samotné vojnové konflikty. Nemocnice a humanitárne stanice sú pravidelne terčom bombardovania a atentátov. Obeťami sa tak stávajú tí, ktorí prišli zachraňovať životy iných. Patrí im za to naša vďaka a úcta.
Naši lekári splácajú vo svete dlh
Je dobré, že sa k Lekárom bez hraníc, ale aj k iným humanitárnym organizáciám pridávajú zdravotníci zo Slovenska, teda krajiny, ktorá už dlhý čas má to šťastie, že žije v mieri. Splácajú tak dlh ľuďom, ktorí sa podobne obetovali pre nás, keď sme to najviac potrebovali. Lebo nie je to tak dávno, keď lekári a zdravotné sestry zo sveta prichádzali zachraňovať nás, tak ako naši zdravotníci dnes odchádzajú zachraňovať trpiacich do Jemenu, Afganistanu či Ugandy.
Od konca prvej svetovej vojny prešlo sto rokov. Po dlhotrvajúcich bojoch sa na Slovensko vracali ranení vojaci a tí potrebovali zdravotnú starostlivosť, ktorej nebol u nás dostatok. Okrem toho sa na našom území rozmohli infekčné choroby – týfus, cholera, chrípka hubili civilné obyvateľstvo nemenej ako vojna. Obzvlášť vážna situácia bola na Kysuciach.
V Prahe, našom novom hlavnom meste, v tom čase práve vznikla československá pobočka Červeného kríža. Dobrovoľnícku organizáciu Červený kríž založil v roku 1859 švajčiarsky obchodník Henry Dunant na pomoc vojakom zraneným v bitke pri Solferine, o ktorých sa nemal kto postarať. V tejto krvavej bitke medzi francúzskou a rakúskou armádou padli tisícky vojakov na oboch znepriatelených stranách.
Britská misia na Kysuciach
Československú pobočku Červeného kríža zakladala Alice Masaryková, dcéra prvého prezidenta nového štátu, humanistka, ktorá na Slovensku pomáhala vdovám a invalidom, zriaďovala jasle, školy a domovy pre opustené deti. Z jej podnetu prišla na postihnuté Kysuce britská misia Červeného kríža. Z britskej strany misiu organizovala iná dobrodinka povojnovej Európy, Lady Muriel Pagetová.
Pracovať v zdravotníckej misii bolo vtedy, tak ako aj dnes, veľmi nebezpečné; antibiotiká sme ešte nepoznali, očkovanie tiež nebola bežná záležitosť, lekárov bolo u nás málo a chýbali hlavne na dedinách. Ako ošetrovateľka a tlmočníčka na misii v Turzovke vykonala obdivuhodnú prácu dobrovoľníčka Emília Dudáčková, pochádzajúca z moravského Dlouhomilova. Pri práci sa nakazila a zomrela na týfus.
Týfusu podľahla aj škótska dobrovoľníčka Margaret McCullumová. Podľa zachovaných správ bola drobnej postavy, ale s veľkým srdcom. Chorých sama kŕmila aj umývala. Rovnaký osud malo viacero pracovníkov misie. Prišli na Kysuce zachraňovať Slovákov a sami pre to obetovali svoje životy.
Patogény zvládame ľahšie ako vojny
Dnes toho o nákazlivých ochoreniach vieme oveľa viac ako vtedy a mnohé z nich poznáme už iba z historických kníh. Vojny sú však stále našou živou súčasnosťou. Zdá sa teda, že poradiť si s patogénnymi mikroorganizmami ako pôvodcami nákazlivých chorôb je pre ľudstvo ľahšie ako popasovať sa s pôvodcami vojnových konfliktov.
Mojím obľúbeným čítaním je kniha Paula De Kruifa Lovci mikróbov. Autor v nej pútavo opisuje dobrodružné príbehy lekárov, chemikov, napríklad Roberta Kocha či Louisa Pasteura a mnohých ďalších. Každý z týchto priekopníkov vedy a medicíny objavil niečo, čo sme predtým nepoznali, a každý z nich nás naučil, že je v našich silách spoznať príčiny nákazlivých chorôb a vyvinúť proti nim účinné lieky.
Ja k nim radím aj ľudí ako Emília Dudáčková či Margaret McCullumová, ale aj všetkých dnešných Lekárov bez hraníc. Neobjavili síce žiadne nové patogény ani liečivá, ale svojou obetavou prácou pre nás objavujú skutočnú ľudskosť a učia nás, že je v našich silách navzájom si pomáhať.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
