Ohrozenia k nám neprichádzajú zvonku, vyrábame si ich sami
Provinčná úroveň súčasnej slovenskej politiky nás izoluje od sveta.
Autor je publicista,
v rokoch 2010 až 2012 bol poradcom Ivety Radičovej
Okolitý svet sme až pričasto vnímali ako svet, ktorý nás ohrozuje, krivdí nám a je nám cudzí, a napokon sme sa voči nemu vymedzovali. Niekedy oprávnene, inokedy nie. Veľmi často sme si v dejinách vytvárali útrpný pocit ukrivdených obetí. Svoju hrdosť sme budovali a posilňovali na mýtoch, ktorými podnes klameme seba samých.
Sme opakovane zaskočení okolitým svetom, ktorému nevieme alebo nechceme rozumieť, pretože sme sa nenaučili hlbšie a pravdivejšie rozumieť sebe samým. Problémy nevnímame ako výzvy, ale zväčša ako ohrozenia či krivdy.
Falošná ochranárska rétorika a bojovná podoba národovectva pripomína ducha ochranárskeho obrodenectva z prvej polovice devätnásteho storočia, podľa ktorého sme permanentne ohrozovaní a za humnami na nás číha iba nežičlivý a nepriateľský svet.
V časoch vlád Roberta Fica sme opäť videli agresívnu podobu politiky a vytesňovanie názorových oponentov. Vidíme ju aj dnes. Zakaždým v duchu normalizačného boja proti „vnútornému“ i „vonkajšiemu“ nepriateľovi a s ochranárskou rétorikou. Pellegrini ako Ficova bábka namiesto tlmenia takýchto excesov im dáva priestor a svojím správaním iba potvrdzuje, že je figúrkou, ktorej pozícia vzišla zrejme rozhodnutím z pozadia strany pre záchranu oligarchickej vlády.
Demokratická časť opozície dnes opäť
