Denník N

Autor šachovej knihy roka Ján Markoš: Myslieť kriticky je teraz v móde

Ján Markoš. Foto - Kateřina Markošová
Ján Markoš. Foto – Kateřina Markošová

Karpov k nám prišiel nielen ako šachista, ale aj ako predstaviteľ politickej moci, vraví o Dankovom vianočnom turnaji Ján Markoš. Slovenskú šachovú jednotku mrzí, že niektorí naši šachisti nevnímali geopolitický kontext návštevy poslanca ruskej Štátnej dumy.

Šachista Ján Markoš o sebe vraví, že nie je hráčom, z ktorého súperi odpadnú, keď sa zjaví na turnaji. Napriek tomu napísal knihu, ktorú odborníci ocenili ako najlepšiu šachovú knihu roka na svete. O tom, či by bol v šachovom rebríčku vyššie, keby hral viac ako 30 partií ročne, nechce špekulovať. Prednáša o kritickom myslení, píše ďalšiu knihu a s manželkou vychovávajú dve malé deti.

Pochopí vašu knihu Pod hladinou aj laik?

Moja knižka je o zložitých šachových veciach, ale snažil som sa ju napísať extrémne jednoducho. Myslím si, že ju prečítajú ľudia, ktorí sa v šachu trochu vyznajú a hrajú napríklad v nejakom klube, ale možno zaujme aj laikov, ktorí len ťahajú figúrkami. Niektoré veci budú pre nich trochu ťažké, ale inak ju určite pochopia.

V jednej z recenzií na vašu knihu sa píše, že ste v šachu dokázali využiť aj známy Mischelov experiment, pri ktorom sa deti mali rozhodnúť, či chcú jednu sladkosť teraz alebo dve neskôr. Ako?

Mnohí ľudia si predstavujú, že útok sa v šachu rozvíja ako lavína. Začne sa pomaly, zrýchľuje sa, zrýchľuje a nakoniec drvivou silou dopadne na súpera. V skutočnosti je to často tak, že sa striedavo zrýchľuje a spomaľuje, ako keď idete cestou, ktorá má plno zákrut. Občas si musíte pribrzdiť, ak sa chcete dostať do cieľa. Zo psychologického hľadiska je pre ľudí príliš ťažké spomaliť útok tesne pred cieľom. Tým, že počkáte s rozhodujúcim úderom, sa to podobá na nezjedenie sladkosti v Mischelovom experimente.

Dokážu tomuto nutkaniu odolať iba veľkí šachisti alebo sa to dá naučiť?

Čím sú šachisti zrelší, tým viac svoju psychiku prispôsobujú povahe hry a menej svojim nutkaniam. Keď dieťa príde prvýkrát do šachového krúžku, tak mu často vravia, že si má doslova sedieť na rukách, aby nebolo také temperamentné a neťahalo hneď. Tým si na hru viac navykne, učí sa trpezlivosti a hrá rozvážnejšie.

Vaša kniha sa nedá zohnať prakticky v žiadnom kníhkupectve. Naozaj sa na Slovensku vypredá kniha o šachu?

Za posledné dva roky vyšla už trikrát v celkovom náklade dvetisíc kusov, ale posledných štyristo kníh vytlačili len pred pár týždňami, takže by mali iba teraz niekedy doraziť do kníhkupectiev. Je to prvá slovenská šachová knižka o tom, ako hrať správne šach, po ôsmich, možno desiatich rokoch, takže bol po nej určitý hlad.

Čím si zaslúžila cenu Kniha roka od Anglickej šachovej federácie, ktorú odborníci prirovnávajú k šachovej Pulitzerovej cene?

Pre mňa ako autora je o tom ťažké hovoriť, ale myslím si, že pomohlo to, že bola písaná s dobrou motiváciou. Dosť často sa knihy píšu preto, že existuje nejaká objednávka, a až potom premýšľate, aký bude mať obsah. Ja som písal preto, lebo som mal o šachu čo povedať. Vydavateľa a publikum som hľadal až dodatočne.

Okrem vašej knihy boli v užšom výbere ešte ďalšie tri. Čítali ste ich?

Jedna bola o súboji Carlsena s Karjakinom, ďalšou je historický príbeh o Alexandrovi Alechinovi. Mnohých jeho priateľov popravili boľševici, ale on záhadne unikol, zrejme práve vďaka tomu, že bol významným šachistom. Tá tretia od súčasného majstra USA Sama Shanklanda je o pešiakových štruktúrach a najviac sa podobá na moju knihu. Ale priznám sa, že som nečítal ani jednu. Vyšli len tento rok, takže kým sa ku mne dostanú, chvíľu to potrvá.

Ján Markoš (33)

Je šachovým veľmajstrom a slovenskou šachovou jednotkou, jeho najvyššie dosiahnuté ELO je 2602. Vyštudoval teológiu a filozofiu na Karlovej univerzite v Prahe. Viedol Sokratov inštitút, prednáša o kritickom myslení. Jeho kniha Pod hladinou získala prestížnu cenu Kniha roka od Anglickej šachovej federácie. Momentálne pracuje na knihe o kritickom myslení, ktorá vyjde na budúci rok vo vydavateľstve N Press.

Medzi predchádzajúcimi laureátmi boli Boris Gelfand, Garri Kasparov či Judit Polgárová. To sú veľké mená.

Kasparov je jedným z najväčších šachistov histórie. Polgárová je najsilnejšou šachistkou, aká kedy žila, a dokázala úspešne súperiť aj s mužmi, Gelfand bol zase vyzývateľom v zápase o majstra sveta. Ich knižky boli významné tým, že ich napísali ľudia, ktorí šachu extrémnym spôsobom rozumejú a majú za sebou veľký príbeh. Ja som odbornej porote nemohol priniesť ani slávne meno, ani ten príbeh z minulosti, takže ich musela presvedčiť samotná kniha.

Čím ich teda presvedčila?

Zaviedol som novú terminológiu a nové pojmy, akými opisovať niektoré javy na šachovnici. Aj v bežnom živote platí, že na pochopenie nového javu pomôže, ak mu vymyslíme meno. Napríklad termín postfaktuálna doba donedávna neexistoval, lebo neexistoval ani ten jav. Mne sa podarilo pomenovať približne desiatku zákonitostí, o ktorých ľudia nejak intuitívne tušili, ale nemali ich teoreticky uchopené. Myslím si, že práve to sa im mohlo páčiť.

Šiel som na teológiu, lebo som vedel, že neumriem od hladu

Píšete a prednášate o kritickom myslení. Akú úlohu v tom zohráva šach?

Jeden z mojich lektorských blokov je o tom, ako sa rozhodujú šachisti a ako sa to dá využiť v reálnom svete, napríklad u manažérov. Šach nie je žiadna abstraktná hra, je to v prvom rade hra o rozhodnutiach. V obmedzenom čase musíte urobiť desiatky ťažkých rozhodnutí. Veľmi sa podobá na

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Teraz najčítanejšie